History

MUDr. Gabriel HOFFMANN - zo životopisu.

Moji predkovia žili od 16. storo čia do roku 1942 v Turzovke. Jeden z nich bol v 18. storočí, iný v 19. storočí lekárom na cisár skom dvore vo Viedni. Môj otec Armin Jozef Hoffmann pôsobil ako lekár v Stropkove a v Snine. Bolo nás 5 súrodencov, z toho 3 lekári, 2 pracovali v štátnej službe. Ľudovú školu som navštevoval v Snine, gymnázium v Užhorode, medicínu v Prahe. Pôsobil som ako obvodný lekár v Snine.

V auguste 1944 som nastúpil do SNP, po zajatí do Serede ma z ďal šieho transportu do Osvienčimu oslobodil Dr. Jozef Štefánik.

Z vďaky k prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi som začal zhro mažďovať tieto doklady Po pre skúmaní dostupných archívov sa dá potvrdiť, že na Slovensku cir kev, biskupi a prezident Dr. Jozef Tiso urobili maximum pre zmier nenie hitlerovského holokaustu.

Môžem potvrdiť s inými, že Dr. Jozef Tiso nie je na žiadnom zozname vojnových zločincov. Zachránil 30 000 židov, 15 000 povstalcov a 100 000 obyvateľov. Toto moje celoživotné dielo som spracoval z vďaky k Dr. Jozefovi Tisovi, veľkému synovi slovenské ho národa, z úcty k jeho životu a obeti, ktorú ako mučeník podstú pil.

GABRIEL HOFFMANN A LADISLAV HOFFMANN

KATOLÍCKA CIRKEV A TRAGÉDIA SLOVENSKÝCH ŽIDOV V DOKUMENTOCH

S 21 pôvodnými článkami uverejnenými v rokoch 1945-1965 vo viace rých časopisoch, autormi rôznej ideologickej a politickej príslušnosti

('FARSKÁ* KNIŽNICA

1 4 í Blumentál I * Vazoveva 8

Predhovor

Toto dielo obsahuje aj súpis takmer 100 dokumentov prevažne z nemeckých celoštátnych archívov, súvisiacich s pokusom o násilné, kruté riešenie osudu židov Slovenského štátu, jednoznačne, bez pochyb ností svedčí o pravde, že prezident Slovenského štátu mons. Dr. Jozef Tiso, všetci biskupi Slovenska bez výnimky, celá Cirkev rímsko-katolíc- ka s podporou Vatikánskej hierarchie na čele s pápežom Piusom XII. urobili maximum toho, čo bolo za súčasných politických a mocenských podmienok v područí a susedstve Nemecka možné, v záujme záchrany Hitlerom nemilosrdne prenasledovaných slovenských židov.

Aj z tohoto dôvodu zvolil som si na nasledujúcej strane uvedené motto.

Motto v troch etapách, v duchu zámeru tejto historickej štúdie. Prvá etapa: Izraeliti darovali svetu vieru v jedného, jediného

Všemohúceho Boha. Druhá etapa: Ježiš Kristus, syn Boží, hľadá, nachádza a ovláda srd cia a duše všetkých spravodlivých Izrealitov, aby sa naplnilo proroctvo, že bude na celom svete len jeden pastier, náš Svätý Otec rímsky a jeden ovčinec - naša svätá Cirkev rímsko-katolícka. A tak, len takto sa napraví ťažká, nezmerateľná krivda, Kainovo zna menie z čela vyvoleného národa, spáchané pred 2000 rokmi našimi predkami: ukrižovanie Ježiša Krista, večnej Pravdy, prameň nekonečnej Lásky a milosrdenstva.

A takto v ranom treťom tisícročí nášho letopočtu sa naplní a ukončí tretia etapa motta mojej knihy, aby sa začala nová epocha obrody ľud stva v znamení svätého Kríža - vykúpenie synov a dcér izrealských z pút duchov minulých a ich prenos, prevod a odovzdanie do vykupiteľ ského náručia Trojjediného Boha Mesiáša Ježiša Krista, univerzálneho Kráľa ľudstva a celého sveta.

Resumé, krátky výťah z tejto knihy. Autori štúdie Gabriel a Ladislav Hoffmann mali byť, začiatkom roku 1947 pred započatím procesu s prezidentom Slovenského štátu mons.

Dr. Jozefom Tisom, ako svedkovia obhajoby predvolaní a vypočutí na národnom súde v Bratislave. Svoju občiansku povinnosť nesmeli splniť, národný súd ich vypočutie odmietol.

Dali si preto, nevypočutí svedkovia obhajoby pravdy Dr. J. Tisu, náhradnú úlohu:

Na základe dostupných historických a archívnych materiálov, doku mentov, vzťahujúcich sa ná obdobie existencie Slovenského štátu zistiť, stanoviť a charakterizovať profil kňaza, politika, diplomata, štátnika, mysliteľa, vedca, vlastenca, humanistu, prezidenta štátu, človeka Dr. Jozefa Tisu, jeho podiel pri nacistickom spôsobe riešenia postavenia židov na Slovensku.

Podrobným štúdiom stovák dokumentov v celoštátnych archívoch, v ústredných archívoch politických, hospodárskych, súdnych orgánov v Bratislave, Prahe, Budapešti, Viedni, Paríži, Vatikáne a predovšetkým v Berlíne, ktoré presne citujeme v tejto štúdii a uvádzame aj ich krátky obsah v pôvodnom jazyku, sme vyčítali a zistili, že Dr. Jozef Tiso nebol nijakým previnilcom, tým menej vojnovým zločincom, ale ako človek, rímsko-katolícky kňaz a hlava Slovenského štátu urobil maximum toho, čo bolo za existujúcej mocenskej situácie a konštelácie medzinárodných vzťahov vôbec možné v prospech nacizmom kynožených židov. Je známe, že Dr. Jozef Tiso aj v období najväčšej Hitlerovej moci a slávy, kedy celá Európa, včetne velkej Francie, na čele s národným hrdinom prvej svetovej vojny maršálom Petainom, slúžili ako poslušní vazali Hitlerovej vojenskej mašinérii, Dr. Jozef Tiso postavil sa nie raz proti imperatívnym, tvrdým, vojenským požiadavkam Hitlera.

V tejto súvislosti je historicky známy Dr. Tisov postoj a legendárny výrok, ako odpoveď na Hitlerov rozkaz vydaný v roku 1943 Slovensku - zmobilizovať všetkých mužov od 18. roku veku vojenskej služby schop ných na doplnenie už menej úspešnej nemeckej bojujúcej armády - ktorý znel jasne a rozhodne: „Pred krátkym časom dal som ti otcov - vojakov, ich synov nedám, odmietam ich obetovať.” Takto Hitlerom opakovane terorizovaný Dr. Tiso po dlhých úvahách s predtuchou blí žiacej sa katastrofy sa rozhodol zriecť sa funkcie prezidenta Slovenského štátu. Slovenský snem ale toto rozhodnutie a ohlásený zámer Dr. J. Tisu s jednoznačnou rozhodnosťou neprijal a odmietol.

V týchto ťažkých, rozporuplných hodinách požiadala prezidenta Dr. Tisu trojčlenná delegácia rabínov Slovenska pod vedením Dr. A. Fiedlera, hlavného predstaviteľa židovských náboženských obcí, aby predložila zúfalú prosbu: „Pán prezident, v záujme židov, ktorí ešte tu medzi nami žijú, úpenlivo Vás prosíme - neodstúpte; kým ste preziden tom Vy, máme my židia nádej, že aspoň niektorí z nás si zachránia život.”

Tu musím citovať výrok súčasného historika: „Slovenská mena sa stala takmer najtvrdšou v Európe a Slovensko bolo oázou pokoja a rela tívne velkého blahobytu.”

Záverom: Dr. J. Tiso nádeje a prosby slovenských židov nesklamal. V priebehu výkonu svojej funkcie hlavy štátu udelil viac ako 25 000 židovským občanom rôzne formy a stupne prezidentských výnimiek z ustanovení židovského kódexu, na základe čoho boli potom títo ľudia zapojení ako rovnoprávni do slovenského hospodárskeho, kultúrneho a umeleckého života, do riadneho každodenného pracovného procesu.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania všetky formácie hit lerovskej bezpečnostnej služby, polície, gestapa, poľného žandárstva, SS, JA, FS, poľné súdy, štatariálne orgány prevzali kontrolnú právomoc nad celým Slovenskom. Slovenské mocenské orgány boli ako nespoľah livé pozbavené všetkej rozhodovacej právomoci. Prezident Dr. Tiso od popravy Nemcami sa musel vykúpiť

prečítaním nanúteného rozhlasového prejavu, o solidarite s Nemeckom, vyznamenaním určených dôstojníkov víťaznej nemec kej okupačnej armády v Banskej Bystrici. Týmito ústupkami a postojom prezident Dr. Tiso vydobyl, že nemec ká bezpečnostná a vojenská moc upustili od vopred naplánovaných trestných sankcií za vypuknutie Slovenského národného povstania.

Po prvé: Hitler odvolal svoj rozkaz. Tri slovenské mestá a) Banská Bystrica, b) Zvolen a c) Brezno musia byť leteckým bombardovaním zrovnané so zemou, ako odplata (pomsta) za Povstanie.

Po druhé: Hitler rozhodol pri likvidácii Slovenského národného povstania zajatých 20 000 slovenských vojakov neodtransportovať do nemeckých koncentračných táborov, ale ich ponechať na slovenskom území.

Po tretie: Hitler zrušil svoj rozkaz vykonať nad 50 rukojemníkmi obvinenými z prípravy Slovenského národného povstania, trest smrti.

Medzi tým početné trestné prípravy polície, armády, špeciálne jednot ky gestapa vrhli sa do zúrivých akcií hľadania a likvidovania na mieste zbytkov židovských obyvateľov a utečencov na okupovanom povstalec kom území, ale aj na celom Slovensku. Padlo im za obeť v tomto obdo bí, niekolko mesiacov pred zrútením sa Hitlerovej ríše, viac ako 10 000 úbohých židovských stroskotancov. Bolo to posledné zúrivé besnenie nacistických zločincov, SS-manov a gestapa v Európe.

Končím konštatovaním: Po dôkladnom preštudovaní historických a prístupných, ale aj tajných archívnych materiálov je každému historiko vi slobodnej a dobrej vôle problematika ľudskej, filozoficko-historickej, politickej, štátnickej a ľudomilnej osobnosti uzavretá a tragická otázka vyslovená pred niekoľkými rokmi:

„Bol Dr. Jozef Tiso zločinec či svätec?” zodpovedaná s jednoznačnou rozhodnosťou a historickou objektívnosťou.

1. Už takto necitlivo, hrubo postavená otázka je urážkou slovenského národa.

2. Ako človek, prezident, katolícky kňaz urobil všetko, čo bolo až nadľudský možné v záujme Hitlerom pohansky, barbarsky prenasledo vaných židov.

Tento postoj, llidská odvaha, vytrvalé úsilie Dr. Tisu stali sa predme tom záujmu a všestrannej analýzy najvyšších predstaviteľov štátu Izrael, čo sa ukončilo prijatým rozhodnutím:

„Ako prejav vďaky postaviť v hlavnom meste Izraela v Tel Avive, na vhodnom mieste v jednom verejnom parku Dr. Tisovi pamätnú tabuIU.”

Už tento fakt mal by byť pre všetkých historikov, politikov, všetkých ľudí dobrej vôle objektívnym dôkazom a dostatočným argumentom a svedectvom faktu, že hlavné obvinenie proti Dr. Tisovi, že presadzoval deportáciu židov zo Slovenska - je zlomyseľná hanebná lož.

3. Takto podľa skutkového stavu obvinení proti Dr. Tisovi, ostáva len to druhé kritérium otázky - nie zločinec, ale svätec! O tom bude ale, ako pevne veríme, uvažovať a rozhodovať výhradne povolaná inštitúcia, orgány svätej Cirkvi rímsko-katolíckej v období prechodu nášho leto počtu do tretieho tisícročia.

K priaznivému rozhodnutiu svätej Cirkvi určite prispeje aj tá skutoč nosť, že Ona opakovane a verejne viackrát vyjadrila solidaritu s tými, s ktorými s v. Cirkev spája drahocenné dedičstvo Starého zákona.

Dostaneme sa takto na vytúženú spoločnú cestu rozvíjania dedičstva otcov a

návratu poblúdených detí do náručia spoločného Otca, Všemohúceho Boha, do objatia spoločného pastiera Svätého Otca Rímskeho, a bude takto aj jeden ovčinec, Svätá Cirkev rímsko-katolícka, kde by započali novodo bé mesiášske dejiny starozákonného vyvoleného národa, aby Starý zákon a Nový zákon splynuli takto vo Veľdielo Lásky, Viery a Nádeje podľa svätej a večnej vôle Svätej Trojice, Boha-Otca, Boha Syna a Ducha Svätého.

Gabriel Hoffmann

Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov v dokumentoch

Úvod

O postoji katolíckej cirkvi k Tretej ríši je dnes už bohatá literatúra. Mnoho autorov sa zaoberá otázkou, ako sa zachovala katolícka cirkev a Vatikán k tragédii, ktorá postihla za druhej svetovej vojny veľkú časť európskych židov. Podujal som sa úlohy, prispieť aspoň čiastočne k osvetleniu tejto problematiky, pokiaľ ide o osud slovenských židov. Robím to na základe dokumentov pochádzajúcich hlavne z troch archí vov.

Politický archív Ministerstva zahraničných vecí v Bonne (Politisches Archiv des Auswärtigen Amts) má k tejto téme najucelenejší materiál, z ktorého najmä spisy Štátneho sekretára poskytujú cenné informácie.

V Spolkovom archíve v Koblenzi (Bundesarchiv) sú spisy ríšskeho kancelárstva (Reichskanzlei), ríšskeho ministerstva financií (Reichsfinanzministerium), úradovní nemeckých národnostných skupín v cudzine, v tom sú i spisy Deutsche Partei v Bratislave, ako aj spisy bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby (Sicherheitspolizei und Sicherheitsdienst).

Dokumenty z týchto archívov sa dostali koncom vojny do rúk anglo- amerických vôjsk a potom do Washingtonu a do Londýna. Tu materiál sfilmovali a po vojne vrátili Nemeckej spolkovej republike.

Zo Štátneho slovenského ústredného archívu v Bratislave použil som predovšetkým spisy Národného súdu, ktorý v roku 1946 súdil predstavi teľov Slovenského štátu a niektorých činiteľov Ríše.

Spisy z týchto troch archívov, ktoré v štúdii citujem, doteraz neboli publikované. Použil som aj niektoré dokumenty uverejnené v práci Karola Sidora „Šesť rokov pri Vatikáne” (Scranton 1947) a v štúdii Fiorello Cavalliho „La Santa Sede contro le deportazioni degli ebrei dalla Slovacchia durante la seconda guerra mondiale” (Svätá Stolica proti deportácii židov zo Slovenska za druhej svetovej vojny) uverejne

nej v rímskom dvojmesačníku „La civilta cattolica”, 1961, III, 3-18. Citujem ďalej aj niektoré dokumenty z práce izraelského diplomata a historika Pinchas E. Lapideho „Rom und die Juden” (Freiburg 1967. Pôvodne vyšlo v angličtine pod názvom „The Last Three Popes and the Jews”). Lapide rozoberá situáciu postupne vo všetkých štátoch a oblas tiach stojacich pod vplyvom hitlerovského Nemecka, pričom opierajúc sa aj o dokumenty kladne hodnotí aktivitu Vatikánu. Časť zaoberajúca sa Slovenskom je veľmi stručná (str. 99-111).

Som si plne vedomý neúplnosti svojej práce. Bolo by potrebné preštu dovať materiály aj z vatikánskeho archívu, ako aj zo sionistického archí vu v Jeruzaleme a z niektorých ďalších archívov. Verím však, že aj napriek neúplnosti táto práca prispeje k lepšiemu poznaniu dejov, ktoré tak kruto postihli slovenských židov.

Dokumenty uvádzam len celkom stručným komentárom, prípadne poznámkami a doplnkami. Niektoré dokumenty necitujem úplne. Vynechal som miesta, ktoré nemajú vzťah k našej problematike, prípad ne menej významné časti rozsiahlejších dokumentov. Z nemeckých archívov citujem v nemčine v poznámkach.

Hitlerovo „Konečné riešenie”

Hitler vo svojej nenávisti voči židom bol neúprosný a dôsledný. Jeho zúrivosť sa ešte viac vystupňovala po prepadnutí Sovietskeho zväzu. Ak sa nacisti doteraz uspokojili plánom na ich vysťahovanie a orabovanie, teraz si zaumienili fyzicky zlikvidovať všetkých židov žijúcich v okruhu moci Nemeckej ríše. Šlo o osud asi jedenásť miliónov ľudí.

Ríšsky maršál Velkonemeckej ríše Hermann Gôring 31. 7. 1941 dáva šéfovi bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby, S S- gruppenfuhre- rovi Reinhardovi Heydrichovi, toto poverenie:

„Dodatkom k úlohe Vám zverenej 24. 1. 1939 riešiť čo najskôr židov skú otázku vysťahovaním alebo evakuovaním, poverujem Vás týmto previesť všetky potrebné organizačné, vecné a materiálne prípravy pre konečné riešenie židovskej otázky v Európe, na území stojacom pod nemeckým vplyvom. Pokiaľ bude tým dotknutá príslušnosť aj iných

ústredných inštitúcií, treba aj tieto k spolupráci prizvať. Ukladám Vám ďalej predložiť mi čoskoro súhrnný plán organizačných, vecných a mate riálnych opatrení na prevedenie nutného konečného riešenia židovskej otázky.”D

Heydrich zvolal zástupcov kompetentných inštitúcií na „poradu s obedom” na 9. 12. 1941. Táto porada sa však pre zaneprázdnenosť nie ktorých činiteľov neuskutočnila. Druhú takúto poradu zvolal už zo svoj ho pôsobiska v Prahe 2>, ktorá sa konala 20. 1. 1942 v Berlíne, v sídle bezpečnostnej polície „Am Grossen Wannsee Nr. 56/58.” Na porade nechýbal ani povestný SS-Obersturmbannfuhrer Eichmann. Z porady spísali zápisnicu známu pod menom „Wannseeprotokoll”, z ktorej vybe ráme: „V rámci konečného riešenia treba teraz na Východe pod správ nym vedením židov nasadiť na práce. Pri odlúčení mužov od žien treba vo veľkých pracovných kolónach práceschopných židov na stavby ciest zaviesť do tohoto územia, pričom nepochybne značná časť, v dôsledku prirodzeného úbytku, odpadne. So zbytkom, keďže tu pôjde nepochybne o tú najodolnejšiu časť, bude treba primeraným spôsobom zaobchádzať. Veď práve táto časť predstavuje prirodzený výber, ktorý pri uvoľnení by mohol byť zárodkom nového židovského rozvoja - viď skúsenosť z dejín. V priebehu praktického prevádzania konečného riešenia treba Európu od západu na východ prečesať.”3)

To bol začiatok brutálneho ťaženia proti židom, aké dosiaľ dejiny nepoznali. Za obeť mu padlo asi šesť miliónov židov, ktorých nacisti zavraždili v poľských koncentračných táboroch. Aj osud slovenských židov bol veľmi krutý. Deportácie židov začali v marci 1942 a slovenskí židia, vedľa francúzskych, belgických a holandských, boli medzi prvými postihnutými. V dobe od 26. 3. 1942 do 20. 10. 1942 z 90 000 sloven ských židov deportovali do Poľska a tam umučili 59 000, teda skoro dve tretiny.

Všade vo svete hľadajú vinníkov tejto tragédie. Je isté, že vinníkmi nie sú len Nemci. Nacisti mali pomocníkov na celom svete. Ozvali sa aj zlomyseľné hlasy, ktoré pripisujú vinu aj hlave katolíckej cirkvi, pápežo vi Piovi XII. Vraj bolo v jeho silách zachrániť židov od tejto pohromy. Jestvuje množstvo dokumentov svedčiacich o tom, že Pius XII. urobil pre záchranu nacistami prenasledovaných židov všetko, čo bolo za danej

politickej a vojenskej situácie možné. Najlepším dôkazom toho sú slová vďaky, ktoré Pius XII. po vojne dostal od mnohých význačných predsta viteľov sveto\rých židovských organizácií, medziiným aj od bývalej pred sedníčky izraelskej vlády Goldy Meierovej.

Dva tábory na Slovensku

Pri posudzovaní postoja katolíckej cirkvi veľmi závažné sú udalosti na Slovensku. Tu v priebehu druhej svetovej vojny vládla katolícka Hlinková slovenská ľudová strana, a predsa slovenskí židia boli medzi prvými postihnutými. Táto skutočnosť mnohým stačí na dôkaz viny katolíckej cirkvi. Pre spravodlivé, objektívne posúdenie musíme pomery na Slovensku hlbšie rozobrať, pričom zdrojom poznatkov majú nám byť pôvodné dokumenty. Pred dokumentárni vydanými priamo predstaviteľ mi katolíckej cikrvi uvediem niektoré spisy nemeckých úradov, ktoré bezprostredne opisujú politickú situáciu na Slovensku v dobe, keď hro madné deportácie tu pripravovali a prevádzali.

Z týchto dokumentov jasne vyplýva, že na Slovensku tábor katolícky, vedený prezidentom Slovenskej republiky Dr. Tisom, stál v ostrej proti- ve s táborom nacistickým, ktorý viedol ministerský predseda Dr. Tuka. Predstavitelia Nemeckej ríše plne podporovali slovenských nacistov, ktorí s nimi bezpodmienečne kolabovali zapredajúc pritom záujmy náro da, ktorý reprezentovali.

Vedúci politického oddelenia ríšskeho ministerstva zahraničných vecí Woermann pripravil 21. 11. 1940 pre svojho šéfa Ribbentropa pred jed naním s Tukom túto informáciu:

„Na Slovensku znova došlo k politickej kríze. Podľa správy vyslanca von Killingera ministerský predseda Tuka spolu s ministrom vnútra Machom v duchu salzburgských rokovaní z konca júla vyvinuli úsilie zaviesť národnesocialistické vedenie štátu. Súčasne sa podujali k boju so silami stojacimi proti nim, s klerikálnym táborom okolo prezidenta Tisu, zosileného skupinou Ďurčanského a štyrmi ministrami. Tuka žiadal odstúpenie týchto ministrov, avšak s touto požiadavkou u prezidenta nepochodil. Tuka bol rozhodnutý sa ďalej o týchto ministrov nestarať a

pustiť sa s hlavou štátu do otvoreného konfliktu. Ak by Tuka zastával názor, že odstúpenie prezidenta Tisu by znamenalo riešenie všetkých problémov, tak treba mu jasne povedať, že ani po Tisovom odstúpení, vzhľadom na príchylnosť veľkej časti slovenského ľudu ku kňazom, vplyv klerikálneho tábora nebude menší. Tisovmu odstúpeniu naopak, treba zabrániť, a to až do tej doby, kým sa neukáže, že toto je bezpod mienečne nutné. Pán ríšsky minister zahraničia má k tejto otázke k dis pozícii návrh príkazu adresovaného vyslancovi von Killingerovi, podľa ktorého má vyslanec tak konať, aby jeho jednaním prezident Tiso neutr pel žiadnu ujmu. Ministrov, ktorí Tukov kurz odmietajú, treba len postupne odstraňovať. Dnes Tisovo odstúpenie vynútené za spoluúčasti Nemcov by vnútropolitickej situácii na Slovensku nepomohlo, ale skôr poškodilo. Tiso, ako Hlinkov nástupca a spoluzakladateľ Slovenského štátu, je mimoriadne populárnou osobnosťou. Odstránenie klerikálneho vplyvu vo vedení Slovenského štátu treba dosiahnuť evolučnými cesta mi. Tisom a jeho priateľmi presadzované premenenie Slovenska na kres ťanský, stavovský štát podľa Schuschiggovho vzoru treba znemožniť aj bez odstránenia prezidenta. Na druhej strane však bolo by žiadúce, aby Tuka v boji o národnosocialistické usporiadanie vecí na Slovensku dostal od nás znovu výslovné zmocnenie, ktoré by mohol použiť aj proti Tisovi.”4) - Ako to vyplýva z iných listín, ide o týchto tu spomínaných ministrov: Sivák, Stano, Medrický a Fritz.

Vedúci bezpečnostnej polície vo Viedni podáva 22. 1. 1941 ďalekopi som túto správu:

„Č. 6958 Pt./St. Reichssicherheitshauptamt, III B, Berlin. Týka sa: Udalosti na Slovensku. Rozpory medzi Tisovým konzervatívnym systé mom a opozíciou Tuka - Mach - sa čím ďalej, tým viac zostrujú. V zasvätených kruhoch v Bratislave sa hovorí aj o tom, že Tiso má plány na prevedenie štátneho prevratu. Jeho reči a novinárske články sú stále otvorenejšie a tiež pre Ríšu trápnejšie. V poslednej dobe si viac k sebe pripútava generálov Čunderlíka a Turanca. Vedúci oddelenia bezpeč nostnej polície Wien, Polte, SS-Stuťmbannfuhrer.”5)

O veľkých rozporoch medzi dvoma tábormi na Slovensku svedčí aj list, ktorý Heydrich písal 12. 2. 1941 ríšskemu ministerstvu zahranič ných vecí:

„Vo Vašom ďalekopise zo 6. 2. 1941 reagujete na môj list z 15. 4. 1940. Treba konštatovať, že vtedajšia výmena listov sa týka len otázky zakladania organizácií Hlinkovej gardy na území Ríše. Podľa Vášho ďalekopisu sa slovenské vyslanectvo v Berlíne opýtalo, čí Ríšska vláda by bola ochotná dať súhlas k zakladaniu zahraničných organizácií Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na území Ríše. Robí to dojem, akoby slovenská vláda si týmto spôsobom predsavzala znemožniť tvore nie skupín Hlinkovej gardy na území Ríše. Toto však v žiadnom prípade nie je v súlade so záujmami politiky Ríše. Medzi Hlinkovou sloven skou Pudovou stranou a Hlinkovou gardou sú ťažkopreklenuteftié rozpory. Zatiaľ čo sa Hlinková garda pod vedením ministerského pred sedu Dr. Tuku zasadzuje za národnesocialistickú slovenskú vnútornú politiku, snaží sa Hlinková slovenská ľudová strana, pod vedením prezi denta Dr. Tisu, tento program Hlinkovej gardy znemožniť. Oproti požia davke Hlinkovej gardy na reformu ústavy, parlamentu a strany v národ- nesocialistickom duchu zotrváva Hlinková slovenská ľudová strana na tradičných zásadách. Dnešné rozpory vo veci budúcej cesty slovenskej vnútornej politiky privodili, ako Vám je to známe, vládnu krízu. V poslednej dobe skoro denne odznievajú prejavy vedúcich osobností. Zvlášť pozoruhodná je reč, ktorú predniesol prezident Tiso na rokovaní tajomníkov Hlinkovej strany, v ktorej medziiným povedal: „Nemáme žiadny dôvod sa prefarbovať alebo preorientovať. Nepotrebujeme žiadny nový program, len z večného kresťanského programu vyzdvihneme to, čo sa vzťahuje na naše dnešné starosti. Pre riešenie dnešných nalieha vých problémov máme pápežské encykliky. Tieto doteraz len preto zapadli do prachu, že pri moci boli ľudia, ktorí ich zosmiešňovali. Po prvý raz v dejinách máme dnes ľudí, ktorí zastávajú kresťanský program. Záleží len na nás, aby sme moc, ktorú máme v rukách, nikdy nezneužili tým, že sa budeme hrať na teroristov alebo diktátorov, ale moc použili len k uskutočneniu nášho sociálneho programu.” Vzhľadom na tieto roz pory, podľa môjho názoru, nie je v žiadnom prípade v záujme politiky Ríše, zakladanie zahraničných organizácií Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorú vedú podľa klerikálnych zásad. Náš súhlas by mohol za týchto podmienok znemožniť rozvoj zahraničných organizácií Hlinkovej gardy.”6)

K vnútropolitickej situácii na Slovensku mnoho údajov a poznatkov dáva list, ktorý poslalo 7. 7. 1941 veliteľstvo bezpečnostnej polície v Bratislave svojmu ústrediu v Berlíne:

„Ako sme Vám to už oznámili, prešovský župan Andrej Dudáš vydal 31. 3. 1941 vyhlášku, podľa ktorej v Šarišsko-Zemplínskej župe je každý žid povinný na verejnosti nosiť na ľavom ramene citrónovožltú pásku. Tento výnos uverejnili aj v „Grenzbote” z 3. 4. 1941. Proti tomuto prí kazu vzniesli námietky slovenskí biskupi u slovenskej vlády. Slovenská vláda žiadala preto Dudáša, aby odvolal svoj príkaz. Dudáš však to odmietol, pričom prehlásil, že vzdá sa svojho úradu, ak jeho výnos nezostane v platnosti. Aby sa našlo východisko, slovenská vláda prehlásila, že pripravuje v tomto smere celoštátnu úpravu. Príslušný návrh sme Vám zaslali prípisom zo 16. 5. 1941. Tento výnos v tej dobe zdôvodnili tým, že židov treba vyznačiť, aby ich spoznali vojaci nemec kej brannej moci prechádzajúci Slovenskom... Súhrnne možno toto zis tiť: Slovenské národnosocialistické kruhy, žiadali naliehavo vydanie všeobecne platného výnosu o označení židov. Vláda síce pripravila prí slušný návrh, avšak ako je nám známe, doteraz to neviedlo k praktické mu výsledku. Ťažkosti robia predovšetkým klerikálne kruhy na čele so štátnym prezidentom Dr. Jozefom Tisom, ktorý by chcel bezpodmieneč ne zabrániť tomu, aby pokrstených židov stavali na roveň izraelitom. Mimo toho si nepraje, aby títo židia najmä pri návšteve kostolov boli vyznačení. Nakoniec Tiso odmietol označenie židov s tým odôvodne ním, že ani v Nemeckej ríši nezaviedli takéto označovanie. Toto ozná mil nedávno slovenský minister vnútra Šaňo Mach nemeckému porad covi pri HG. Riešenie židovskej otázky ešte stále zlyháva na tej okol nosti, že na Slovensku židov neurčujú podľa rasistických, ale podľa náboženských hľadísk. Nemecký poradca pre otázky arizácie, SS- Hauptsturmfíihrer Wisliceny, chce čoskoro vyhľadať šéfa prezídia slo venského ministerstva vnútra Dr. Izidora Kosu, aby s ním prejednal návrh zákona o židoch a aby ho informoval o jednaniach s príslušnými vedúcimi politikmi. O výsledku ťohoto rozhovoru podáme potom hneď správu.”7)

K dokresleniu celkovej politickej situácie, aká bola na Slovensku, treba vedieť, ako zmýšľali mocnári Nemeckej ríše o predstaviteľoch

Slovenského štátu. Nemci im upierali akékoľvek zásluhy na vytvorení tohoto štátneho útvaru, a preto si aj prisvojovali právo riadiť jeho politi ku a jeho osud. Vyslanec Ríše v Bratislave Hans Elard Ludin podáva svojmu ministerstvu 24. 7. 1942 ako tajnú ríšsku záležitosť - Geheime Reichssache - túto správu:

„Masa slovenského ľudu a hlavne slovenská inteligencia pravdepo dobne nikdy nemala skutočne priateľský pomer k Nemecku. Toto pravé zmýšľanie a politická tvár slovenského ľudu sa prejavovali viac alebo menej otvorene, podľa toho, aká bola situácia na frontoch. To je všetko a to treba vedieť, aby sme sa nenechali prekvapiť. Samostatný štát padol Slovákom do klina ako zrelé ovocie všeobecného politického vývoja, na ktorom oni sami mali len malý podiel. Mnohý slovenský „hrdina boja za slobodu” bol týmto vývojom prekvapený, ba dokonca vnútorne otrase ný. Spomienka na to, ako bol Tiso z Bánoviec do Berlína donesený a za šéfa Slovenskej republiky dosadený, pôsobí - bez posmechu - priamo symbolicky pre jestvovanie tohoto štátu. Ako najväčšia časť „bojovní kov” Hlinkovej strany, tak aj Tiso bol rozhodnutý v najlepšom prípade prebojovávať autonómiu v rámci československého štátu. Vcelku preto nebude ďaleko od pravdy to tvrdenie, že väčšia časť slovenských „bojov níkov” nebola za dnešný vývoj, vzniklý len v tiesni a ani dnes nie je pre svedčená o historickej a politickej nutnosti a potrebe tohoto vývoja. Vedome alebo podvedome musia si títo muži - ktorých politické pre svedčenie nikdy nebolo voči Nemecku priateľské - priznať, že na tomto nikým neočakávanom vývoji a osude národa oni nemajú žiadnej záslu hy.”*)

Kto je židom

Nacistom šlo o to, aby aj na Slovensku protižidovské opatrenia postihli čo najväčší okruh ľudí, a preto naliehali na slovenských vlád nych činiteľov, aby čoskoro vydali zákonné opatrenie určujúce pojem žida podľa vzoru norimberských zákonov. Tlak nemeckého vyslanca Ludina a beratera Wislicenyho bol čoraz väčší. Konečne 9. 9. 1941 vláda Slovenskej republiky vydáva pod číslom 198 vládne nariadenie o

právnom postavení židov, známe pod menom židovský kódex. Pojem žida je to určený na základe rasistickom, židom je, kto pochádza aspoň z troch židovských starých rodičov. Jedinou úľavou je § 255, podľa ktoré ho prezident republiky môže poskytnúť výnimku z pojmu žida. Túto možnosť prezident využil v takom množstve, že mu to nacisti vytýkali. Presný počet týchto prezidentských výnimiek nie je známy, avšak ich počet sa odhaduje približne na 9000. Dr. Tiso nesúhlasil s uzákonením židovského kódexu a chcel sa vzdať svojej funkcie. Jeho abdikáciu pred sedníctvo HSĽS neprijalo. V tej dobe zástupcovia židov, boli to traja rabíni, vyhľadali v Nitre biskupa Dr. Kmeťku a žiadali ho urobiť všetko, aby Tiso zostal prezidentom. Boli obavy, že by po Tisovi prišiel Tuka, čo by znamenalo oveľa väčšie nešťastie pre židov. Proti židovskému kódexu protestujú slovenskí biskupi listom adresovaným predsedovi vlády. List zo 7. 10. 1941, formulovaný ako memorandum, biskupi zaslali aj prezidentovi republiky a všetkým význačným vládnym činite ľom. Vzhľadom na rozsiahlosť, memorandum má 7 strán, uverejňujeme len podstatné časti:

„Vaša Excelencia! Slovutný pán predseda vlády! Od radostného oka mihu vyhlásenia samostatného Slovenského štátu slovenský katolícky episkopát s najväčším zadosťučinením prijímal opätné a opätné vyhláse nia najvyšších štátnych predstaviteľov, že výstavba nášho štátneho živo ta bude sa diať v duchu slovenskej a kresťanskej tradície, na princípoch prirodzeného práva, v duchu zásad evanjelia podľa kresťanského učenia a kresťanskej morálky. S celou váhou svojho postavenia a blahodámeho vplyvu svojho duchovenstva slovenský episkopát a katolícky klérus pri ložil podporujúcu a príčinlivú ruku k výstavbe nového svojského štátne ho života, ba s radosťou vychádzal v ústrety štátnej správe v takých váž nych a pre život národný a cirkevný tak dôležitých otázkach, ako bolo napr. nové zákonné usporiadanie ľudového školstva... Duchom tejto vzájomnej spolupráce a porozumenia vedení slovenskí katolícki biskupi, konajúc svoju povinnosť, pozdvihujú svoj hlas v záujme tých katolíc kych rodín a jednotlivcov, ktorých postihujú predpisy nariadenia zo dňa 9. septembra 1941, č. 198/1941 SI. z. Zdôrazňujeme, že sa zaoberáme s týmto nariadením len z hľadiska cirkevného, nakolko sa ono týka aj našich niekoľko tisíc veriacich, a že týmto konáme svoju povinnosť, prí-

17 f FARSKÁ KNIŽNICA')

I iH Bfumentál iS&j 1 9 re>; b

kaz svojho svedomia, lebo pozdvihujeme svoj hlas v záujme nábožen ského, mravného a sociálneho života nám zverených veriacich, zasiah nutých ustanoveniami citovaného nariadenia č. 198/1941 SI. z. Vážnosť otázky a naša zodpovednosť nám diktovali, aby sme uvedené vládne nariadenie dali preskúmať aj odborníkom katolíckej dogmatiky, morál ky, práva a sociológie. Keď takto postavíme toto nariadenie do svetla princípov učenia Cirkvi, nachádzame v ňom tieto vážne a nebezpečné chyby: Pozornosti dôkladného skúmateľa neujde, že svetonáhľad, podľa ktorého toto nariadenie bolo osnované, je ideológia takzvaného rasizmu. PodPa tohto ponímania rasa je najdôležitejším činiteľom telesným, ale aj duševným, kultúrnym, právnym, filozofickým, ba i náboženským. Nemienime tu uvádzať všetky nebezpečné bludy, čo skrýva v sebe táto náuka. Na ne konečne už poukázala Posvätná kongregácia seminárov v liste zo dňa 13. apríla 1938. Chceme iba pripomenúť, že materialistická teória rasizmu je v priamej protive s náukou katolíckej Cirkvi o spoloč nom pôvode všetkých ľudí od jedného Stvoriteľa a Otca, o podstatnej rovnosti ľudí pred Bohom zdôrazňovanej najmä Apoštolom národov, o spoločnom nadprirodzenom určení človeka, vyplývajúcom zo všeobec nej spasiteľskej vôle božej a všeobecného vykupiteľského diela Kristovho. Uvádzajúc toto tým nijako netvrdíme, že by takzvaný sloven ský židovský kódex priamo hlásal vieroučné bludy, veď však citované nariadenie nie je povahy náukovej, teoretickej, ale praktickej. Ale práve preto, že v úzadí celého nariadenia je jasné materialistické stanovisko učenia o rase, praktické jeho dôsledky nespravodlivo zasahujú ľudí cel kom nevinných, ktorých Cirkev považuje za svojich plnoprávnych čle nov. Byť kresťanom nie je privilégium rasy ani národnosti. Keď sa niekto stane kresťanom, Cirkev bez ohľadu na to, z akej rasy pochádza, považu je ho za rovnoprávneho svojho člena s ostatnými veriacimi... Nemožno ani len vypočítať, aké prakticky nebezpečné dôsledky pre mravný a náboženský život skrýva v sebe citované nariadenie. Či možno ďalej u nás účinne učiť, že pred Bohom všetci sme rovnakí, či možno podľa prí kazu Spasiteľa „Iďte a učte všetky národy” naliehať, že každý sa má dať pokrstiť a vstúpiť do Cirkvi? Či bude možno katolíckym duchovným v súženiach potešovať veriacich židovskej národnosti? Či môžu bez proti rečenia hlásať rozkaz Kristov: „Čo nechcete, aby Vám ľudia činili, to

nečiňte ani vy im”? - Uvážiac všetky tieto dôsledky a pridržiavajúc sa neochvejnej zásady, že i štátny zákonodarca pri vynášaní zákonov má sa riadiť podľa prirodzeného a pozitívneho Božieho práva, žiadame: 1) Aby nariadenie č. 198/1941 SI. z. bolo zmenené podľa zásad katolíckej náuky a najmä, aby štátny zákonodarca vyňal všetkých pokrstených spod všet kých dôsledkov takzvaného židovského kódexu. 2) Aby už i zatiaľ pán prezident Republiky v zmysle §-u 255 udeliť ráčil všetkým príslušníkom Cirkvi katolíckej, ktorí sú nám predovšetkým zverení, úplné oslobode nie spod dôsledkov citovaného nariadenia. S radosťou a uznaním berie me v známosť, že vykonávacie nariadenie Ministerstva vnútra nenúti židokresťanov nosiť židovské označenie. 3) Keďže podľa citovaného nariadenia nežidom je zakázané pod ťažkým trestom intervenovať v záujme i pokrstených židov, nech je dovolené biskupským a farským úradom aspoň informácie dávať pánu prezidentovi o tých svojich veria cich židokresťanoch, ktorí podľa viery katolíckej Cirkvi príkladne zacho vávajú svoje náboženské a občianske povinnosti. 4) Aby v budúcnosti pri utváraní právneho poriadku u nás bol zabezpečený vplyv i zástup com Cirkvi pri vynášaní zákonov a nariadení, ktoré zasahujú i do cir kevného života. Štát takto postupuje i vtedy, keď dá na predbežné posú denie iným záujmovým skupinám tie návrhy zákonov, ktoré sa ich týka jú. - Na stráž! Dané v Bratislave dňa 7. októbra 1941. Jozef Cársky, bis kup, ap. adm. prešovský. Dr. Pavol Jantausch, biskup, ap. adm. trnav ský. Dr. Andrej Škrábik, koadjútor banskobystrický. Dr. Karol Kmeťko, biskup nitriansky. Ján Vojtaššák, biskup spišský. Pavel Gojdič, biskup prešovský. Dr. Michal Buzalka, svätiaci biskup, vojenský vikár.”9)

Proti židovskému kódexu protestuje aj Vatikán prípisom adresova ným slovenskému vyslancovi pri Vatikáne Sidorovi, z ktorého vyberá me:

„Štátny sekretariát Jeho Svätosti. Číslo 8355/41. Vatikán, 12. novem bra 1941. Podpísaný kardinál štátny sekretár Jeho Svätosti pokladá si za česť oznámiť Jeho Excelencii pánu ministrovi Slovenskej republiky, čo nasleduje: Svätá Stolica so živou bolesťou sa dozvedela, že aj na Slovensku, t. j. v krajine, ktorej takmer celé obyvateľstvo teší sa najkraj šej tradícii - bolo vyhlásené 9. septembra 1941 vládne nariadenie, ktoré ustanovuje podrobné „zákonodarstvo rasové”, obsahujúce rozličné opat

renia, ktoré sú v zrejmej protive so zásadami katolíckymi. Cirkev, ktorá z vôle božského Zakladateľa je všeobecná, ako prijíma do svojho lona všetkých ľudí akéhokoľvek plemena, tak isto materskou starostiivosťou díva sa na celé ľudstvo s tým, aby medzi všetkými ľuďmi zobudila a roz vinula city bratstva a lásky podľa jasného a kategorického učenia evan jelia.. . Podpísaný kardinál štátny sekretár, hoci mu je to nemilé, že musí upozorniť pána ministra Slovenskej republiky na predložené úvahy, pre chováva dôveru, že slovenská vláda nezamešká vhodne modifikovať spomenuté nariadenia, vylúčiac z neho všetko, čo je v protive so zásada mi katolíckymi. V tejto otázke už odteraz bolo so zadosťučinením zazna menané: v paragrafe 255 boli sankcionované predpisy, hoci sú aj ďaleko od toho, aby rozptýlili obavu Svätej Stolice, ktoré potvrdzujú predsavza tie slovenskej vlády mierniť v praxi prísnosť vydaných ustanovení. Preto Svätá Stolica má nádej, že slovenská vláda, pokiaľ nebude odvolané alebo opravené vládne nariadenie, bude sa usilovať vysvetľovať a uplat ňovať vydané nariadenie v takej miere a takým spôsobom, aby sa stali dľa možnosti čo najmenej škodlivými potrebám katolíckeho svedomia. Podpísaný štátny sekretár používa tejto príležitosti vyjadriť Vašej Excelencii, pánu Ministrovi Slovenskej republiky, city svojej veľkej úcty. Luigi kardinál Maglione.”10)

Tragický rok 1942

Za návštevy maršála Keitela v Bratislave 23. 2. 1942 došlo k dôleži tým jednaniam medzi nemeckým hosťom a ministerským predsedom Tukom. Je isté, že Tuka prisľúbil maršálovi Keitlovi urýchlené konečné riešenie židovskej otázky aj na Slovensku. Tuka svoj prísľub splnil. Nerešpektoval žiadne intervencie, odmietal prímluvy najvyšších cirkev ných činiteľov a bezohľadne slepo šiel za svojím cieľom - vykynožiť všetkých slovenských židov.

Koncom februára 1942 sa rozniesol po Slovensku chýr, že z rozkazu Tukovho sa započali konkrétne prípravy na násilné vysťahovanie slo venských židov do Poľska. V zápisnici napísanej 3. 3. 1942 o zasadnutí ministerskej rady čítame: „Predseda vlády oznámil, že ríšski vládni čini

telia prejavili ochotu prevziať všetkých židov, pričom určujú podmienku stratu štátneho občianstva. Minister vnútra podal podrobný referát o pre vedení deportovania židov, čo vláda vzala na vedomie.”11) O tri dni neskôr už oboznamoval Tuka so svojím plánom Štátnu radu, pomocný a poradný to orgán prezidenta republiky, zriadený v auguste 1940.12) V zápisnici napísanej o zasadnutí Štátnej rady konanom 6. 3. 1942 je uve dené: „V otázke židov uviedol pán predseda vlády toto: Otázka židov má byť vyriešená postupne vysťahovaním, a to do oblasti Ukrajiny. Už nám aj označili, kde majú byť umiestnení. Židia tým, že opustia územie nášho štátu, prestanú byť štátnymi občanmi Slovenskej republiky. So sebou môžu vziať na 14 dní jedenia. Slovenská republika je povinná s každým židom odovzdať 500 RM. Vysťahovacia akcia sa začne v marci a končí asi v mesiaci august 1942. Bola však z našej strany vyhradená podmienka, aby židia, ktorí sú pokrstení, boli v novom domove umiest není vo zvláštnych osadách od ostatných židov separovane, kde budú mať svojich duchovných a svoje kostoly.”13) Tuka, ktorý bol v dôvernom styku s Wislicenym a s inými vysokými ríšskymi činitefrni, už v tej dobe vedel, že nejde o vysťahovanie, ale o vyhubenie slovenských židov. Jednotlivé ministerstvá dostali začiatkom marca od predsedníctva vlády návrh zákona o vysťahovaní židov. Návrh, ako som ho našiel v spisoch ministerstva zahraničných vecí14), znie: „Ústavný zákon zo dňa ....................... 1942 o vysťahovaní židov z územia Slovenskej republiky. Snem Slovenskej republiky sa uzniesol na tomto ústavnom zákone: § 1. Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky. § 2. Židia - slovenskí štátni občania strácajú vysťahovaním (§ 1.) štátne občianstvo Slovenskej republiky. § 3. - najmä na likvidovanie osobných a majetko vých právnych pomerov vysťahovaných židov opustivších územie Slovenskej republiky, vydá vláda nariadením, a to aj v tých veciach, v ktorých by podľa Ústavy bolo treba zákona. § 4. Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia. Vykonajú ho všetci členovia vlády.” Snem Slovenskej republiky sa uzniesol 15. 5. 1942 na ústavnom zákone č. 68/1942 SI. z. o vysťahovaní židoV, ktorý však, najmä pod vplyvom katolíckych kruhov, dostal pre židov omnoho priaznivejší obsah. Hovorili sme už o tom, že Tuka už pred prijatím zákona o vysťahovaní židov protizákonne od 26. 3. 1942 začal deportáciu židov realizovať.

Čo sa dialo v týchto osudných mesiacoch na Slovensku? Hlavný rabín Slovenska Armin Frieder dňa 3. 4. 1946 ako svedok v spore proti vyko návateľovi deportácií Dr. Antonovi Vaškovi vypovedal: „Hneď na začiatku deportácií sme pôsobili na vládne kruhy a rozhodujúcich činite ľov i cestou katolíckych biskupov a vatikánskeho zástupcu Dr. Burzia, aby sme ďalšie deportovanie takto zarazili. Veľmi nám išiel poruke minister Sivák a Dr. Štefanec, modranský dekan-farár, a takto sa nám podarilo, okrem toho, že sme Vaška a ostatných, ktorí mali priamo v rukách deportáciu, podplácali, dosiahnuť toho, že sa deportácie postupne zarážali, až nakoniec v októbri 1942 úplne zarazili.”15)

Armin Frieder dňa 6. marca 1942 za rabínov Slovenska posiela prezi dentovi Tisovi a v odpise aj slovenským biskupom a zástupcovi Vatikánu Dr. Burziovi tento list:

„Slovutnému Pánu Prezidentovi Slovenskej republiky v Bratislave. V najväčšej núdzi svojho srdca obraciame sa my podpísaní rabíni židov ských náboženských obcí na Slovensku na Vás, pán Prezident, ako na kňaza a služobníka Božieho, na Vás ako na najvyššieho sudcu a zákono darcu v tomto štáte. - Počúvame strašnú správu, hoci ešte úradne nepo tvrdenú, že príslušné úrady zamýšľajú vypovedať židov zo Slovenska, a to dokonca mužov zvlášť a ženy zvlášť do východných krajín. - Toto opatrenie možno v zákone nazvať hocakým menom a odôvodniť hocaký mi pohnútkami, ostáva skutkom, že to podľa daných okolností znamená fyzické zničenie židov na Slovensku. - Vo svojom zúfalstve dovoláva me sa Vás, pán Prezident, ako na najvyššieho sudcu v štáte, plne pre svedčení, že uznávate ešte vyššieho sudcu nad sebou. Ako služobníci Boží prosíme Vás pokorne, v najhlbšej núdzi, dožičte sluchu hlasu Božiemu a pomôžte nám v našom najväčšom nešťastí. - Veď všetkých nás stvoril jeden Boh a pred jedným Bohom budeme sa raz zodpovedať. Zľutujte sa nad nami a našimi rodinami, ženami a mužmi, starcami a deťmi, čo v núdzi a v slzách spoločne prosia Boha na nebesiach o pomoc a dúfajúc v Jeho Milosť skladajú svoj osud do Vašich rúk. - Po dlhé roky už postihuje nás - podľa mienky našej nevinných - čoraz krutejšia sila zákona. Pokorní pred Bohom - naučili sme sa túto pokoru za dvojti- sícročných útrap - znášame tieto zásahy proti nášmu zdraviu a životu, proti našej cti a proti nášmu imaniu, mlčky bez výkriku. Ale takéto opat

renie, tak kruté a nespravodlivé, tolký smrteľný strach naraz, znásobený osemdesiattisíc ráz, to nás nepostihlo ani za našej tisícročnej histórie plnej biedy a plaču. - Pán Prezident! Tisícky spomedzi nás nechcú nič, ako zarábať si suchý chlieb v potu svojej tváre. Radi by pracovať a vyko návať tu v štáte čo ako ťažké práce, ktoré im prikážu, ale nechajte, Pán Prezident, týchto nešťastníkov nažive pri rodinách, tam, kde žili doteraz. - Tresci nás, ó Bože, spravodlivosťou, nie v hneve, lebo my pominieme - takto voláme s Prorokom k Bohu. - Pán Prezident, ako kňaza Vás snažne prosíme, vypočujte tento hlas, hlas osemdesiattisíc nešťastníkov, čo sa chvejú o život svoj a o život svojich najdrahších. - Bratislava, dňa 6. marca 1942. V hlbokej úcte: Armin Frieder, za rabínov Slovenska.”

16)

Táto zúfalá prosba neostala bez povšimnutia. Slovenskí katolícki bis kupi sa schádzajú 12. 3. 1942 v Nitre a obracajú sa na vládu touto výzvou:

„Dňa 12. marca 1942. Vysoká vláda Slovenskej republiky! V povedo mí krívd, spáchaných na slovenskom národe talmudistickým židov stvom, nepovažovali sme za účelné zmieniť sa o opatreniach vysokej vlády Slovenskej republiky, majúcich za cieľ vylúčiť židov z hospodár skeho a kultúrneho života nášho národa, aby staré krivdy odčinené a nové zahatené boli. - Najnovšie ale rozšírené sú zvesti, či opodstatnené, alebo nie - nemali sme možnosť o tom sa presvedčiť - že židia majú byť vyhostení za hranice Slovenskej republiky na neznáme ďaleké kraje, a to tak, že budú rozviazané aj ich rodiny, nakoľko muži na inom, ženy zas na inom kraji majú byť umiestnení. - Ako hlásatelia a strážcovia nielen zjavného, ale aj prirodzeného zákona Božieho, považujeme za svoju povinnosť oznámiť vysokej Vláde, že dľa nášho presvedčenia takéto opatrenie sa protiví prirodzenému zákonu Božiemu. Preto zdvíhame svoje varovné slovo a predkladáme vysokej Vláde úctivú žiadosť, aby od zmieneného úmyslu ráčila odstúpiť a nájsť také riešenie, ktoré sa neproti ví zákonu Božiemu. Ohľadom pokrstených židov prosíme, aby bolo odhliadnuté od akýchkoľvek výnimočných opatrení. - Sme presvedčení, že za prvým krokom, narušujúcim zákony Bohom dané, čoskoro budú nasledovať aj ďalšie, a že z takých opatrení nepredvídané pohromy

zastihnú náš národ, ktorému po mnohých utrpeniach lepšiu budúcnosť prajeme a od Boha, Otca všetkých národov, úpenlivo prosíme.” Výzvu podpísali všetci slovenskí katolícki biskupi.17)

Proti chystaným neľudským zásahom proti židom protestuje aj Svätá Stolica. V deň slovenského štátneho sviatku, 14. marca 1942, zavolal k sebe štátny sekretár Maglione vyslanca Karola Sidora a odovzdal mu túto nótu:

„Štátny Sekretariát Jeho Svätosti. Číslo 2027/42. Dňa 12. novembra m. r. pod číslom 8355/41 Štátny Sekretariát Jeho Svätosti poslal slávne mu vyslanectvu Slovenskej republiky nótu týkajúcu sa nariadenia vyda ného slovenskou vládou v otázke rasovej. - Pán minister ubezpečil, že spomenutú nótu čo najskôr doručí svojej vláde, a že táto dá v čo najkrat šom čase uspokojujúcu odpoveď. - Podľa správy, ktorá došla teraz Štátnemu sekretariátu, malo by nastať okamžité vypudenie všetkých prí slušníkov židovských z územia Slovenskej republiky, a to bez rozdielu náboženstva, veku a pohlavia. - Tieto osoby - asi 80 000 a hovorí sa aj asi 135 000 - mali by byť deportované do Galície a do oblasti Lublina, a táto deportácia mala by byť uskutočnená oddelene pre mužov, pre ženy a pre deti. - Štátny Sekretariát rád by dúfal, že takáto správa nezodpovedá pravde, nemôžuc predpokladať, že v štáte, ktorý chce byť spravovaný katolíckymi zásadami, mohli by byť uplatňované opatrenia také ťažké a v dôsledkoch svojich pre mnohé rodiny také bolestné. - Vo Vatikáne dňa 14. marca 1942.”18)

Katolícki biskupi ešte na porade v Nitre 12. 3. 1942 vypracovali spo ločný list ku katolíckej verejnosti, ktorý sa mal čítať vo všetkých kosto loch ako pastiersky list pod titulom „Nech je jasno v židovskej otázke”. Vyhotovili už aj kefový odtlačok tohoto listu, ale príslušný policajný orgán v Bratislave nedal súhlas k jeho vytlačeniu. Namiesto toho Katolícke noviny z 26. apríla 1942 uverejnili „z poverenia kompetent ných cirkevných kruhov” na prvej strane v nápadnej úprave článok s nadpisom „Katolíckej verejnosti”, v ktorom katolícka cirkevná vrchnosť zaujíma stanovisko k chystaným protižidovským opatreniam. Predstavitelia katolíckej cirkvi jednoznačne odsudzujú tu neľudské zachádzanie so židmi a žiadajú vo všetkom dodržiavanie zákonov. Článok zo dňa 26. 4. 1942 v plnom znení citujem:

Katolíckej verejnosti

„Z poverenia kompetentných cirkevných činiteľov KTK (Katolícka tlačová kancelária) vydala tento článok:

V poslednom čase, v súvise s protižidovskými opatreniami na Slovensku, v novinách, v rozhlase a vôbec vo verejnosti častejšie sa spo mína postoj katolíckej cirkevnej vrchnosti k tejto otázke.

Odzneli útoky na cirkevných činiteľov, že pripúšťajú židov hromadne ku krstu, že v prospech židov zakročovali u vlády. Z inej strany zas bolo vyhlásené, že cirkevné kruhy sa stotožňujú s pokračovaním vlády o otázke odstraňovania židov z verejného života a vysťahovania zo Slovenska.

Keď vláda začala odvážať židov a šírili sa o tom rôzne neuveriteĎié zvesti, zasa bolo počuť hlasy, ako vraj môžu biskupi a kňazi nechať bez slova také neľudskosti.

Tieto rôzne, protichodné chýry nútia kompetentných činiteľov, aby na uspokojenie katolíckej verejnosti učinili toto prehlásenie:

1. Židia vôbec neboli hromadne krstení katolíckymi duchovnými. Niekoľkí židia pod tlakom pomerov hlásili sa síce do Cirkvi, ale keď sa im vysvetlili a určili podmienky prijatia, odstúpili.

Cirkev zásadne nikoho nemôže odmietnuť, keď úprimne žiada o krst, veď Kristus Pán založil svoju Cirkev pre všetky národy a pre všetkých ľudí. Cirkev Kristova je katolícka, všeobecná, a preto jej povinnosť je hlásať pravdu Kristovu všetkým. Pravda, sviatosť krstu môže len tým udeliť, ktorí s úprimným, čistým úmyslom a z vnútorného presvedčenia chcú sa stať jej členmi. Aby sa mohla Cirkev o tom presvedčiť, predpisu je všetkým, ktorí sa hlásia o krst, dlhšiu dobu prípravy, tzv. katechume- nát, ktorý v zmysle nariadenia musí trvať viac (3 - 10) mesiacov, podľa inteligencie a zbožnosti jednotlivých katechumenov. Až po takejto prí prave môže duchovný pokrstiť dotyčného, ale len so zvláštnym povole ním biskupského ordinariátu. Biskupi stále pripomínajú duchovným, žiadajúcim o povolenie udeliť krst židom, že sú aj pred Bohom zodpo vední za to, či dotyčný žid je dokonale pripravený, či má čistý nábožen ský úmysel a či ho nevedie túžba získať si dočasné, politické alebo hmotné výhody.

Musíme zdôrazniť, že jedine Cirkev je povolaná posúdiť, komu môže udeliť, alebo odoprieť sviatosť krstu.

Toto svoje výlučné právo hájila Cirkev i za najťažších okolností v minulosti a nedá sa v ňom obmedzovať ani v budúcnosti.

Keď už katolícka Cirkev prijme niekoho do svojho lona, určujú mu nielen všetky povinnosti kresťana-katolíka, ale zabezpečuje mu všetky tie práva, čo požívajú ostatní členovia Cirkvi, súčasne i to žiada, aby tieto práva každý uznával.

2. Týmto je určené naše stanovisko k pokrsteným židom. Niektorí židia ešte vtedy sa dali pokrstiť, keď im z toho nekynula žiad na výhoda, ba naopak, prenasledovanie zo strany ostatných židov, často i kliatba a vydedenie. Takýto žid prijatím krstu pretrhol všetky zväzky viac-tisícročnej tradície a chcel sa úprimne včleniť do kresťanskej spo ločnosti. Sú medzi nimi aj takí, ktorí sa narodili z kresťanských rodičov a nemajú so židovstvom už nič spoločného. Žijú po kresťansky a plnia svoje náboženské povinnosti.

Týchto židov považujeme za svojich veriacich práve tak, ako ostatných, a je našou povinnosťou zastať sa ich. V záujme týchto pokrstených a náboženské povinnosti si plniacich židov sme zakročova- li.

3. Svoje stanovisko k ostatným židom, poťažne k tým opatreniam, ktoré sa teraz proti nim prevádzajú, zhrňujeme v týchto zásadách:

Tragédia židovského národa je v tom, že neuznal Vykupiteľa a pripra vil mu hroznú a potupnú smrť kríža. Sám Vykupiteľ ronil slzy nad zatvr- dilosťou židovského ľudu a predpovedal mu rozptýlenie po celom svete. A skutočne, po páde Jeruzalema židia boli roztrúsení po celom svete. Už skoro dvetisíc rokov žijú v menších alebo vo väčších skupinách medzi ostatnými národmi sveta. Cez túto dlhú dobu nikde nesplynuli s iným národom, lež ostávajú osihotení, ako cudzí živel. Svoj nepriateľský postoj voči kresťanstvu nikdy nezmenili a aj v najnovšej dobe pri krva vom prenasledovaní kresťanov v Rusku a v Španielsku mali židia svoj značný zástoj.

Tomu možno pripisovať, že národy občas prejavili svoju nevôľu a roz- trpčenosť proti židom aj spôsobom prehnane prísnym a krutým, protivia cim sa kresťanskej mravouke.

Aj u nás vplyv židov bol škodlivý. Za krátky čas zmocnil sa takmer celého nášho hospodárskeho a finančného života na škodu nášho Fudu. Nielen hospodársky, ale aj kultúrne a mravne škodlivo pôsobil na ľud. Cirkev teda nič nemôže mať proti tomu, keď štátna moc učiní také zákonné opatrenia, ktorými tento škodlivý vplyv židov bude zne možnený.

V bývalom Uhorsku v roku 1894-96 pri pojednávaní cirkevných poli tických zákonov bol prijatý aj zákon o recepcii židov. Cirkevní činitelia vtedy stavali sa proti tomuto zákonu, lebo sa báli škodlivého vplyvu židov na verejný život. Vtedajšie vládne kruhy a velká čiastka verejnosti útočila na Cirkev, že je spiatočnícka. Skúsenosť však dala za pravdu Cirkvi.

Pri vyriešení tejto ťažkej otázky neslobodno však zabúdať, že aj židia sú ľudia, a preto má sa s nimi ľudsky zaobchádzať. Treba najmä o to dbať, aby nebol narušený platný právny poriadok a neboli porušené prirodzené a božské zákony.

Je prirodzené právo každého človeka, aby si čestnou prácou nadobu dol súkromný majetok a tento i používal podľa zásad kresťanskej mravo- uky. Je taktiež prirodzeným právom každého človeka, aby si založil rodinu. Keď sa už rozhodol pre rodinný život, má nielen plniť povinnosti rodinného života, ale používať i jeho práva podľa kresťanských zásad.

Považovali sme za potrebné toto prehlásiť, aby katolícka verejnosť poznala stanovisko cirkevných kruhov a aby naši veriaci mali jasný náhľad pri rôznych, často nie práve dobromyseĎiých chýroch o postoji cirkevných činiteľov v židovskej otázke.”

Dr. Gejza Konka, predchodca Dr. Antona Vaška vo funkcii organizá tora deportácie židov, mohol sa dňa 26. marca 1942 pochváliť svojím prvým „úspechom”. Ten deň vypravili z Popradu na istú smrť tisíc mla dých židovských dievčat. V ten samý deň rozvinula sa na zasadnutí Štátnej rady mimoriadne živá debata vo veci vysťahovania židov. Dr. Ján Balko, hlavný tajomník živnostensko-priemyslovej komory v Banskej Bystrici, pripravil pre toto zasadnutie návrh, ktorým Štátna rada mala odsúdiť násilné vysťahovanie židov zo Slovenska. Tento návrh v prípade prijatia mali poslať prezidentovi republiky, ako aj vláde. Návrh Dr. Jána Balku na zasadnutí Štátnej rady predniesol Msgr. Ján Pôstényi,

ktorý bol predsedom kultúmo-zdravotne-sociálnej komisie Štátnej rady. Dr. Balko formuloval svoj návrh otvorene a prihliadnuc k dobe, kedy bol prednesený, veľmi smelo. Jeho návrh znel:

„Pán predseda vlády oznámil Štátnej rade na poslednom zasadnutí, že na základe dohody má byť zo Slovenska do konca marca toho roku vysťahovaných asi 60 000 židov bez ohľadu na to, či sú títo pokrstení a či nie. - Aby v tejto na Slovensku rozvírenej otázke bolo pokračované správne a zákonne, predkladá Štátna rada pánu prezidentovi republiky a vláde na uváženie tieto otázky:

I. Otázky z hľadiska etickomorálneho: 1) Zodpovedá to etickomorál- nym zásadám našej ústavy, aby sme pokrstených židov, t. j. kresťanov, vydali za hranice tak ako nepokrstených? Takéto riešenie budí na Slovensku všeobecné pohoršenie, lebo sa ono prieči základným zásadám kresťanstva a prieči sa aj §-u 81 našej ústavy. 2) Je odôvodnené, aby rodiny, hoci aj židovská, boli roztrhané a pozbavené rodinného života a aby bolo jednané s nimi takto vtedy, keď sa takéto jednanie prieči §-u 86 našej ústavy a prieči sa to aj zákonu prirodzenému a zákonu Božiemu? Môžeme my, ako štát právny, budovaný na morálnych zásadách kresťan stva, dovoliť porušovanie zákonov prirodzených a zákonov Božích?

II. Otázky z hľadiska právneho: 1) Dohoda uzavretá údajne medzi Slovenskom a Nemeckom o vysťahovaní slovenských občanov - židov je, alebo aspoň má byť, úmluvou medzinárodnou a takáto úmluva dľa ústavy SR má byť uzavretá prezidentom republiky, resp. jeho zmocnen com. Bola táto dohoda alebo úmluva uzavretá dľa zmocnenia prezidenta republiky a v rámci tohoto zmocnenia? 2) Ak táto dohoda bola uzavretá ústavne, na akom právnom podklade majú byť židia, majúci riadne nadobudnuté štátne občianstvo, tohoto občianstva pozbavení? 3) Ak budú tohoto občianstva pozbavení zákonne, aké občianstvo nadobudnú, a či je tu obava, že nám budú takto vysťahovaní židia vrátení?

III. Otázky z hľadiska hospodárskeho: Na Slovensku sa na poli, v lese a vo fabrikách začína prejavovať, nedostatok pracovných síl. Keď už máme židov vysťahovať, žiadajme za nich uvoBiiť našich robotníkov z Ríše, ktorí nám doma chýbajú a ktorých platy nám neblaho zaťažujú pla tobnú bilanciu s Ríšou. Ak by takéto riešenie nebolo možné, tak zapriah- nime židov doma do práce a pracovných táborov, aby sme tak lacnou

pracovnou silou nahradili drahé pracovné sily, ktorých je doma nedosta tok. - Predkladajúc uvedené otázky navrhujem, aby Štátna rada podala jednomyseEne svoje dobrozdanie v tom zmysle, aby tieto otázky boli pri riešení otázky vysťahovania židov preskúmané a uvážené.” - Ďalej sa v zápisnici uvádza: „Nakolko tretí bod tohto návrhu sa zapodieva otázkou vysťahovania židov z hľadiska hospodárskeho, prečítal Msgr. Ján Póstényi, predseda kultúmo-zdravotne-sociálnej komisie, aj žiadosť sta rostu Ústredne židov Šebestyéna o zaradení židovských pracovných síl do pracovného programu v r. 1942 na Slovensku.”19) Zasadnutie sa skončilo bez toho, aby členovia Štátnej rady zaujali jednotné stanovisko. Toho istého dňa 26. 3. 1942 Sidor cestuje do Bratislavy. Karol Sidor v svojej práci „Šesť rokov pri Vatikáne” (str. 142) píše: „V stredu 25. marca 1942 volal ma znovu k sebe štátny sekretár kardinál Maglione. Vzal ma do svojej kancelárie - v protive s predošlými audienciami, ktoré boli v prijímacom salóniku. Posadil ma k stolu, ponúkol cigaretou - on bol tiež náruživým fajčiarom - a zotrval so mnou v dlhom rozhovo re o politike Slovenského štátu a o osude židov v ňom. Žiadal ma, aby som s celým svojím vplyvom zakročil proti vyvážaniu židov zo Slovenska. Prisľúbil som kardinálovi, že osobne pôjdem na Slovensko a urobím, čo sa dá v tejto veci. A išiel som do Bratislavy. Hovoril som tam s prezidentom republiky a s predsedom vlády. Žiadal som zastaviť deportácie židov. Urgoval som aj odpoveď na predošlé prípisy Svätej Stolice.”

Do pomerov na Slovensku zasiahol aj sám ríšsky minister zahraničia Ribbentrop telegramom z 8. 4. 1942 adresovaným nemeckému vysla nectvu v Bratislave:

„Telegram - G-Schreiber. Zaslané 8. apríla 1942 o 01,20 hod., došlo 8. apríla 1942 o 02,30 hod. Č. 388 zo 7. 4. 1942. 1) Šifrovací úrad ministerstva zahraničia Berlín. 2) Diplogerma Bratislava. Tel. v číslach - Geh.Ch.V. Citissime! Pre vyslanca osobne. Vašu správu z 1. apríla, ako aj predchádzajúce oznámenia o vnútropolitickej situácii na Slovensku vzal som na vedomie. Považujem za dôležité, aby ste v otáz ke rozporov medzi Tisom a Tukom zaujali jasné stanovisko, podľa kto rého je v zahraničnopolitickom záujme Ríše, aby dnes v obsadení vlád nych miest na Slovensku nedošlo k žiadnym zmenám. To znamená, že

samozrejme Tiso zostane prezidentom štátu a Tuka ministerským pred sedom. Páni nech sa ráčia láskavé znášať a za tohoto spoločného exis tenčného boja Európy proti boKevizmu nech zabudnú na svoje osobné divergencie, aj keby mali hlbšie príčiny. Po tom, čo Ríša pre Slovensko urobila, môžeme očakávať, že páni zanechajú svoje vnútropolitické roz pory alebo dokonca svoje osobné animozity, a že všetko zasadia za cieľ spoločného boja mocností Trojpaktu proti boľševizmu a jeho anglo-ame- rickým pomáhačom. Žiadam Vás preto starať sa o to, aby do úvahy pri chádzajúci páni si uvedomili, že v dnešnej situácii, keď Európa znova nastupuje do boja za konečné zničenie nášho východného nepriateľa, akákoľvek vládna kríza na Slovensku je škodlivá. Aj ja považujem za potrebné, ako Vy oznamujete, aby pán Tiso dal čo najskôr pánovi Tukovi príležitosť pred predsedníctvom strany sa mu ospravedlniť. Pokiaľ poznám osobu a životné osudy pána Tuku, ani ja nemôžem uveriť správam, ktoré podľa Vás na Slovensku o ňom sa rozširujú. Zdá sa mi vcelku, že tento rozpor medzi oboma pánmi je nezmyselný. Aj keby tu boli svetonázorové rozdiely, museli by sa dnes vo vyššom záujme zjed notiť. Považujem preto za správne, ak pán Tuka pred predsedníctvom prednesie nie malichernú, ale veľkorysú reč vysokej hodnoty, nie aby oznámil svoju demisiu, ale naopak, aby prejavil ochotu v najpozitívnej- šom zmysle ďalej spolupracovať. V svojej reči ďalej nech hovorí o záuj moch slovenského ľudu, jeho nemeckého priateľa a celej Európy a malicherné hádky nech odbaví mávnutím ruky. Prosím sa primerane zasadiť a očakávam Vašu ďalšiu správu. - K Vášmu telegramu č. 509 z 2. apríla ešte poznamenávam, že zrejme pán Tiso sa pokúšal cez generá la Čatloša hovoriť s admirálom Canarisom, aby, ako predpokladáme, ho informoval o týchto vnútropolitických veciach. Preto som u veliteľstva ozbrojených síl nariadil, aby nedošlo k prijatiu admirála Canarisa u pána Tisu. - Ináč, ako to píšete v správe z 28. marca, pripúšťam, že v danom prípade môže ísť len o dočasné zmierenie. Avšak v dnešnej dobe treba nájsť aspoň toto dočasné zmierenie, pretože, ako si to môžete aj predsta viť, máme dnes dôležitejšie starosti, ako sa zaoberať nejakými vládnymi krízami na Slovensku. Prejavili ste názor, že onoho času v Salzburgu vytvorená vnútropolitická konštrukcia nebola najšťastnejšia. K tomu poznamenávam, že to bolo jediné naše záujmy chrániace riešenie. Čas k

nájdeniu rozumnej a užitočnej cesty pre vnútropolitický vývoj Slovenska ešte neprišiel. Možno, že k tomu dôjdeme na jeseň alebo až koncom roku. Aký kurz potom na Slovensku nasadíme, o tom budeme môcť viacej si povedať pri osobnom stretnutí. Skutočnosť, že si niekto môže ako slabosť Nemeckej ríše vysvetľovať vôľu ponechať vo funkcii aj Tisu aj Tuku, považujem za celkom pomýlenú. Veď Nemecká ríša je tak silná, že v slovenských záležitostiach otázka sily alebo slabosti vôbec nemôže prísť do úvahy. - Ribbentrop.”20)

Zásah pána ministra Ribbentropa bol účinný, a tak už o dva dni, 10. 4. 1942, mohol vyslanec Ludin telegraficky hlásiť ako „Geheime Reichssache”: „Rozpory Tiso - Tuka na včerajšom zasadnutí rozšírené ho predsedníctva strany odstránené. Zdá sa, že týmto je ďalšia práca za doterajších podmienok zabezpečená. Podrobná správa nasleduje. Ludin.” 21>

V predošlých dokumentoch bola už reč o tom, že Tuka v mene vlády prejavil ochotu za každého do Poľska vysťahovaného žida Nemeckej ríši zaplatiť 500 ríšskych mariek. Eichmann a Wisliceny nepoznajúc hranice cynizmu predniesli Tukovi požiadavku na zaplatenie „preškoľovacieho poplatku” za každého „prevzatého” žida. Tuka chcel mať Slovensko čo najskôr „Judenfrei”, a tak aj na túto neuveriteľnú podmienku pristúpil. Nevieme, kto z Nemcov prišiel na „geniálnu” myšlienku. Pri prevode zárobkov, ktoré posielali slovenskí robotníci z Nemecka svojim rodin ným príslušníkom, vznikla dlžoba Ríše voči Slovenskému štátu vo výške 25 miliónov mariek, teda 250 miliónov slovenských korún. Ak Slovensko zaplatí za každého žida 500 mariek, pri deportovaní 50 000 židov bola by dlžoba anulovaná. A tak vlastne mzdu slovenských robot níkov v Nemecku zaplatil Slovenský štát. Keď Tuka na nátlak vlády, snemu a Štátnej rady dožadoval sa riešenia vysťahovania židov medziná rodnou dohodou, využili zase túto príležitosť Nemci a povinnosť zaplatiť 500 ríšskych mariek za každého žida vtelili do verbálnej nóty, ktorá mala nahradiť medzinárodnú úmluvu medzi Ríšou a Slovenskou republi kou.

Vyslanec Ludin zaslal 18. 4. 1942 do rúk Martina Luthera, vedúceho oddelenia „Nemecko” v ministerstve zahraničných vecí v Berlíne, tento telegram:

„Tajná ríšska vec. Len pod úradným zámkom držať. Bratislava, 18. apríla 1942 o 16,25 hod. Došlo 18. apríla 1942 o 17,00 hod. Číslo 604 z 18. 4. Pre zástupcu štátneho sekretára Luthera. Ministerský predseda Tuka navrhol mi dnes vo veci vysťahovania židov zo Slovenska uzavrieť medzinárodnú zmluvu s tým, že: a) evakuovaných židov Ríša nikdy viac späť na Slovensko neprivezie, a b) Ríša nebude si činiť žiadny nárok na majetok židov majúcich doteraz slovenské štátne občianstvo. Dohoda vo veci 500 ríšskych mariek samozrejme zostáva naďalej v platnosti. Povedal som pánovi Tukovi, že Ríša v tejto veci bezpochybne nemieni uzavrieť žiadnu štátnu zmluvu. Myslím však, že po príslušnom súhlase mohol by som žiadané prísľuby dať vo forme verbálnej nóty. Prosím o skorú úpravu. Ludin.”22)

Ríšske ministerstvo zahraničia súhlasilo s návrhom svojho vyslanca, a tak mohlo nemecké vyslanectvo v Bratislave vystaviť 29. 4. 1942 tento diplomatický akt:

„Nemecké vyslanectvo. Pol. 4 č. 2/č. 2565. Vec: Výdavky za zaopat renie židov prevzatých zo Slovenska na územie Ríše. Verbálna nóta. Nemecké vyslanectvo má česť oznámiť ministerstvu zahraničia toto: židia, ktorí zo Slovenska na územie Ríše boli alebo budú odsunutí, budú zaradení do práce v Generálnom guvemáte a v obsadených východných oblastiach, a to po náležitej príprave a preškolení. Výdavky spojené s ubytovaním, zaopatrením, ošatením a preškolením židov vrátane ich rodinných príslušníkov nemôžu byť zatiaľ kryté z výnosu práce židov, keďže sa preškolenie prejaví len neskoršie a len časť odsunutých a odsu núť sa majúcich židov je práceschopná. Tieto jednorázové výdavky činia podľa doterajších skúseností 500,- RM na osobu. Prosíme, aby sloven ská vláda zaplatila v prospech Nemeckej ríše obnos 500,- RM za každé ho Ríšou prevzatého žida. Nemecké vyslanectvo dovoľuje si požiadať ministerstvo zahraničia o vydanie čo najskoršieho súhlasu k tejto úpra ve. Bratislava, 29. apríla 1942. Slovenskému ministerstvu zahraničia v Bratislave.”23)

Tuka mal ťažkosti zo strany ostatných členov vlády so schválením nemeckej verbálnej nóty, a preto nemecké vyslanectvo urgovalo odpo veď, o čom prednosta pol. odboru ministerstva zahraničia Mračna napí sal tento úradný záznam:

„MZV č. 1699 - 11. VI. 1942. Úr. záznam. Vec: Vysťahovanie židov, odmena 500,- RM za jednotlivca. Dňa 10. júna 1942 dostavil sa ku mne legačný radca Dr. Ringelmann. Urgoval ústne naše stanovisko k verbál nej nóte č. Pol. 4 Nr. 2/Nr. 2565 zo dňa 29. apríla t. r. a dodal: (Nasledujúca časť uvedená v úvodzovkách je v originále v nemeckej reči) „Z nemeckej strany navrhujeme, aby odviesť sa majúce čiastky boli zúčtované na clearingovú pohľadávku voči Nemecku za mzdy sloven ských robotníkov, ktorú toho času nie je možné vyrovnať. Takto sa získa čiastka 25 000 000,- RM, ktorú bude možné použiť na výplatu pohľadá vok rodinných príslušníkov robotníkov na Slovensku.” Na stráž! Prednosta pol. odboru: Mračna, v. r.”24) K tomu je pripísané: „Úr. záznam. Vyjadrenie p. Ieg. radcu Dr. Ringelmanna som oznámil minis terstvu vnútra k rukám p. prednostu prezídia Dr. Kosu naším popisom číslo 609/42-III/2 zo dňa 15. júna 1942. V Bratislave 20. 6. 1942. Prednosta konzulárneho oddelenia: nečit. podpis.”25*

Nakoniec Nemci predsa len prišli na svoje. Podarilo sa im v r. 1942 násilne zo Slovenska deportovať 59 000 židov a ešte im za to Slovenský štát zaplatil 25 miliónov mariek.

Do zákulisia akcií na vysťahovanie slovenských židov umožňuje nám nahliadnuť úradný záznam napísaný 29. 4. 1942 na štátnom sekretariáte pre veci nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku v Bratislave (Staatssekretariat fiir die Belange der deutschen Volksgruppe in der Slowakei). Tu uvedení dôverníci nemeckej národnostnej skupiny U. a Cz. sú pravdepodobne Dr. Urban a Czapp.

„Rozhovor U. a Cz. s Dr. Vaškom: 1) Na otázku, ako je to s pracov nými povoleniami pre židov, Dr. Vašek odpovedá: Všetky doteraz vyda né pracovné povolenia stratili platnosť, nové sa nevydávajú a žiadosti sa odkladajú ad acta. Predsa však nie je možné všetkých židov zo dňa na deň do pracovných táborov strčiť, predovšetkým z technických príčin a ďalej tiež pre národohospodárske hľadiská. Ministerstvo vnútra vydalo žlté legitimácie. Tieto legitimácie vydali židom potrebným v hospodár skom živote. Je to len provizomé riešenie, pretože zakrátko sa stiahnu aj tieto legitimácie a bez výnimky všetkých židov zo Slovenska vysťahujú a do pracovných táborov strčia. 2) Plánovanie vysťahovania židov: Veľmi dôverne oznámil nám, že do konca augusta dokončia akciu úplné

ho vysťahovania židov zo Slovenska. 3) Vymenovanie nepomenovaných FS-mužov za pomocných policajtov (Ružomberok): Otázka je ešte aktu álna, pretože vysťahovanie židov predsa len ešte nejaké mesiace bude trvať, a tak bude treba ešte FS-mužov za pomocných policajtov vymeno vať (opačný názor má Dr. Konka). 4) Vysťahovanie určitých židov: Postavili sme požiadavku na okamžité odstránenie niekolkých nežiadu cich židov. Dr. Vašek žiada v tomto smere o písomné požiadanie. 5) Rôzne: Proti Dr. Konkovi je v behu vyšetrovacie pokračovanie a t. č. je údajne na „zdravotnej dovolenke” v Tatrách. - Prednosta stanice v Novej Bani Michal Chmura adoptoval 10-ročné židovské dieťa Katarínu Lauferovú a adoptačnú zmluvu predložil 4. 4. 1942 na schválenie Okresnému súdu v Novej Bani. Okresný súd rozhodnutie ešte nevydal. - Dr. Vašek rozpráva o intervenciách v prospech židov zo strany farárov, biskupov (Dr. Buzalka), poslancov a ministrov, napr. aj zo strany Polyaka, pričom Vašek naznačil, že Polyak pravdepodobne ani nie je árijského pôvodu, a predsa intervenuje za svojich židovských naháňa- čov. - Dr. Sokol, ktorý arizoval sučiansku tehelňu, intervenuje za tamoj ších židov. - V našej prítomnosti odovzdala židovka Braunerová navští- venku adjutanta Hofera (pozn. aut.: Hugo Hôfer bol osobným tajomní kom ministra Macha). Dr. Vašek ukázal nám navštívenku a povedal: „Tak podívajte sa, páni...!” - Za rozhovoru zdôraznil stále Dr. Vašek, že je priateľom Nemecka a že je rozhodnutý židovskú otázku v zmysle nemeckých prianí riešiť rýchle a nekompromisne. Dr. Vašek údajne zaznamenáva si presne mená pánov intervenientov a predkladá výkaz o tom ministrovi vnútra, ako aj poradcovi Wisliceému. On, Dr. Vašek, je dlhoročným spolupracovníkom a bojovníkom za idey Hlinkové a prezi dent ho stále podporoval. Rozvodom manželstva stratil však jeho dôveru a teraz ho prezident v práci bojkotuje.”26)

Dva mesiace trvali boje o znenie zákona o vysťahovaní židov. Pôvodný návrh zákona, ako sme už o tom hovorili, podľa Tukových úprav predpokladal vysťahovanie všetkých židov zo Slovenska bez výnimky. Proti tomu sa vzopreli predstavitelia cirkví na Slovensku, Vatikán, mnohí členovia snemu, Štátnej rady i vlády. Nakoniec, 15. mája 1942, uzniesol sa snem Slovenskej republiky na ústavnom zákone číslo 68/1942 SI. z. o vysťahovaní židov. Aj keď tento zákon porušuje

základné ľudské práva, predsa, aj keď to znie paradoxne, znamená voči jestvujúcemu stavu značnú úľavu pre židov. Prijatý zákon vo svojom druhom paragrafe určuje široký okruh židov, vyňatých z povinnosti opustiť územie Slovenska. Tuka doteraz bez akéhokoľvek zákonného podkladu organizoval násilné deportácie židov, pričom organizátori a vykonávatelia tejto akcie, zrejme v súlade s danými pokynmi, používali aj najbrutálnejšie metódy. Snemom prijatý zákon veľkej časti sloven ských židov dal nádej na záchranu, ktorá pre mnohých sa stala skutoč nosťou. Predseda snemu Slovenskej republiky Dr. Martin Sokol v proce se proti Karolovi Sidorovi pred Národným súdom vypovedal:

„Keď som pred plenárnym zasadnutím referoval klubu poslancov o návrhu zákona na vysťahovanie židov, povedal som na konci svojho referátu podstatne toto: Urobil som všetko, čo bolo mojou slovenskou, kresťanskou a ľudskou povinnosťou. Boh mi je svedkom, že som viacej urobiť nemohol. Mojím pričinením boli zrušené predpisy, ktoré obme dzovali nežidovského manžela. Faktom je, že židia boli vysťahovaní zo Slovenska bez legálneho podkladu, čo snem ani dodatočne nelegalizo- val... Došlo k úplne novému zneniu paragrafu 2., podľa ktorého nebolo možné zo Slovenska vysťahovať osoby, ktoré najneskôr do 14. 3. 1939 sa dali pokrstiť.”27)

Ústavný zákon č. 68/1942 SI. z. z 15. 5. 1942 o vysťahovaní židov sa skutočne podstatne líši od pôvodného návrhu tohoto zákona, ktorý na pokyn Tuku spracovalo a kompetentným orgánom predložilo predsed níctvo vlády začiatkom marca 1942. Presné znenie zákona je nasledov né:

„Snem Slovenskej republiky sa uzniesol na tomto ústavnom zákone: §1. Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.

§2. 1) Ustanovenie § 1 neplatí:

a) na osoby, ktoré sa najneskoršie do 14. 3. 1939 stali príslušníkmi niektorého kresťanského vierovyznania, b) na osoby, ktoré žijú v platnom manželstve s nežidom (nežidov- kou) uzavretom pred 10. 9. 1941.

2) Osoby, ktorým prezident republiky udelil alebo udelí oslobodenie podľa § 255 nar. č. 198/1941 SI. z., ďalej lekári, lekárnici, zverole kári, inžinieri a iné osoby, ak príslušné ministerstvo uzná za potrebné ponechať ich vo verejnom, technickom alebo hospodár skom živote Slovenska, nemajú byť vysťahovaní, pokiaľ je v plat nosti rozhodnutie o ich oslobodení alebo ponechaní. 3. Vyňatie spod vysťahovania platí aj pre manželku (manžela), na maloleté deti a v prípade odst. 1 písm. a) aj na rodičov vyňatých osôb.

§3. 1) Židia vysťahovaní a židia, ktorí územie štátu opustili alebo opustia,

strácajú štátne občianstvo Slovenskej republiky. 2) Majetok osôb uvedených v odst. 1 prepadá v prospech štátu.” Do vydania tohoto zákona, teda do 15. 5. 1942, vysťahovali zo Slovenska 39 805 židov (v marci 5 003, v apríli 15 899 a v máji 18 903). Vyslanec Ludin uvedomiac si, že všetko toto sa podarilo i napriek pro testom a zákrokom Vatikánu, vyslovuje s týmto stavom svoju spokoj nosť. V správe z 18. 5. 1942 o priebehu bratislavských osláv 25. výročia biskupského jubilea pápeža Pia XII. píše berlínskemu ministerstvu zahraničia:

„Z príležitosti 25. výročia biskupského jubilea pápeža konala sa v tunajšom dóme veľká slávnosť, na ktorej sa zúčastnil prezident Tiso, čle novia vlády okrem ministra obrany, protestanta gen. Čatloša, a mnohí členovia diplomatického zboru. Potom sa konalo velké matiné v najväč šej sále mesta, na ktorom sa tiež zúčastnilo množstvo oficiálnych osob ností. Tu sa ujal slova aj zástupca Vatikánu Msgr. Burzio, ktorý sa poďakoval za mimoriadne porozumenie a účasť slovenského ľudu na pápežských oslavách. Z príležitosti jubilea z konferencie biskupov vyda li pastiersky list. O jeho jednoznačne politickom obsahu sa možno pre svedčiť z prílohy. Práve tak aj tlač z príležitosti tohoto jubilea celkom otvorene prešla od formy náboženskej na pole politické. Duch týchto článkov jasne vysvitá aj z tu priloženého čísla Katolíckych novín, v kto rom pápež Pius XII. je označovaný za najlepšieho politika a vládcu sveta, podľa úprav ktorého sa má svet riadiť. - Spokojnosť pápežského zástupcu s ohlasom jubilea medzi slovenskými katolíkmi bola o to väč

šia, že po posledných udalostiach na Slovensku jeho postavenie vo Vatikáne sa zhoršilo. Veď napriek všetkým protestom Vatikánu sloven ská vláda sa nedala mýliť a dosiaľ dosť uspokojivo robila svoju židovskú politiku. Ludin.”28)

Od podania prvej protestnej nóty Vatikánu uplynulo už sedem, od druhej nóty dva mesiace bez toho, aby slovenská vláda akokoľvek rea govala. Až 23. 5. 1942 doručil Sidor kardinálovi Maglionemu odpoveď v taliančine podľa úprav uvedených v liste z 8. 5. 1942, ktorého podstat né časti majú tento obsah:

„'Ministerstvo zahraničných vecí. Číslo 8325/1/42. V Bratislave 8. mája 1942. Slovenskému vyslanectvu vo Vatikáne. Na tamojší prípis zo dňa 17. marca 1942, číslo 230/42, dávam tamojšiemu vyslanectvu na vedomie toto: Na nótu Štátneho Sekretariátu Jeho Svätosti zo dňa 12. novembra 1941, číslo 8355/41, nemohla sa dať odpoveď z týchto príčin: Riešenie židovskej otázky je veľmi vážny problém, o ktorom príslušní úradní činitelia Slovenského štátu museli veľa uvažovať. Taktiež bol plán, že predseda slovenskej vlády a minister zahraničných vecí niekoľ ko dní po obdržaní citovanej nóty v decembri 1941 mali odcestovať do Ríma a tiež chargé ďaffaires Svätej Stolice Burzio v rozhovore s pred sedom vlády priznal, že miesto výmeny stručných a formálnych nót bude omnoho výhodnejšie ústne problém židov na Slovensku prejednať a na rôzne podrobné otázky dať ihneď exaktné vysvetlenie namiesto dlhého korešpondovania. - Pre vonkajšie príčiny cesta do Ríma bola najprv odložená na január 1942 a potom na marec. Medzitým však nastal obrat v riešení židovskej otázky. Medzi činiteľmi Slovenského štátu a Nemeckej ríše boli rokovania o riešení problému európskych židov a bolo konštatované, že sa začalo vysťahovanie židov z Francúzska (obsadeného územia), Holandska, Belgicka, Protektorátu a z Ríšskeho územia, ba i Maďarsko prejavom svojho ministerského predse du Kállayho v zasadnutí výboru vládnej strany dňa 20. apríla t. r. preja vilo ochotu vyviezť z Maďarska 800 000 židov. - Židia zo Slovenska budú umiestnení na niekoľkých miestach v okolí Lublina (dištrikt Lublin), kde natrvalo ostanú. Tamojšie obyvateľstvo bude vysťahované a na jeho mieste bude zriadený čisto židovský dištrikt s príslušnou samo správou, kde budú môcť židia žiť medzi sebou a živiť sa vlastnou prácou.

Rodiny ostanú pohromade. Celý poplach nastal z toho, že najprv museli tam ísť práceschopní židia a židovky, aby pripravili prístrešie na umiest nenie ostatných, najmä žien, starcov, nemocných a detí. Posielanie rodinných príslušníkov sa už začalo prevádzať, takže židovské rodiny onedlho budú pohromade. Medzinárodne právne a štátoprávne postave nie týchto židov bude také, že budú chránencami (Schutzbefohlene) Nemeckej ríše. - Pokrstení židia budú separátne usídlení na zvláštnom území, na čo sme dostali prísľub ríšskej vlády. Pokrstenými židmi sú podľa nášho zákona tí ľudia, predtým židovského náboženstva, ktorí sa dali pokrstiť pred 10. septembrom 1941, t. j. pred vstúpením v platnosť židovského kódexu. Najnovšie pokrstení židia nespadajú pod tento pojem, lebo sa pokrstili z konjunkturálnych príčin... Úradne nám bolo oznámené, že nemecká vláda sa postará o židov tak humánne, ako je len možné. Tento fakt potvrdila aj úradná správa experta slovenského ministerstva vnútra, ktorý v auguste minulého roku videl, ako vyzerá židovské mesto (Sosnovitz, Oppel), ktoré má svoju samosprávu a radu starešinov a políciu... Keďže v riešení židovskej otázky nastal taký obrovský obrat, stratili na význame tie námietky, ktoré kardinál štátny sekretár vo svojej nóte z 12. novembra 1941 priniesol... Žiadam teda, aby ste v zmysle tejto odpovede informovali Vatikán k jeho nótam.”29)

V správe spomínanú cestu do „židovských” miest v Sliezsku urobil Dr. Izidor Koso. V tej dobe však, ako to vieme, ešte zo Slovenska nede- portovali žiadneho človeka. V Sosnoviciach a v Opoli boli tábory so židmi odvlečenými z rôznych častí Nemeckej ríše. Vtedy ešte židov nevyvražďovali, bolo to v auguste r. 1941, ale pomery v týchto „pracov ných” táboroch boli neznesiteľné a kruté. Ovšem Dr. Koso videl, čo sa mu ukázalo, židovskú samosprávu, radu starešinov. Uvidíme, ďalej, že podobnú správu podal koncom r. 1942 i redaktor „Grenzbote” Fritz Fiala z táborov, kde židov po tisíckach vraždili a upaľovali. Je isté, že týmto správam ani Vatikán ani slovenská verejnosť neverila. Čím ďalej, tým viac prenikali do širokej verejnosti správy o hrozných pomeroch v poľských koncentračných táboroch. Súčasne rástol odpor cirkevných kruhov proti nacizmu, a to nielen v okupovanej časti Európy, ale aj v samotnom Nemecku. Celý civilizovaný svet s nadšením sa dozvedal o odvážnom protinacistickom postoji mníchovského arcibiskupa

Faulhabera, berlínskeho biskupa Preysinga a miinsterského biskupa Galena. Dokonca v bratislavskej „Deutsche Partei” mali strach z toho, že ohlas tohoto odboja znemožní ich „výchovnú’' činnosť na Slovensku. Zástupca nemeckej strany v Bratislave píše nemeckému vyslanectvu:

„Správa F./G. 418/42. - 30. mája 1942. Kultúrnemu referátu nemec kého vyslanectva, do rúk Dr. Hansa Snyckersa, Bratislava. - Milý kamarát Dr. Snyckers! V súvislosti s teraz prebiehajúcim bojom za úplné odcirkevnenie nemeckého školstva u nás dostal som zo spoľahli vého a dobre informovaného miesta túto informáciu: Dobre organizova ná spravodajská služba informuje celé slovenské duchovenstvo o všet kom, čo sa v Ríši deje, najmä o všetkom, čo súvisí s rozporom národne- socialistického hnutia so snaženiami rišskonemeckého katolicizmu. V poslednej dobe kolujú správy, ktoré veľmi podrobne informujú o boji proti múnsterskému biskupovi. Hovorí sa, že biskup je pod neustálym dohľadom SS-kruhov, ale aj Gestapa, pretože mal celý rad kázní, v kto rých sa ohradil proti jestvujúcim pomerom v Ríši. Hovorí sa ďalej, že mu ďalšie kázne zakázali, že do kláštorov stojacich pod jeho právomo cou v noci vnikli SS-muži, ktorí kláštory nasilu vyprázdnili a mníšky odvliekli. Mimo toho správy obsahujú mnoho ďalších podrobností z nášho proticirkevného boja. Iná správa zase prináša presné údaje o základoch a organizácii novej národnej ríšskej cirkvi. Upozorňujem Vás na tieto veci, pretože táto informačná služba na celom Slovensku môže vyvolať náladu, ktorá nám znemožní celú našu prácu a snaženie o ovplyvnenie a duchovné riadenie slovenského ľudu. Heil Hitler! Deutsche Partei - Hauptamt fiir Kultur, Ing. Friedi.”30*

Vplyv Vatikánu, ako aj boj domácich cirkevných kruhov nakoniec nebol celkom neúspešný. Zatiaľ čo od 26. 3. 1942 do konca mája 1942 deportovali zo Slovenska, ako sme už uviedli, 39 805 židov, v júni a ešte viac v ďalších mesiacoch vysťahovanie židov sa dostávalo do slepej uličky. Za tieto mesiace až do posledného transportu, ktorý vypravili 20. októbra 1942, odvliekli už „len” asi 18 000 židov, z toho len v mesiaci jún, kedy ešte ustanovenia zákona o vysťahovaní židov neprenikli do miest a dedín, a tak príslušní činitelia neoboznámili sa ešte dostatočne s okruhom „chránených” židov, 11 092 osôb. Tukovci však plánovali do

konca augusta „židovskú akciu” ukončiť. Tuka znervóznel a sťažuje sa Ludinovi, ktorý hneď informuje svoj nadriadený úrad týmto telegra mom:

„Bratislava, 26. júna 1942 o 12,05 hod. Došlo: 26. júna 1942 o 12,15 hod. Č. 992 z 26. 6. - Citissime! - Akcia evakuácie židov zo Slovenska uviazla na mŕtvom bode. Zaiste na základe cirkevných vplyvov, ako aj v dôsledku korupcie niektorých úradníkov, asi 35 000 židov dostalo zvláštne legitimácie, ktoré ich oslobodzujú od vysťahovania. Vysťahovanie židov je v širokých kruhoch slovenského ľudu veľmi nepopulárne. Tento postoj posiluje aj veľká anglická protipropaganda. Ministerský predseda Tuka však si praje, aby sa vo vysídlovaní židov pokračovalo, a prosí o podporu silným diplomatickým tlakom Ríše. Prosím o úpravu, či mám v tomto smere konať. Ludin.”31)

Na telegram odpovedal štátny sekretár ministerstva zahraničných vecí Emst Weizsäcker, člen starej katolíckej rodiny, ktorý i za Hitlera dlho ďalej slúžil na najvyšších diplomatických miestach, avšak, ako sa ukáza lo, nacizmus i Hitlera odmietal. Z jeho diplomaticky koncipovanej odpovede napriek všetkej nutnej opatrnosti jasne vyplýva, že Weizsäcker nemal záujem na deportáciách židov. Weizsäckerova odpo veď znie:

”Ďalekopis g-Schreiber. Pre pána vyslanca Ludina osobne. 29. júna 1942. Číslo 976. Pre Nemecké vyslanectvo Bratislava a U.St.S. Luther. Vec: Vysťahovanie židov, Slovensko. K tamojšiemu telegramu č. 992 z 26.6. - Diplomatickú pomoc požadovanú ministerským predsedom Tukom môžete dať tým, že prezidentovi Tisovi príležitostne poviete, že zastavenie vysťahovania židov, a najmä oslobodenie 35 000 židov spod deportácie, by Nemcov udivilo, a to tým viac, že doterajšiu spoluprácu Slovenska v židovskej otázke si tu veľmi pochvaľovali. Weizsäcker.”32)

O týchto udalostiach hovoril aj Gideon Hausner, generálny prokurátor v procese Izraela proti Adolfovi Eichmannovi, takto: „V tej dobe cirkev né kruhy vyvinuli velký tlak a slovenská vláda sa zdráhala v deportáci ách pokračovať.”33)

Z tej doby nachádzame viacej dokumentov, z ktorých sa dozvedáme, že organizátori deportácie nemôžu pre pripravené vlakové súpravy dať dokopy potrebný počet obetí. Každý transport mal vždy približne 1000

duší. Deportační komisári sa sťažujú, že nikde, ani na východe ani na západe Slovenska, nie sú v stave zohnať potrebných 1000 židov. Skoro všetci židia, ako vo svojich správach píšu, majú nejaké výnimky a tí ostatní sú o všetkom včas informovaní a zalezú do úkrytov. A skutočne júlom 1942 deportácie prakticky končia. V auguste nevypravili žiadny transport. Posledné tri transporty, 18. a 22. septembra a 20. októbra 1942, mohli vypraviť len tak, že napriek opačným prísľubom siahli na židov skoncentrovaných v pracovných táboroch na Slovensku. A ešte aj za tohoto pre deportačných komisárov nepriaznivého stavu slovenská vláda pod tlakom väčšiny jej členov rozširuje okruh oslobodených. Možno zapôsobil aj ten otrasný fakt, že príslušní pracovníci ministerstva vnútra dali všetkým nemocniciam a ústavom pre duševne chorých prí kaz, aby vydali židovských pacientov, z ktorých potom v júli 1942 zostavili kompletný transport do Poľska. Pokiaľ podľa § 2 zák. č. 68/1942 SI. z. boli oslobodení spod vysťahovania len rodičia osôb, ktoré sa dali pokrstiť do 14. 3. 1939, zatiaľ teraz v lete 1942 dala vláda mož nosť ponechať doma aj rodičov hospodársky dôležitých židov. Svedčí o tom tento prípis predsedníctva vlády:

„Predsedníctvo vlády. Číslo 5055/1942 m. r. V Bratislave dňa 10. júla 1942. Ministerstvo vnútra, odd. 14, v Bratislave. Vláda na svojom zasadnutí konanom dňa 24. júna 1942 pri prejednávaní osnovy zákona, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia ústavného zákona o vysťa hovaní židov, rokovala o rodinných príslušníkoch hospodársky dôleži tých židov a rozhodla, že vo výnimočných a zvláštneho zreteľa hodných prípadoch možno odhliadnuť od vysťahovania rodičov takýchto židov. - Súčasná vláda rozhodla, že pri prípadnom zamestnávaní židov u Najvyššieho úradu pre zásobovanie osvedčenie podľa § 2 ods. 2 úst. zák. č. 68/1942 SI. z. vydá Ministerstvo hospodárstva. O čom tamojšie ministerstvo upovedomujem. Na stráž! Za predsedu vlády: Dr. Koso, v. r.”34)

Mnoho židov sa zachránilo i na Slovensku tým, že sa ukrylo v kres ťanských rodinách a v budovách cirkevných inštitúcií. V správe brati slavského Sicherheitsdienstu z 1. 10. 1942 píšu:

„Je všeobecne známe, že väčšina na Slovensku žijúcich židov sa už dala pokrstiť. Keď sa títo židia dozvedeli, že ich majú odsunúť do Poľska

alebo do koncentračných táborov - a oni sa o tom dozvedia vždy včas - tak dajú jednoducho svoje maloleté deti mníškam. Židovské deti prijí majú a ukrývajú v oboch ženských kláštoroch v Žiline, to je v kláštore Vincentiniek a v kláštore školských sestier O.S.F. Židovskí rodičia potom zmiznú, t. j. skryjú sa, aby takto ušli odtransportovaniu. Kláštory mníšiek teda udržujú na to, aby židovské deti chránili.”35)

Poznáme mnoho podobných prípadov. Jednota sv. Cyrila a Metóda v Michalovciach zachránila všetkých svojich židovských zamestnancov a ich rodinných príslušníkov v počte 18 osôb. Dr. Gallo, farár v Jarku pri Nitre, od r. 1942 do konca vojny ukryl a zachránil 35 židov. Na ich výživu prispieval zástupca Vatikánu Dr. Burzio mesačne 6000 koruna mi, ktoré odovzdával na biskupskom úrade v Nitre do rúk Dr. Nécseyho. Hlavný rabín Slovenska Armin Frieder sa ukryl a zachránil u gvardiána františkánskeho kláštora v Beckove, pátra Fidrika. V tomto kláštore do konca vojny ukryli väčší počet židov. Ako pomáhali židom mnohí vyso kopostavení cirkevní a vládni činitelia na Slovensku, dozvedáme sa aj z výpovedí bývalých funkcionárov Ústredne židov, ktorí ako svedkovia hovorili pred Národným súdom v Bratislave. Citoval som už z niekto rých týchto výpovedí, uvediem však aj v tejto súvislosti ešte toto:

Ing. Andrej Steiner vypovedal 1. 4. 1946: „Hneď ako sa začala hro madná deportácia do Poľska v marci 1942, začali sa nám vracať jednot livci, ktorí boli deportovaní a ktorým sa podarilo ujsť. Prví takíto utečen ci z Poľska sa nám hlásili na Ústredni židov už koncom apríla 1942. S nimi sme spisovali na ÚŽ zápisnice o osude do Poľska vyvezených židov. Pamätám sa, že udávali, že slovenských židov v Poľsku hromadne vraždia v plynových komorách a strieľajú v jamách, ktoré si museli sami vykopať. Tieto zápisnice sme posielali do cudziny pre židovské organi zácie, a to do Švajčiarska, Anglie a Palestíny. Vrhli sme sa i na sloven ský klérus, a síce na biskupov, potom na zástupcu Vatikánu Dr. Burziu, ďalej sme predostreli zápisnice Dr. Karvašovi a ministrovi školstva Sivákovi a hlavný rabín Frieder prevzal úlohu ísť osobne i k prezidento vi Tisovi, čo aj urobil... Išiel nám poruke najviac Dr. Karvaš a minister Sivák.”36)

Hlavný rabín Slovenska Armin Frieder vypovedal 3. 4. 1946: „Ja som bol jeden z vedúcich činiteľov ilegálnej skupiny židov na

Slovensku, ktorú sme navonok menovali skupinou pracovnou. My sme mali spojenie s cudzozemskými židovskými organizáciami a udržiavali sme spojenie i s Tisovou vládou, najmä prostredníctvom ministra Siváka a Dr. Karvaša, a okrem toho sme boli spojení s ilegálnymi pra covníkmi na Slovensku, s terajším ministrom Pietorom, Šrobárom a inými. 37>

Tuka a jeho skupina sa neuspokojili so zastavením vysťahovania židov. Žiadali prezidenta Tisu a členov vlády, aby im v organizovaní a realizovaní ďalších transportov nerobili prekážky. Z Poľska však prichá dzali strašné správy a prezident Tiso, ako aj viacerí vládni činitelia, sa postavili na stanovisko, že žiadny transport so židmi do Poľska nepôjde, pokiaľ vládna komisia nebude vyslaná do Poľska, aby zistila osud slo venských židov. Tuka žiadal u vyslanca Ludina súhlas k vyslaniu komi sie. Komisia sa mala skladať, podľa návrhu niektorých členov vlády, z predstaviteľa predsedníctva vlády, z jedného katolíckeho a jedného evanjelického duchovného. Je samozrejmé, že Ludin k tomu nemohol dať súhlas. Myslel, že slovenských politických činiteľov uspokojí aj ináč. Členov komisie si určil sám. V tej veci poslal svojmu nadriadené mu ministerstvu tento telegram:

„Bratislava 1. septembra 1942 o 17,05 hodine. Došlo 1. septembra 1942 o 17,30 hod. Č. 1398 z 1. 9. 1942. Cito. Pretože pre vysťahovanie židov je tu stále silná nepriateľská propaganda v činnosti, plánujeme návštevu táborov slovenských židov v Lubline. Cestu by mal vykonať hlavný redaktor Fiala, spolupracovník „beratera” pri slovenskom úrade propagandy Stengel a „berater” pre židovské otázky, SS- Hauptsturmfiihrer Wisliceny, ktorí by návštevu aj propagandistický zhodnotili. Prosím čo najskôr povolenie, pretože z nedostatku voľných termínov cestu treba nastúpiť ešte pred 10. 9. - Ludin.”38)

V Berlíne mali asi s povolením tejto cesty ťažkosti, pretože odpoveď prišla až o 12 dní:

„Berlín, 12. septembra 1942. Diplogerma Bratislava. Č. 1490. Referent: U.St.S. Luther, GR Klingenfuss. K telegramu z 1. 9. 1942. S plánovanou cestou menovaných osôb do Lublina výlučne pre propagan distické využitie súhlasíme. Luther.”39)

A tak namiesto ľudí požadovaných slovenskými vládnymi činiteľmi vybrali sa na návštevu slovenských židov do lublinského vyhladzovacie ho koncentračného tábora traja nacisti, ktorí na vykynožovaní sloven ských židov mali podstatný podiel. Ich „pôvodná reportáž” vyšla vo via cerých denníkoch Slovenska. „Gardista” ju uverejnil 7. 11. 1942 pod nadpisom ,Ako žijú židia v novom domove na východe?” Šéfredaktor „Grenzbote” Fritz Fiala tu nahromadil neuveriteľné množstvo drzého cigánstva, ktoré bolo natolko hrubé, že jeho slovám nikto na Slovensku neveril. Píše:

„S povolením smerodajných ríšskych miest mohol som navštíviť v posledných dňoch po krátkej návšteve prechodného židovského tábora v Žiline aj nové sídla a sídelné oblasti židov na východe. Cítim sa zaviaza ný, aby som aj svojim slovenským priateľom oznámil, čo som tam videl a zažil. V oboch mestách, ktoré som tu navštívil, býva vcelku 70 000 židov, ktorí tu bývajú úplne slobodne aj so svojimi rodinami. Židovský starejší Moszek Merin, aj v Bratislave známy ako predstavený bývalej židovskej obce, ma očakával. Tento židovský kráľ má poruke správny aparát - asi 70 židov a ešte 120 židovských policajtov. Nechám rozprá vať Moszeka Merina: „My tu máme úplnú samosprávu. Židia vôbec neprídu do styku s nemeckými úradmi a ja sám osobne zodpovedám za poriadok smerodajným úradom. Sme tu dostatočne zásobovaní potravi nami... Máme aj židovskú nemocnicu a úmrtnosť je dnes menšia ako predtým za poľského režimu.” Istý žid hovoril: „My tu vieme dobre, že všetci európski židia prídu sem, a aj môžem týmto židom iba povedať, že mnohí sa nemali nikdy lepšie. Napíšte do novín, že my židia tu nemô žeme dostatočne vynachváliť ľudskosť a poriadnosť Nemcov voči nám, a my sami sme najšťastlivejší, že to, čo iní židia hovoria o Nemcoch, je lož!” To písal Fiala v dobe, keď velká väčšina z 59 000 deportovaných slovenských židov v Poľsku za najtragickejších podmienok zahynula, väčšina z nich zadusením otravnými plynmi.

Tuka so svojou skupinou však so správou Fialovou bol spokojný a myslel, že bude môcť čoskoro vo vysťahovaní židov zo Slovenska pokračovať. Po krátkej zimnej prestávke chceli zjara 1943 svoj plán uskutočniť.

s Úspešný boj proti deportáciám

Zdalo sa, že tragický osud, ktorý postihol slovenských židov v r. 1942, uspokojil aj tých najzúrivejších hitlerovcov. No Tuka stále nalie hal na pokračovanie v deportáciách židov zo Slovenska. V liste adreso vanom predsedovi biskupskej konferencie Dr. Kmeťkovi Tuka 3. 3. 1943 napísal: „Vláda nechápe, prečo sa duchovenstvo a najmä katolícky klérus natoľko ohradzuje proti vysťahovaniu židov, ktorí sú zodpovední za všetku biedu slovenského národa. Slovenský klérus - česť výnimkám - len zriedkakedy ukázal toľkú starostlivosť o záujmy slovenského ľudu, akú teraz preukazuje voči židom, a to v mnohých prípadoch i voči tým nepokrsteným. ”4°)

Katolícki biskupi sa odhodlávajú k ráznejšiemu vystúpeniu. Dňa 8. 3. 1943 vydávajú spoločný pastiersky list, ktorý potom 21. 3. 1943 prečíta li vo všetkých katolíckych kostoloch Slovenska. Pastiersky list uvádzam v doslovnom znení:

„Milí v Kristu veriaci! Medzi problémami dneška otázka židovstva neprestáva zaujímať a znepokojovať mnohých veriacich, hoci úradné sta novisko cirkevné jasne sme vyložili v Katolíckych novinách 26. apríla 1942. Jedni sa domnievajú, že so židovstvom sa u nás zaobchádza kruto, iní zas sú toho náhľadu, že postup oproti nemu je zhovievavý, ba až slabý. Aby ste, milí v Kristu veriaci, mohli správne posudzovať tento aktuálny pálčivý problém a nedali sa pomýliť bludnými náhľadmi, pokladáme za potrebné podať Vám tieto zásadné smernice:

1) Správny postup pri riešení každej otázky je ten, ktorý je usmerňo vaný prirodzeným a zjaveným právom Božím. Prirodzeným právom jed notlivca, národa a štátu je brániť sa proti tým, čo ohrozujú jeho život a zamedzujú jeho rozkvet. No tak isto prirodzeným právom každého jed notlivca bez ohľadu na národnostnú príslušnosť je, že nikoho nemožno stíhať a trestať bez dostatočnej príčiny, ktorú treba v každom jednotli vom prípade dokázať podľa platných zákonných noriem. Ak sa previní jeden alebo i viac členov niektorého národa, prípadne národnej skupiny a menšiny, z toho ešte nenasleduje, že tým istým priestupkom možno obviniť celý národ, resp. národnú skupinu a menšinu. Prirodzenoprávna zásada žiada skúmať prečin alebo zločin v každom jednotlivom prípade

a podľa toho i trestať. Chrániť navonok tieto prirodzeno-právne normy má za povinnosť i štátna moc, a aj ona sa má podľa nich spravovať. Radi vyzdvihujeme, že i ústavný zákon nášho štátu, na ktorom zákone má spočívať a z neho vyvierať celé zákonodarstvo, plne rešpektuje tento pri rodzený zákon, keď hovorí: „Nikto nesmie byť potrestaný pre chovanie sa, ktoré porušilo právoplatnú trestnú normu a ktorého trestnosť nebola už vopred zákonom alebo zákonitou normou určená.” - 82. bod 2. úst. zák. č. 185/1939 SI. z. Tento prirodzený zákon chráni i posväcuje náš Spasiteľ. Večne krásne podobenstvo Božského Majstra o milosrdnom Samaritánovi nedalo len základy všetkej ľudomilnej aktivite, dobročin nosti a samaritánskej službe, ale obsahuje v sebe aj hlbokú pravdu, že náš postoj k ľuďom nesmie ovplyvňovať ich rečová, štátna, národná, alebo rasová príslušnosť, veď keď nenávidený Samaritán zachraňoval nenávideného žida v jeho nešťastí, zaiste by nebol býval oprávnený robiť mu krivdu len preto, že je židom. A Božský Majster dodal príkaz, ktorý zaväzuje všetkých ľudí, no najmä všetkých kresťanov: Iď, i ty čiň podob ne. (Luk. 10, 37.) Ba toto prirodzené pravidlo cítili a uznávali aj staré klasické národy, veď od nich pochádza symbol spravodlivosti, ženská to postava s vážkami a zaviazanými očami. Tým sa vyjadrovala zásada, že právo, odmeny a tresty treba vysluhovať bez ohľadu na osobu, či je nám ona príjemná, či je rodina, priateľ, súkmeňovec, alebo cudzinec. Z toho vyplýva, že uvedené prirodzeno-právne normy neslobodno nikdy naru šiť, lebo prestúpenie každého prirodzeno-práv. zákona prv alebo neskôr prináša záhubu spoločenského poriadku a blahobytu. No neslobodno svojvoľne narušovať ani platný právny poriadok, lebo kto tak koná, pod tína nielen korene štátnej a národnej existencie, ale spôsobuje bezprávie a rozsieva neistotu. Vedomí svojej zodpovednosti pred Bohom a svojej povinnosti chrániť prirodzené a zjavené normy Božie, musíme pozdvih núť svoj rozhodný a výstražný hlas proti opatreniam, ktorými sa masové, bez náležitého zistenia viny každého jednotlivca, postihujú naši spoluve- riaci a iní naši spoluobčania na ich osobnej, rodinnej a majetkovej slo bode. Pre každého občana, ale najmä pre každého držiteľa a vykonávate ľa verejnej moci platí jasné a ned voj zmyselné ustanovenie Ústavy nášho štátu: „Všetci obyvatelia bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku.... (§81. zák. č.

185/1939 SI. z.) Majme na pamäti slová Písma svätého: Čo nechcete, aby ľudia činili vám, nečiňte ani vy im.

2) V spomenutom vyhlásení uverejnenom v KN jasne sme vyložili svoje stanovisko v otázke krstu židov. Povoľovali sme a budeme povoľo vať krst každému, o kom príslušný duchovný vydá svedectvo, že sa chce stať úprimne pravým kresťanom, berúc na seba všetky mravné a nábo ženské povinnosti, ktoré Cirkev svojim veriacim ukladá. Stalo sa, že pokrstenie jedného-druhého žida vyvolalo neľúbosť u niektorých veria cich, a to obyčajne pre oprávnenú kritiku predošlého života dotyčného novokresťana. Tu nám treba poukázať na nekonečné milosrdenstvo Božie, ktoré odpustilo poklesky hriešnej Magdalény, otvorilo nebesá pre kajúceho lotra, prijalo za apoštola mýtnika Matúša, ochotné je odpustiť každému jeho hriechy, ak sa chce polepšiť a viesť nový mravný život. Práve ten bývalý mýtnik Matúš zachoval nám tie poučné slová Pánove: „Nesúďte, aby ste neboli súdení, a akou mierou budete merať, takou nameria sa vám. A čo vidíš smietku v oku svojmu bratovi, kým brvná vo svojom nevidíš?”.(Mat. 7, 1-3). Toto pripomíname tým, čo sa vyslovili, že vraj nepôjdu do kostola, keď tam bude ten alebo onen, čo odpudzujú konvertitov miesto toho, aby ich s láskou prijali, ich vo viere a v kres ťanských mravoch slovom a príkladom utvrdzovali. Ak žiadame uznanie občianskych práv a ochranu štátnej moci pre každého občana bez roz dielu pôvodu a národnosti, kým sa jeho osobná vina nedokáže, ešte zvr- chovanejšou mierou žiadame uznať všetky práva kresťana pre každého, kto sviatosť krstu obsiahol. Až vtedy slobodno niekomu odoprieť práva kresťanské a občianske, keď svojím správaním si toho zaslúži. Toto sú zásady, ktoré sme ústne i písomne nesčíselne ráz hlásali a zastávali. Prízvukovať ich musíme teraz znovu, keď sa verejnosť dozvedá o chysta ných opatreniach, protiviacich sa týmto zásadám.

3) Každá doba má svoje problémy. Osud národov závisí od toho, ako ich vyrieši. Ťažké problémy národné, sociálne, náboženské čakajú na riešenie aj dnes. Keď sa tieto problémy neriešia podľa spravodlivosti a lásky Kristovej, vrhajú sa národy do vojny. Od začiatku tejto vojny zneje z hlbín našich sŕdc vrúcna modlitba: Od moru, hladu a vojny vysloboď nás, Pane! Od jej začiatku neprestávame napomínať vás, milí veriaci, volať k nebeskému Otcovi o spravodlivý pokoj. Presvedčení

sme, že sv. Otec pápež Pius XII., tak, ako aj za prvej svetovej vojny pápež Benedikt XV., je s týmito našimi modlitbami spojený, veď jeho heslom je: Pokoj je dielom spravodlivosti, - a že so všetkou svojou duchovnou nadvážnosťou pracuje na diele pokoja u mocnárov sveta. Podporujeme jeho námahy stálymi modlitbami za pokoj sveta, za spra vodlivé riešenie všetkých problémov ľudstva. Ale podporujme ich aj cnostným životom, verným nasledovaním Božích príkazov, plnením zákonov spravodlivosti a lásky usilujme sa zaslúžiť si odňatie hrozného biča vojny a stály pokoj sveta. Keď spravodlivosť bude panovať na svete, vtedy dozrie jej ovocie: celým svetom očakávaný pokoj. Prosiac, aby Božia Prozreteľnosť posilňovala vás v týchto ťažkých časoch hojnosťou svojich darov, udeľujeme vám svoje arcipastierske požehnanie. Dané dňa 8. marca 1943. Dr. Karol Kmeťko, biskup nitriansky, Ján Vojtaššák, biskup spišský, Pavel Gojdič, biskup prešovský, Dr. Pavel Jantausch, biskup, apoštolský administrátor trnavský, Jozef Čársky, biskup, apoš tolský administrátor košický, rožňavský a satmársky, Dr. Andrej Škrábik, koadjutor, biskup banskobystrický, Dr. Michal Buzalka, svätia ci biskup trnavský.”

Pred rokom, v marci 1942, mohol ešte Tuka zabrániť vydanie pastier skeho listu. Teraz však, keď už po celom Slovensku sa rozšírili správy o strašnom osude slovenských židov, mohli slovenskí biskupi svoj pastier sky list dať na vedomie širokej verejnosti.

Napriek tomuto zásahu slovenských biskupov tukovci pokračovali v prípravách na deportáciu ďalších slovenských židov. Keď sa do verej nosti dostali správy, že ministerstvo vnútra pripravilo konkrétny meno slov 4000 židov a že majú vypraviť zase štyri transporty do Poľska, Dr. Burzio z príkazu Vatikánu 7. apríla 1943 ide za Tukom, apeluje na jeho kresťanskú výchovu a ostro protestuje proti obnoveniu deportácií. Tuka odmieta zástupcu Vatikánu a hovorí mu: „Monsignore, nechápem, prečo sa Vatikán mieša do osudu slovenských židov. Povedzte Svätej Stolici, že som si svoje konanie dobre premyslel. Neviem pochopiť, prečo mi chcete zabrániť splniť odhodlanie pozbaviť Slovensko židov, tej bandy zločincov a gangstrov.” Dr. Burzio odpovedal: „Je nie spravodlivé tisíce žien a nevinné deti, ktoré minulého roku deportovali, považovať za zlo čincov a takto s nimi nakladať... Vaša Excelencia, určite pozná smutné

\ správy, ktoré prichádzajú o osude židov deportovaných do Poľska a Ukrajiny. Celý svet o tom hovorí. Aj keby som snáď vedel porozumieť tomu, že nejaký štát chce odbúrať normy prirodzeného práva a prikáza nia kresťanstva, predsa by len nemal takýto štát vo svojom vlastnom záujme ignorovať mienku sveta a posudok dejín.”41)

Nasledujúceho dňa Tuka informoval o tomto rozhovore so zástupcom Vatikánu členov vlády. Skoro všetci ministri sa proti takémuto postupu Dr. Tuku ohradili. Prezident republiky Dr. Tiso s ministrom Sivákom hneď ten deň, 8. 4. 1943, vyhľadali Dr. Burzia a sa mu ospravedlnili za Tukové chovanie. Súčasne ubezpečili Burzia, že ministerstvom vnútra pripravený transport 4000 židov do Poľska nevypravia a že ďalšie depor tácie zastavia. V budúcnosti môžu stíhať len osoby, ktorým sa dokáže protištátna činnosť.42)

Vydanie a čítame pastierskeho listu bolo veĎni nemilé aj nemeckému vyslancovi Ludinovi, ktorý sa snažil u svojich nadriadených celú udalosť zľahčovať. O vydaní pastierskeho listu podáva Ludin ministerstvu zahra ničia v Berlíne 13. 4. 1943 tajnú správu, z ktorej vyberáme:

„Slovenskí biskupi zaslali katolíckym duchovným pastiersky list s úpravou, aby ho prečítali 21. marca vo všetkých kostoloch. Text v nemeckom preklade pripojujem. Ako sa to dnes javí, prečítanie prijali s rôznymi pocitmi a v mnohých prípadoch nie takými, aké sa predpokla dali. Údajne v niektorých obciach sa kňazi zdráhali pastiersky list prečí tať, inde zase kňazi v kázňach pripojovali komentáre, ktorými sa snažili obyvateľstvo ukľudniť a pôsobenie pastierskeho listu zmenšiť. Vo vše obecnosti možno povedať, že ako v politických, tak aj v cirkevných kru hoch badať negatívny účinok... Z katolíckych kruhov dôverne mi ozná mili, že prečítanie listu sledovalo vyslovene politické a nie cirkevne- dogmatické ciele. List pripravil slovenský vyslanec pri Vatikáne Sidor spolu s určitými vatikánsko-politickými kruhmi na Slovensku. Tento názor nie je však ešte potvrdený... Nedávno rozprával mi ministerský predseda Dr. Tuka, že ho vyhľadal pápežský pronuncius Msgr. Burzio, aby osobne z príkazu Svätej Stolice protestoval proti pokračovaniu v deportáciách židov. On protest neprijal, ale ukázal hneď na politický ráz tejto záležitosti, ktorá sa nijak nedotýka záujmov Svätej Stolice. Pronuncius potom odstúpil od prednesenia protestu a apeloval len na

katolícko-kresťanské svedomie ministerského predsedu. Dr. Tuka na to odpovedal, že on v tomto ohľade má ešte vyššiu inštanciu ako pápeža, a to svojho spovedného otca. Tento sa ho opýtal, či môže s čistým svedo mím uskutočňovať vysťahovanie židov ako s niečím, čo je v záujme národa. Keď Tuka odpovedal mu kladne, jeho spovedný otec nevzniesol proti opatreniam žiadne námietky. Našim propagandistickým miestam dal som úpravu v antisemitskej propagande pokračovať, avšak k pastier skemu listu a ani k vysťahovaniu židov nezaujímať žiadne stanovisko. Ďalej dal som príkaz vo veci vysťahovania židov na slovenskú vládu nevyvíjať žiadny nátlak. Tento môj postoj sa ukázal doteraz ako správ ny, pretože nátlak na opatrenia slovenskej vlády v tomto smere by bol skôr na škodu veci, ako užitočný. Zásadne však samozrejme zaujímam to stanovisko, že čo najskoršie úplné vysťahovanie židov zo Slovenska je veľmi žiadúce. Ludin.”43)

Vatikán zaslal 5. 5. 1943 slovenskej vláde pod číslom 2731/43 ďalšiu protestnú nótu, v ktorej čítame:

„Svätá Stolica verila, že slovenská vláda v súlade so zmýšľaním vlast ného obyvateľstva, ktoré z velkej väčšiny je katolícke, nebude pokračo vať v násilnom vysídlovaní osôb patriacich k takzvanej židovskej rase. Preto Svätá Stolica s velkým bôľom sa dozvedela o neustávajúcich transportoch tohoto druhu z územia republiky. Tento náš bôľ je o to väčší, že, ako to z rôznych strán počujeme, Tuková vláda si zaumienila previesť úplne vysťahovanie všetkých slovenských židov, neušetriac pri tom ani pokrstené ženy a deti. Mimo iného svedčí o tom aj prejav minis tra vnútra, prednesený v Ružomberku 7. februára, podľa ktorého po vysťahovaní 80 % židov bude treba teraz aj zbývajúcich 20 000 židov odstrániť zo Slovenska. Svätá Stolica by sa spreneverila svojmu božské mu poslaniu, keby sa neohradila proti týmto opatreniam, ktoré porušujú základné práva osôb len preto, že patria k určitej rase... Bolesť Svätej Stolice je mimoriadne veľká, pretože tieto opatrenia sa konajú medzi ľudom s hlboko zakorenenou katolíckou tradíciou, a to vládou, ktorá sa označuje za nasledovníka a ochrancu tejto tradície.. .”44)

Ministerstvo zahraničia v Bratislave reagovalo tento raz veňni rýchle prípisom číslo 6325/1/1943 zo dňa 20. mája 1943 adresovaným vysla nectvu pri Vatikáne:

„Po oznámení stanoviska Svätej Stolice vo veci vysťahovania židov a pokrstených židov zo Slovenska, ktoré ústne predniesol pán vyslanec Sidor pánu prezidentovi republiky a pánu predsedovi vlády v Bratislave, obdržalo Ministerstvom zahraničných vecí toto stanovisko aj písomne, a to nótou Štátneho sekretariátu Jeho Svätosti, číslo 2731/43, datovanou vo Vatikáne dňa 5. mája t. r. K tomuto oznámeniu zaujíma Mnisterstvo zahraničných vecí toto stanovisko: Prejav ministra vnútra Macha v Ružomberku dňa 7. februára 1943 má sa ponímať v tom zmysle, na kto rom sa vo veci vysťahovania židov uzniesla vláda Slovenskej republiky, že totižto: 1) Štátu nebezpeční židia budú vysťahovaní zo Slovenska. 2) Židia, ktorí nie sú zapojení do slovenského hospodárskeho alebo kultúr neho života, budú koncentrovaní na Slovensku, a to pokrstení a nepokrs tení v osobitných táboroch, kde im bude daná možnosť pracovať. 3) Židia, ktorí dostali od prezidenta Slovenskej republiky alebo od rezort ných ministrov výnimku, môžu vykonávať svoje povolanie nehatene a nebudú rušení vo svojom súkromnom živote. Toto stanovisko oznámte na patričných miestach s tou doložkou, že slovenská vláda v dohode s úradmi Velkonemeckej Ríše postará sa vyslať osobitnú slovenskú komi siu zloženú z katolíckeho a protestantského kňaza, z jedného úradníka a novinára, a táto komisia vyhľadá v Poľsku sa nachodiacich bývalých slo venských štátnych príslušníkov, aby sa informovala a hodnoverne zisti la, za akých životných podmienok sa tam nachádzajú, a či je pokrsteným židom zo Slovenska v tamojších koncentračných táboroch daná možnosť vykonávať svoje kresťanské a náboženské povinnosti. Správu tejto komi sie Vám ešte oznámime.”45)

Táto správa slovenského ministerstva zahraničných vecí potvrdzova la, že, aspoň zatiaľ, násilné vysťahovanie ďalších židov zo Slovenska zastavili. Pápežský nuncius v Istanbule Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII., ktorý prenasledovaným židom v celej Nemcami okupovanej Európe značne pomáhal, mohol 22. 5. 1943 predstaviteľovi význačnej židovskej svetovej organizácie „Jewish Agency” Barlassovi do Bernu uznámiť toto: „Som veľmi šťastný, že Vám môžem oznámiť, že podľa správ z Bratislavy v dôsledku intervencie Svätej Stolice ďalšie deportá cie zatiaľ zastavili.”46)

Tuka však ani teraz spokojný nebol. Napriek všetkému chcel vo svo jom diele pokračovať. V ceste bola požiadavka na návštevu poľských koncentračných táborov tak, ako to sľubovalo slovenské ministerstvo zahraničných vecí vo svojom prípise z 20. 5. 1943. Preto Tuka poznova intervenuje u príslušných nemeckých úradov a dožaduje sa vyslania komisie zloženej zo Slovákov. Podľa Eichmanna však komisia, ktorá v jeseni minulého roku bola v koncentračnom tábore v Lubline, bola komisiou „slovenskou” a jej správa musela každého uspokojiť. Eichmann podáva 2. 6. 1943 ministerstvu zahraničia v Berlíne túto sprá vu:

„Šéf bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby. Berlín SW 11, 2. júna 1943. IV B 4 2145/429 (1090). Zahraničnému úradu, do rúk pána legačného radcu von Thaddena o.V.i.A. Tajné. Vec: Vysťahovanie židov zo Slovenska - pastierske listy slovenských biskupov proti štátnym pro- tižidovským opatreniam. Odpoveď na tam. prípis z 15. 5. 1943 - Inl. II 932g. Príloha: noviny. K návrhu ministerského predsedu Dr. Tuku zaslanému nemeckému vyslanectvu v Bratislave vyslať do jedného nemeckého koncentračného tábora pre židov v obsadenom Poľsku zmie šanú slovenskú komisiu oznamujem, že takáto prehliadka len nedávno sa už uskutočnila, a síce zo strany slovenskej sa jej zúčastnil Fiala, šéf redaktor časopisu „Grenzbote”. Pokiaľ sa ministerský predseda Dr. Tuka dožaduje popísania pomerov v židovských táboroch, možno poukázať na sériu článkov tohoto redaktora. Tieto články doplnené mnohými obráz kami vyšli v časopisoch „Grenzbote”, „Slovák”, „Slovenská politika”, „Gardista”, „Magyar hirlap” a v „Pariser Zeitung” a agentúra Transkontinent Press dodala ich skoro všetkým význačnejším novinám na južnom Východe. Všetky do úvahy prichádzajúce čísla týchto novín, okrem Pariser Zeitung, sú k dispozícii u poradcu pre židovské otázky pri nemeckom vyslanectve v Bratislave SS-Hauptsturmftihrera Wislicenyho. Jeden exemplár Pariser Zeitung-u pripojujem k tomuto prípisu. Mimochodom, na obranu proti ohováračským povestiam kolujú cim na Slovensku o osude evakuovaných židov možno poukázať na poš tový styk týchto židov so Slovenskom. Táto pošta prechádza centrálne cez poradcu pre židovské veci pri nemeckom vyslanectve v Bratislave, a napríklad pošta len pre Slovensko za mesiace február-marec vykazuje

viac ako 1000 listov a dopisníc. Vzhľadom na to, že ministerský predse da Dr. Tuka považuje za potrebné získať informácie o pomeroch v židovských táboroch, z našej strany nemáme žiadnych námietok proti tomu, aby si túto korešpondenciu prezreli pred jej ďalším odoslaním adresátom. Z poverenia: Eichmann.”47)

V lete 1943 nacistické úrady poverili viesť jednania so slovenskými činiteľmi vo veci vysťahovania židov SS-Oberfuhrera Dr. Veesenmayera. Vzhľadom na neustále intervencie zo strany Vatikánu i zo strany neutrálneho Švajčiarska prikazujú mu, aby bol obozretný. Dr. Veesenmayer urobil v spise 3. 7. 1943 tento záznam:

„Poznámka pre vyslanca von Sonnleithnera. Po prednese o stave židovskej otázky na Slovensku a o mojom dlhšom neoficiálnom jednaní s Tisom pán RAM (pozn. aut.: Reichsaussenminister) rozhodol, že toho času nepomýšľa Tisu oficiálne vystaviť tlaku pre konečné riešenie židov skej otázky na Slovensku. Práve tak si pán RAM nepraje, aby v tomto smere vyslanec Ludin niečo podnikal. Naproti tomu súhlasí pán RAM s tým, aby som na Tisu pri svojej najbližšej návšteve neoficiálne vplýval k urýchlenému konečnému riešeniu židovskej otázky na Slovensku. Môžem sa pritom odvolávať na súhlas pána RAM-a. Vyslanca Ludina treba v tomto zmysle upovedomiť. Fuschl, 3. júna 1943. Veesenmayer.”48)

V zhode s touto poznámkou dáva 21. 7. 1943 SS-Standartenfiihrer Wagner zo zahraničného úradu v Berlíne vyslancovi Ludinovi túto úpra vu:

„Zahraničný úrad, Inland II 33 lg. Rs. Berlín, W 35, Rauchstrasse 11. Tajná ríšska vec. Veľavážený pán vyslanec! Ríšsky zahraničný minister ma poveril oznámiť Vám nasledovné: Toho času je nie žiadúce sloven skú vládu nabádať k ďalšiemu riešeniu židovskej otázky na Slovensku. Preto zatiaľ ani vyslanectvo nech v tomto smere nič nepodniká. Naproti tomu však je potrebné neoficiálne prezidentovi štátu naznačiť, že i dnes je naším záujmom doriešenie židovskej otázky na Slovensku. Pán ríšsky minister zahraničia nariadil, aby SS-Oberfúhrer Dr. Veesenmayer pri najbližšej návšteve u prezidenta republiky túto otázku doniesol na pre tras. SS-Oberfúhrer Veesenmayer dostal oprávnenie pri tejto príležitosti odvolávať sa na súhlas pána RAM-a. SS-Oberfúhrer Veesenmayer nám

oznámil, že asi za 2 týždne pocestuje znova do Bratislavy. Bližšiu sprá vu však Vám podá on sám. So srdečným pozdravom a Heil Hitler! Wagner. Pánu vyslancovi Ludinovi v Bratislave.”49)

V lete 1943 urobil Tuka ešte posledný pokus deportovať zo Slovenska ďalších židov. Vaškovo XIV. oddelenie ministerstva vnútra dostáva prí kaz s najväčším urýchlením vyviezť 5000 židov do Poľska. Príkaz bol prísne tajný, aby plán zase mu neprekazili, tak ako tomu bolo na jar toho roku. Keď sa plán vyzradil, Tuka prehlásil, že na veci nie je nič pravdy a že žiadne ďalšie transporty nepripravovali. O tajných prípravách, ktoré riadil Dr. Vašek, sa dozvedel poslanec slovenského snemu Pavel Čamogurský, ktorý o veci informoval nitrianskeho biskupa Dr. Karola Kmeťku týmto listom:

„Slavošovce, 28. júla 1943. Vaša Excelencia, dovoľte, že Vás vyrušu jem na Vašom odpočinku, ale súmosť veci ma k tomu núti. Pán minister vnútra A. Mach pod nátlakom Tuku vydal príkaz XIV. oddeleniu minis terstva vnútra, aby pre najbližšie dni pripravili štyri transporty pre vyve zenie židov zo Slovenska do Poľska. Ide tu okrúhle asi o 5000 ľudí. Tento príkaz treba za každú cenu znemožniť. Vaša Excelencia vie, aké stanovisko k tejto veci zaujíma Vatikán a aké kroky podnikol u Slovenskej vlády cestou svojho nuncia Msgr. Dr. Burziu a cestou pána ministra Sidora. Naše svedomie pred celým kultúrnym svetom je už dosť zaťažené doterajšími protižidovskými opatreniami. Teraz, keď svetová situácia vstupuje do rozhodujúceho štádia, nemôžeme pripustiť, aby sa spáchali ďalšie zločiny. A konečne, ide tu o dodržanie zásad, ktoré boli v pastierskom liste tak kategoricky hájené. Pán Tuka pokračuje celkom na svoju päsť bez ohľadu na záujmy štátu, národa a bez ohľadu na to, do akej katastrofálnej situácie nás privádza. Príkaz vydal úplne dôverne a slovenská verejnosť sa má dozvedieť o odtransportovaní židov až vtedy, keď sa už to uskutočnilo. Potom by už bolo zbytočné robiť akékoľvek zákroky. Prosím Vás, Vaša Excelencia, aby ste cestou Vášho osobného vplyvu a váhou Vašej autority podnikli všetko možné u pána prezidenta na prekazenie tohto zločinného zámeru. Vec je veľmi súrna. Ráčte si všimnúť písanie Gardistu, ako zase vyvoláva protižidovskú náladu. Pripravuje si takto pôdu. Som presvedčený, že naša vnútropolitická situ ácia nie je dnes taká slabá, aby sme nemohli chrániť životy našich obča

nov i v tom prípade, keď sú to židovské životy. Som istý, že tento môj list nájde u Vašej Excelencie plné porozumenie a pomôže k zabráneniu pre nás neúnosnej veci. Ráčte prijať prejav mojej oddanosti. Váš Čamogurský, poslanec.”50)

Nitriansky biskup Dr. Kmeťko hneď požiadal o zákrok prezidenta Dr. Tisu týmto listom:

„Biskupský úrad v Nitre. Číslo 403/XII1/1943. Nitra, 30. júla 1943. Vaša Excelencia, Slovutný pán prezident! Z hodnoverného prameňa sa dozvedám, že Ministerstvo vnútra pripravuje pre najbližšie dni štyri transporty židov, ktoré sa majú ihneď vyviezť do Poľska. Ide okrúhle asi o 5000 židov, medzi ktorými väčšina zaiste bude pokrstených. Verejnosť o tejto najnovšej akcii sa má dozvedieť iba potom, keď vec bude defini tívne vybavená. Stanovisko biskupského zboru v tejto otázke bolo opät- ne i verejnosti dané na vedomie. Keďže chystaná akcia nie je v súlade s týmto stanoviskom, ba je proti nemu a proti princípu ľudskosti, prosím Vašu Excelenciu o zakročenie a prekazenie plánovanej akcie. S výra zom hlbokej úcty Dr. K. Kmeťko, biskup, predseda biskupských konfe rencií.”

Dr. Kmeťko tento svoj list dal v odpise na vedomie banskobystrické mu biskupovi Dr. Škrábikovi s touto poznámkou: „Jeho Excelencia ndp. Dr. Andrej Škrábik, biskup, koadjutor, Svätý Kríž nad Hronom. Na lás kavé vedomie. Prosím o osobné zakročenie u pána prezidenta, keď bude v nedeľu príležitosť. S výrazom úprimnej úcty Karol, biskup.”51) V nede ľu 1. augusta 1943 nedošlo k stretnutiu Dr. Škrábika s prezidentom, preto Dr. Škrábik ešte v ten samý deň napísal Dr. Tisovi:

„Svätý Kríž nad Hronom, 1. augusta 1943. Milý Jozef! Požiadal ma pán biskup nitriansky, aby som Ťa pri nádejnej návšteve poprosil o zakročenie, aby sa neuskutočnil údajný plán ministerstva vnútra novšie transportovanie židov do Poľska. Keď som sa nemohol tešiť Tvojej prí tomnosti, dovoľujem si touto cestou odporúčať túto žiadosť do Tvojej pozornosti, lebo ma k tomu nútia tie dôvody, ktoré biskupi slovenskí už opätovne dali verejnosti na vedomie, a potom tiež obava, že z podob ných prekotných opatrení hrozí slovenskému národu len škoda. So srdečným pozdravom som Ti vždy oddaný Dr. Škrábik. - J.E. ndp. Dr. Karol Kmeťko, biskup nitriansky, Nitra. Posielam na vedomie k č.

403/XIII/l943 zo dňa 30. júla 1943. S hlbokou úctou Dr. A. Škrábik, koadjutor, biskup banskobystrický.”52)

Zakrátko, 13. 8. 1943, oznámil biskup Dr. Kmeťko Čamogurskému i Dr. Škrábikovi toto: „Od pána ministra Macha a na moju intervenciu dostal som túto odpoveď: Bol mi doručený Váš list, ktorý ste poslali pánu Prezidentovi. Oznamujem Vám, že nepadlo nijaké rozhodnutie, podľa ktorého by bolo v programe t. č. pokračovať vo vyvážaní židov. Nezodpovedá teda pravde, že by malo byť vyvezených 5000 židov, kto rých väčšinu mali tvoriť pokrstení židia.”53)

Ministerstvo vnútra teda pripravované deportovanie židov zataji lo, keď včas zasiahli biskupi i prezident republiky. Takto neúspešne skončil posledný plánovaný, organizovaný pokus na deportovanie židov zo Slovenska. Prezident aj skoro všetci členovia vlády boli v tej dobe už pevne rozhodnutí žiadne transporty nepripustiť. Pracovník nacistickej bezpečnostnej služby v Bratislave podal 20. 8. 1943 svojmu nadriadené mu úradu vo Viedni toto hlásenie:

„PA SA 263 II Wa/Fk. Br. Č.: 2091. Bratislava, 20. 8. 1943. Bezpečnostnej službe - Leitabschnitt Wien, do rúk SS-H.stuf. Herrmanna, Viedeň. Vec: Tisové výroky k riešeniu židovskej otázky. Dňa 24. 7. 1943 obec Velká Bytča pozvala Tisu na rybolov. Pri tejto prí ležitosti dal Tiso tamojším obyvateľom rôzne informácie o riešení židov skej otázky. Prehlásil, že židia v žiadnom prípade nebudú už deportova ní, ale v najhoršom prípade ich len sústredia doma. O tomto vyjadrení sa židia veľmi skoro dozvedeli a prijali ho s radosťou. Nečitateľný pod pis.”54)

Aj mnohé zahraničné orgány Slovenského štátu chránili židov. Uvediem konkrétny prípad, v ktorom Eichmann si sťažuje u ríšskeho zahraničného úradu na „pôvabné” konanie slovenského generálneho konzulátu v Prahe:

„Šéf bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby (Der Chef der Sicherheitspolizei und des SD) IV B 4 a 4248/43. Berlín SW 11, Prinz- Albrecht-Strasse 8., 12. novembra 1943. Zahraničnému úradu, do rúk pána legačného radcu von Thaddena o. V.i.A., Berlín W 8, Wilhelmstrasse 74-76. Vec: Židovka Anna Machálková, rod. Guttmannová, nar. 29. 10. 1898 v Pečovskej Novej Vsi, protektorátna

príslušníčka. Predtým v Otrokoviciach (Protektorát) bývajúca židovka Machálková v rámci evakuačných opatrení bola odsunutá do géta pre prestárlych v Terezine. Jej manžel sa v záujme svojho zamestnania pre jej židovský pôvod s ňou rozviedol. Medzitým z tretej strany, snáď zo strany jej manžela, previedli v štátnej matrike jej domovskej obce zmenu v tom zmysle, že je árijského pôvodu. Slovenský generálny kon zul v Prahe poslal židovke Machálkovej 7. 10. 1943 list, v ktorom ju vyzývajú, aby prevzala naturalizačnú listinu. Nadpis na obálke listu znie: „Pani Dr. Anna Machálková, rod. Vargová - árijka - Terezin, židovský tábor ST 191. „Dovoľujem si Vás upozorniť na obdivuhodne pôvabné konanie slovenského generálneho konzula v Prahe. Z povere nia: Eichmann.”55)

Koncom roku 1943 prišla na pretras znovu otázka prehliadky židov ských táborov v Poľsku. Eichmannova ponuka z 2. 6. 1943, aby sloven ská komisia si prezrela namiesto táborov korešpondenciu z táborov pri chádzajúcu, nevyhovela nikomu. Za takých okolností Tuka bol celkom znemožnený vo svojom snažení pokračovať v deportáciách. Preto Tuka zase žiadal Ludina o vydanie súhlasu k návšteve židovských táborov. Ludin 22. 11. 1943 sa obrátil na ríšske ministerstvo zahraničia s touto telegrafickou žiadosťou:

„Telegram, Bratislava, 22. novembra 1943. Tajné. Č. 2239 z 22. 11. K výnosu Inl. II 1579g z 15. 6. 1943. Ministerský predseda Dr. Tuka mňa už viac ráz žiadal o súhlas k prehliadke židovských táborov sloven skou komisiou. Túto žiadosť teraz odôvodňuje tým, že vo vláde viacerí páni sú tej mienky, že odňatie výnimiek židom by znamenalo prakticky ich odsúdenie na smrť, keďže s ich vyvezením zo Slovenska je spojená aj ich fyzická likvidácia. Ministerský predseda zdôraznil, že práve, aby týmto názorom odporoval, neodmietol vo vláde požiadavku na návštevu táborov, ale prisľúbil vec predložiť cez nemecké vyslanectvo zahraničné mu úradu. Ministerský predseda poznamenal, že je to aj v záujme Nemcov, aby dal vo vláde správne vysvetlenie aj pre ten prípad, že by prehliadka táborov sa nemohla uskutočniť. Odpoveď šéfa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby z 2. júna 1943 je aj z týchto dôvodov nevyhovujúca. Prosím zistiť, či by sa predsa len nemohla v nejakej forme uskutočniť žiadaná prehliadka. V opačnom prípade dovoľujem si

požiadať o úpravu, akú odpoveď mám dať ministerskému predsedovi, ktorý by potom referoval vláde. Ludin.”56)

Zahraničný úrad v Berlíne si vyžiadal stanovisko bezpečnostnej polí cie. Eichmannom podpísaná odpoveď znela:

„Šéf bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby. IV B 4 2145/42g/1090/. Berlín, 8. januára 1944. Zahraničnému úradu, do rúk legačného radcu von Thaddena o.V.i.A. v Berlíne. Vec: Konečné rieše nie židovskej otázky na Slovensku. K tam. listu z 30. 11. 1943 Inl. II A 3178g. Dočasne odvolaný poradca pre židovské otázky pri nemeckom vyslanectve v Bratislave SS-Hauptsturmfiihrer Wisliceny dostal medzi tým príkaz svoju činnosť v rámci nemeckého vyslanectva ihneď obnoviť. Tento dostal úpravu, aby otázku ďalšieho vysťahovania židcv zo Slovenska ihneď s ministrom vnútra Machom prejednal, o čom bude vyslanectvo informovať. Možnosť návštevy židovských táborov je závis lá od výsledku týchto obnovených jednaní o riešení židovskej otázky na Slovensku. Otázku možnosti prehliadky židovských táborov slovenskou komisiou potom znova preskúmame. Z poverenia: Eichmann.”57)

Toto rafinované stanovisko Eichmannovo je príliš priehľadné a zahra ničný úrad žiada jednoznačnú odpoveď týmto listom:

„Zahraničný úrad. Inl. II 59g. Berlín, 14. januára 1944. Tajné - Expres. K listu z 8. 1. 1944 - IV b 4 2145/42g/1090/. Vec : Konečné rie šenie židovskej otázky na Slovensku. V horeuvedenej veci, ktorú nemecké vyslanectvo v Bratislave znova urgovalo, s tamojšou odpove ďou nie je možné ďalej sa dostať. Ako to vysvitá z listu z 30. 11. 1943 - Inl. II A 3178g, prehliadka židovských táborov je rozhodujúcou pod mienkou pre úspešný priebeh jednaní vo veci ďalšieho odsunu židov. Odmietnutie návštevy alebo odsunutie odpovede vellni podstatne sťaží alebo aj snáď úplne znemožní ďalšie plánované jednania. Naliehavo preto žiadame tamojšie rozhodnutie preskúmať. Ak musíte trvať na Vašom rozhodnutí, upovedomí o tom zahraničný úrad ihneď nemecké vyslanectvo v Bratislave. Prosíme však, aby ste pri konečnom zamieta vom rozhodnutí boli vedomí tej skutočnosti, že minister vnútra Mach aj pri dobrej vôli sa stretne vo vláde s najväčším, aj keď nie neprekonateľ ným odporom proti ďalšiemu odsunu židov do východných krajín. Podľa prednesu ministerského predsedu Dr. Tuku možno tento odpor najľahšie

alebo vôbec len tak prekonať, ak sa povolí prehliadka táborov. Vzhľadom na to, že ide o vec veľmi súmu, prosíme pred vydaním roz hodnutia aj telefonicky nás informovať. Z poverenia: v. Thadden. Šéfovi bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby v Berlíne, Prinz- Albrechtstr. 8.”58>

Eichmann zo známych dôvodov prehliadku táborov v Poľsku nemo hol povoliť a prichádza zase s novým návrhom. Píše:

„Šéf bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby. IV B 4 2145/429/1090/. Berlín SW 8, 7. februára 1944. Tajné-expres. Zahraničnému úradu, do rúk pána legačného radcu von Thaddena o.V.i.A. Berlín W 8, Wilhelmstr. 74-76. Vec: Konečné riešenie židov skej otázky na Slovensku. K tam. listu zo 14. 1. 1944 - Inl. II 59g a k osobnému jednaniu medzi legačným radcom von Thaddenom a dolu- podpísaným z 27. 1. 1944. Po opätovnom preskúmaní žiadosti sloven skej vlády o súhlas k prehliadke židovských táborov slovenskou komisi ou oznamujeme toto: Poradcovi pre židovské otázky pri nemeckom vyslanectve SS-Hauptsturmfiihrerovi Wislicenymu sme dali na vedomie na jeho požiadanie, že prehliadku židovských táborov ležiacich na území Generálneho guvemátu, vzhľadom na dnešnú všeobecnú situáciu, len veľmi ťažko možno uskutočniť. Naproti tomu však niet námietok proti prehliadke slovenskou komisiou napríklad géta pre prestárlych v Terezine. Termín pre túto prehliadku určíme pri návšteve dolupodpísa- ného v Bratislave v rámci celkových jednaní. Predpokladáme, že sa tak už konečne odstránia všetky celkom bezpodstatné starosti niektorých členov slovenskej vlády a že plánované jednania povedú už k žiadané mu cieľu. Z poverenia: Eichmann.”59)

Niektorí vládni činitelia samozrejme tak, ako nemali záujem o koreš pondenciu zo židovských táborov, tak ich nezaujímali ani pomery v terezínskom tábore. Eichmannov odmietavý postoj využili Tukovi odporci a o možnosti ďalších židovských transportov vôbec odmietali diskutovať. Na dokreslenie zmýšľania a konania katolíckych kňazov uvediem hlásenie, ktoré o činnosti z Nemecka na Slovensko prepožiča ných kňazov podáva v listine neoznačená SS-organizácia:

„Oblastnému vojenskému veliteľstvu „Ausland”, Berlín W 35, Bissingzeile 9, 22. júna 1944 - Berlín W 35, Am Karlsbad 20. Vec:

Hanovský, Hahn a Musiol, povolanie do armády. Traja príslušníci rádu Pallotinov, Hanovský, Hahn a Musiol, boli hlavným úradom pre nemec ké národnostné skupiny na žiadosť národnostnej skupiny na Slovensku vyslaní v roku 1939 ako kňazi na vykonávanie dušpastierskej činnosti v nemeckých farnostiach na strednom Slovensku v okolí Hornej Štubne (pozn. aut.: v originále „Hauer-Land”). Podľa správ, ktoré sme dostali, činnosť týchto troch duchovných nesmeruje vôbec k osohu národnostnej skupiny. Najmä Hanovský vedie také reči a prednáša také kázne, ktoré jasne ukazujú, že je odporcom národného socializmu. Medziiným ozna čil teroristické útoky Angloameričanov proti nemeckým mestám za spravodlivý trest za bezbožnosť obyvateľstva týchto miest. Druhý raz sa zase Hanovský vyjadril v Hornej Štubni tak, že národy, ktoré utláčajú posvätný židovský ľud, čaká taký osud, aký postihol Egypťanov. Pre väčšinu obyvateľstva tohoto kraja je nepochopiteľné, že títo traja ríšski Nemci vyslaní Ríšou do cudziny nielenže nesplňujú svoje povinnosti, ale naopak, ich činnosť je provokačná a Ríši škodlivá. Dokonca aj domá ce duchovenstvo odmieta týchto troch pátrov. So súhlasom vodcu nemeckej národnej skupiny a bezpečnostnej služby žiada hlavný úrad nemeckých národných skupín, aby horemenovaných povolali do armá dy. Ďalšie ponechanie týchto mužov pri našej národnej skupine je nemožné. Keďže horemenovaní už boli na vojenskej prehliadke a boli za schopných uznaní, žiadame o čo najskoršie vyriešenie tejto záležitosti. Z poverenia: nečitatelhý podpis, SS- Hauptsturmfiihrer.”60)

Vypuknutie Slovenského národného povstania prinieslo pre židov na Slovensku ďalšie utrpenie. Teraz už nemecké okupačné vojsko a úrady vôbec prestali rešpektovať vôľu predstaviteľov Slovenského štátu a kona li celkom na svoju vlastnú päsť. V septembri 1944 prišiel na Slovensko známy gestapák Brunner, ktorý dal príkaz židov na Slovensku pochytať a do Poľska deportovať. Nie je možné zistiť, kolko židov padlo za obeť Brunnerovým katom. Počet židov deportovaných do Poľska v rokoch 1944-1945 sa odhaduje na 13 až 20 tisíc. Treba však pripomenúť, že v lete a v jeseni 1944 sa počet židov na Slovensku zväčšil o utečencov z Maďarska, kde vyčíňal sálášiovský teror. Podľa niektorých údajov len v samotnej Bratislave našlo vtedy útočište asi 5 až 8000 židov. Vtedajšiu situáciu na Slovensku dokresľuje Ludinov telegram zo 4. 10. 1944, kto

rým informuje zahraničný úrad v Berlíne o jednaní s novým predsedom slovenskej vlády Dr. Štefanom Tisom:

„Telegram (G. Schreiber) Bratislava, 4. okt. 1944 o 18,40 hod. Došlo: 4. okt. 1944 o 19,00 hod. Č. 1519 zo 4. 10. 1944. Ministerský predseda Tiso hovoril dnes so mnou o riešení židovskej otázky na Slovensku. Odvolával sa pritom na prísľub, ktorý som mu predčasom po dohovore s veliteľom bezpečnostnej polície Dr. Witiskom dal, že súhlasíme s kon centrovaním a prísnym strážením všetkých na území Slovenska žijúcich židov. Teraz však počul, že bez vedomia slovenskej vlády židov zo Slovenska deportujú. Z toho vzniknú určite diplomatické ťažkosti, preto že možno očakávať protesty zo strany pápežského zástupcu a tiež zo strany Švajčiarska. Naznačil som ministerskému predsedovi, že podľa môjho názoru židovská otázka sa musí teraz za všetkých okolností už radikálne riešiť a že v prípade protestov zo zahraničia nech sa jednodu cho odvolá na to, že Ríša požaduje od Slovenského štátu radikálne rieše nie. V tomto prípade sme ochotní za všetky tunajšie protižidovské opat renia prevziať plnú zodpovednosť. Prosím o schválenie tohoto môjho jednania. Ludin.”61)

O spomínanom dohovore Dr. Štefana Tisu s nemeckými okupačnými orgánmi slovenské ministerstvo zahraničných vecí informuje aj Vatikán cez vyslanca Sidora týmto telegramom zo 6. 10. 1944:

„Číslo: 80295/44. Ministerstvo zahraničných vecí. Ref.: Dr. Chomistek. Vec: Správa o postavení židov na Slovensku. Sidorovi (v piatok krátkovlnnou). Nemecké vojsko hodlá deportovať zo Slovenska židov. Zakročili sme včera verbnótou na nemeckom vyslanectve, aj predseda Tiso ústne, aby rešpektovali ústavný zákon šesťdesiatosem lom. štyridsaťdva, ako aj nedávno dohovorenú dohodu min. Haššíka s nemeckým generálom, že židia budú síce zhromaždení v pracovných táboroch pod dozorom slovenských orgánov, ale nebudú deportovaní. Židia americkej príslušnosti prosili našu ochranu a slovenská vláda ich umiestnila v Marianke v kaštieli pod ochranou slovenských žandárov. Washington vraj žiadal Vatikán o sledovanie osudu židov u nás. Informuj Vatikán. Mračna. 6. 10. 1944.”62)

Ríšske ministerstvo zahraničných vecí nesúhlasilo so stanoviskom Ludinovým, že Ríša preberá zodpovednosť za protižidovské opatrenia na

Slovensku. K Ludinovmu telegramu zo 4. 10. 1944 napísal 5. 10. 1944 von Thadden túto poznámku:

„Skupina Inland II v dohovore s politickým oddelením je toho názoru, že takýto dohovor propagandistický je nie vermi šikovný a mimo toho zaťažuje Ríšu zodpovednosťou, ktorú má prinajmenšom aspoň čiastočne spoluznášať aj slovenská vláda.”63*

Toto stanovisko ríšsky zahraničný úrad oznámil Ludinovi týmto tele gramom:

„Telegram. Berlín, 11. 10. 1944. Diplogerma Bratislava. Č. 1492. Ref.: LR v. Thadden. K č. 1519 zo 4. 10. 1944. Pri pripravovanom jed nám treba uplatniť stanovisko, že za riešenie židovskej otázky aj sloven ská vláda preberá zodpovednosť. Pretože povstania na Slovensku, ako to potvrdil aj vyslanec Galvánek, sa vo veľkom počte zúčastnili aj židia, treba Slovákom vysvetliť, že radikálne riešenie židovskej otázky je aj v záujme bezpečnosti Slovenského štátu. Doterajšie ohľaduplné zaobchá dzanie židia zneužili. Pritom možno dodať, ak to bude potrebné, že keď Ríša na žiadosť slovenskej vlády bojovala proti partizánom, poskytla pomoc aj pri riešení židovskej otázky. Wagner.”64)

Dr. Štefan Tiso znovu informuje Sidora o situácii na Slovensku týmto telegramom z 1. 12. 1944:

„Ministerstvo zahraničných vecí. Číslo: 80389/44. Ref.: Dr. Chomistek. Vec: Odvážanie židov do Nemecka. Ministro Slovacco Sidor, Citta del Vaticano. Vaše 564. Napriek našim protestom nemecké vojenské bezpečnostné orgány vyvážajú do Nemecka židov z táborov. Odôvodňujú pučom a vojenskou nutnosťou. Aj z Marianky odviezli amerických židov do Ríše na výmenu za Nemcov v Amerike. Je tu zástupca medzinárodného Červeného kríža, vidí našu situáciu. V Nemecku máme vyše šesťtisíc našich odzbrojených a vyvezených voja kov. Vymáhame ich návrat, darí sa čiastočne. Dr. Š. Tiso. 1. 12. 1944.”65)

Zo záznamu o telefonickom rozhovore SS-Standartenfuhrera Wagnera z ministerstva zahraničných vecí so SS-Standartenfuhrerom Brandtom z osobného štábu ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera z 24. 12. 1944 sa dozvedáme o svojvoľných počinoch a konfiškáciách pre vádzaných príslušníkmi SS-divízií, ktoré potlačili Slovenské národné

povstanie. V tomto telefonickom rozhovore si SS-mani otvorene pove dali, čo si myslia o suverenite Slovenského štátu a o jeho predstavite ľoch. Záznam, ktorý urobil Wagner, znie doslovne takto:

„Telefonický rozhovor so SS-Standartenfíihrerom Brandtom. Potvrdzujem príjem ďalekopisu, ktorým ríšsky vodca SS odvoláva svoje námietky proti predvídanému spôsobu uznania poradcu pre hospodárske otázky pri nemeckom vyslanectve na Slovensku. Z poverenia RAM-u požiadal som ríšskeho vodcu upovedomiť o tomto: Dirigent Ha Pol. Ripken bol v Bratislave a tam hovoril s Hôfle-m. Vysvetlil mu, prečo RAM-om predpokladané usporiadanie je jedinou možnosťou hospodár ske veci na Slovensku usporiadať tak, aby boli v záujme našom, v záuj me všeobecnom a aj v záujme SS uspokojivo riešené. Obergruppenfuhrer Hôfle sa k tejto požiadavke pripojil a zaslal aj zod povedajúci ďalekopis na poľné veliteľské stanovište. (Brandt to potvrdil.) Poukázal som znova na dôvody uvedené v mojom ďalekopise, podľa ktorých ministrovi na tom záleží, aby sa ukončilo s minulosťou, aj keď samozrejme víťazné SS-jednotky majú právo na korisť a musia si aj prí sun zabezpečiť. Je však v našom najvlastnejšom záujme skoncovať s týmto bezprávnym stavom a pre budúcnosť znovu obnoviť usporiadané hospodárske pomery, ktoré jedine sú v stave zabezpečiť najvyššie výko ny Slovenska pre naše vojnové potreby. Táto schopnosť pre prácu je jasne aj v záujme ríšskeho vodcu, a to vzhľadom na potreby náhradného vojska. RAM žiada, aby odvolal svoje námietky nielen preto, že bude treba sa zjednotiť pri podaní referátu Fiihrerovi, ale aj z horeuvedených dôvodov, ktoré ukazujú, že toto je jediné možné riešenie. K tomu pristu pujú ešte dva momenty: 1) Poukázal som už na ochotu pána RAM-a čo najviac vyjsť v ústrety záujmom SS, pokiaľ je to vôbec len možné, avšak bez otrasenia hospodárskeho postavenia Slovenska. Veď práve pán RAM vysoko cení bojové výkony SS na Slovensku a uznáva potrebu uprednostnene splniť jeho priania. 2) Rozhovorom Hôfle - Ripken sa jasne konštatovalo, že ríšsky vodca má možnosť vydávať príkazy hospo dárskemu poradcovi pri vyslancovi cestou vojenského veliteľa. Ripken aj v podrobnostiach prejednal osobitné záujmy SS, otázku platov, prísu nu, pohybu jednotiek, atď. Brandt povedal mi, že to všetko dá na vedo mie ríšskemu vodcovi SS, ktorý t. č. je na cestách. On zo svojej strany

zase z príkazu ríšskeho vodcu SS dodatkom k svojmu ďalekopisu má mi oznámiť stanovisko ríšskeho vodcu s tým, aby som o veci informoval pána RAM-a: Ríšsky vodca SS považuje list štátneho prezidenta Tisu za bezočivosť. Iné slovo pre to nenachádza. On sám veľmi dobre pozná životnú úroveň slovenského ľudu, dopravného policajta s bielymi ruka vicami, životnú úroveň mladých ľudí, ktorí zaplňujú ulice, pozná trhy plné ovocia, ktoré zmizne, len keď cez ulice vedú ruských zajatcov, pre tože hodní slovenskí občania musia predsa svojim slovanským bratom ovocie kúpiť, pozná bohaté trhy plné so zeleninou, ktorá nenájde cestu do Nemecka. Ríšsky vodca doniesol z Bratislavy Fiihrerovi aj jedálny lístok, a to z hotela, kde jedol, ktorého bohatý obsah a dĺžka je pre nás celkom nepochopiteľná. Ríšsky vodca SS považuje za možné, že povsta nia na Slovensku sú výsledkom práve tejto politiky. Má plné porozume nie pre to, aby sme zo zahraničnopolitických dôvodov Slovensko pova žovali za samostatný štát a aby sme štátnemu prezidentovi preukazovali také pocty, aké patria hlave štátu. Medzi štyrmi očami však sa musí s týmto pánom hovoriť ostro. Zásadne považuje ríšsky vodca za falošné, keď celé nemecké vyslanectvo jedná s týmto slovenským štátom tak, akoby malo plnú autoritu a akoby bolo skutočným naším spojencom. Ríšsky vodca sa nemôže pochybností zbaviť, pretože práve pre tu uvede né dôvody je mimoriadne skeptický a neverí, že sa veci dobre skončia. Volí túto formu odvolania svojich námietok, pretože nechce svojím bez podmienečným súhlasom legalizovať ním obávaný zlý vývoj. Prislúbil som Standartenfiihrerovi Brandtovi, že jeho vývody oznámim pánu RAM-ovi a on zas mi povedal, že oznámenia pána RAM-a dá čo najskôr na vedomie ríšskemu vodcovi. Berlín, 24. decembra 1944. Wagner.”66)

Predčasným záverom končím túto svoju prácu. Vyhľadávanie, triede nie, usporiadanie a preklady z pôvodných nemeckých dokumentov, archívneho materiálu vyžadovalo veľa námahy a času. Pritom ako úrad ník štátnej správy musel som pracovať desať hodín denne. Plat za túto činnosť bol jediným zdrojom mojich príjmov, z čoho som skromne živil svoju šesťčlennú rodinu. Postupne sa zhoršujúci zdravotný stav mi zne možnil plne využiť výnimočné plné moci, ktoré ma oprávňovali študo vať a spracovať aj utajované štátne dokumenty. Verím, že touto prácou prispejem k pravde, čo pozná, musí poznať celý svet: Katolícka cirkev,

pápež Pius XII. urobili všetko, čo bolo v ich moci, v záujme fašizmom prenasledovaných, v záujme záchrany, odvrátenia tragédie slovenských židov.

Neúplný súpis dokumentov prevažne z nemeckých celoštátnych archívov, súvisiacich s pokusom o násilné, kruté riešenie osudu židov Slovenského štátu

Poznámky

1) Politický archív ministerstva zahraničných vecí v Bonne (Politisches Archiv des Auswärtigen Amts) (ďalej archív AA) - Inland líg. 177. Pôvodné znenie: „Der Reichsmarschall des Grossdeutschen Reiches Beaufragter fiir den Vierjahresplan Vorsitzenden des Ministerrats fíir die Reichsverteidigung

Berlin, den 31.7. 1941 An den

Chef der Sicherheitspolizei und des S D SS-Gruppenfuhrer Heydrich Berlin In Ergänzung der Ihnen bereits mit Erlass vom 24. 1. 1939 iiber- tragenen Aufgabe, die Judenfrage in Form der Auswanderung oder Evakuirung einer den Zeitverhältnissen entsprechend môglichst giinstigsten Lôsung zuzufiihren, beaufrage ich Sie hiermit, alle erforderlichen Vorbereitungen in organisatorischer, sachlicher und materieller Hinsicht zu treffen fiir eine Gesamtlôsung der Judenfrage im deutschen Einflussgebiet in Európa.

Sofeme hierbei die Zuständigkeiten anderer Zentralinstanzeri beriihrt werden, sind diese zu beteiligen.

Ich beaufrage Sie weiter, mit in Bälde einen Gesamtentwurf uber die organisatorischen, sachlichen und materiellen Vorausmassnahmen zur Durchfuhrung der angestrebten Endlôsung der Judenfrage vorzulegen.

Goring” 2) Heydrich začiatkom januára 1942 prevzal funkciu ríšskeho protek tora nad protektorátom Čechy a Morava a usídlil sa na Hradčanoch v Prahe. Formálne síce ponechali mu funkciu šéfa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby, v skutočnosti však po jeho odchode z Berlína túto dôležitú funkciu vykonával SS-Obergruppenfuhrer Emst Kaltenbrunner. Heydrich prišiel o život v Prahe 27. 5. 1942 pri atentáte, ktorý naň spáchali českí a slovenskí vlastenci. 3) Archív AA Inland líg. 177. Pôvodné znenie: „Unter entsprechender Leitung sollen nun im Zuge der Endlôsung die Juden in geeigneter Weise im Osteň zum Arbeitseinsatz kommen. In grossen Arbeitskolonnen, unter Trennung der Geschlechter, werden die arbeitsfähigen Juden strassenbauend in diese Gebiete gefiihrt, wobei zweifellos ein Grossteil durch natiirliche Verminderung aus- fallen wird. Der allfällig endlich verbleibende Restbestand wird, da es sich bei diesem zweifellos um den wiederstandsfähigsten Teil handelt, entsprechend behandelt werden miissen, da dieser, eine natiirliche Auslese darstellend, bei Freilassung als Keimzelle eines neuen jiidischen Aufbaues anzusprechen ist. (Siehe die Erfahrung der Geschichte.) Im Zuge der praktischen Durchfuhrung der Endlôsung wird Európa vom Westen nach Osteň durchgekämmt.” 4) Archív AA Pol. IV 1213g. Pôvodné znenie: ,Aufzeichnung fur die Unterhaltungen mit dem slowakischen Ministerpräsidenten und Aussenminister Tuka. In der Slowakei besteht neuerdings wieder eine innerpolitische Krisis. Nach der Berichterstattung des Gesandten von Killinger hat Ministerpräsident Tuka zusammen mit dem Innenminister Mach auf Grund der Salzburger Besprechungen von Ende Juli auf eine nationalsozialistische Staatsfiihrung hingear- beitet und den Kampf gegen die ihm antgegenstehenden Kräfte (das klerikale Láger um den Staatspräsidenten Tiso - verstärkt durch Durcansky Anhang - und vier Kabinetsminister) aufgenommen.

Tuka hat den Rucktritt dieser vier Minister verlangt, ist aber bei dem Staatspräsidenten damit nicht durchgedrungen. Tuka war ent- schlossen in diesem Fall sich um die vier ihm nicht genehmen Minister nicht mehr zu kummem und den dadurch gegebenen offe- nen Konflikt mit dem Staatsoberhaupt auf sich zu nehmen. Wenn Tuka der Meinung sein solíte, dass der Rucktritt des Staatspräsidenten Tiso die Lôsung der Probleme sein wtirde, so wäre dem gegeniiber geltend zu machen, dass auch nach dem Rucktritt Tisos das klerikale Láger wegen der Pharrerhôrigkeit der grossen Masse des slowakischen Volkes keineswegs lahmgelegt sein wtirde. Der Rucktritt Tisos wtirde daher besser zu vermeiden sein, solange er nicht als unbedingt notwendig erkannt sei. Dem Herm Reichsaussenminister liegt in dieser Frage ein auf Grund sei- ner Weisungen verfasster Erlassentwurf an den Gesandten von Killinger vor. Danach soli dieser seine Massnahmen so einrichten, dass die Stellung des Staatspräsidenten Tiso davon nicht beríihrt wird. Die Minister, die den von Tuka gesteuerten Kurs nicht mitma- chen wollen, sollen sukzessive ausgeschaltet werden. In der Tat wtirde eine unter deutscher Mitwirkung erfolgte Beseitigung Tisos die innerpolitische Lage in der Slowakei nicht erleichtem, sondem erschweren. Tiso ist als der Nachfolger Hlinkas und Mitbegriinder des Slowakischen Staates eine durchaus volkstumliche Persônlichkeit. Die Beseitigung des klerikalen Einflusses in der slo wakischen Staatsfiihrung solíte durch evolutionäre Methoden er- reicht werden kônnen. Die von Tiso und seinen Freunden gewtin- schte Úberfiihrung der Slowakei in einen christlichen Ständestaat nach Schuschniggs"schen Muster kann auch ohne Beseitigung des Staatspresidenten verhindert werden. Auf der anderen Seite wäre es erwíinscht, wenn Tuka in seinem Kampfe fiir eine nationalsozialis- tische Ausrichtung in der Slowakei eine nochmahlige ausdriickliche Billigung erhielte, mit der Ermächtigung, hiervon gegeniiber Tiso Gebrauch zu machen. Hiermit uber den Herm Staatssekretär dem Herm Reichsaussenminister vorgelegt. - Berlin, den 21. November 1940. Gez. Woerman.” Tento text je uvedený podľa opráv prevede ných na originále tužkou.

5) Bundesarchiv Koblenz a./Rhein (ďalej BA) SD Slowakei, 242/1.

Pôvodné znenie: „RF SS, SD, Nr. 6958 Wien, den 22.1. 1941 Pt/St

Femschreiben. An das Reichssicherheitshauptamt, III B, Berlin Betr.: Vorgänge in der Slowakei.

Der Gegensatz zwischen dem konservativen System Tiso und der Opposition Tuka-Mach-Hlinka Garde spitzt sich immer mehr zu. Man vermutet in eingeweihten Kreisen in Pressburg, dass Tiso sich mit Staatsstreichsplänen trägt. Seine Sprache in Reden und Zeitungsartikeln wird immer offener und auch fiir das Reich pein- licher. In der letzten Zeit hat sich Tiso die Generale Tschunderlich und Tuchanec näher in intemen Besprechungen herangezogen...

Der Fiihrer des SD-Leitabschnittes Wien, gez. Polte, SS-Sturmbannfuhrer.” 6) Archív AA Inland líg 448. Pôvodné znenie:

„Der Chef der Sicherheitspolizei und des S D IV D 1 b - B. Nr. 228/41-141/419

Berlin SW 11, den 12.11.41. Prinz-Albrecht-Strasse 8. Geheim. An das Auswärtige Amt in Berlin z. Hd. von Herm Gesandten Luther Berlin W 8 Wilhelmstrasse 74/76

Betr.: Errichtung einer Auslandsorganisation der slow. Hlinka- Volkspartei im Deutschen Reich.

Bezug: Dortiger Schnellbrief vom 6. 2. 1941 - D II 785 Im dortigen Schnellbrief vom 6. 2. 1941 wird auf mein Schreiben vom 15. 4. 1940 Bezug genommen. Hierzu ist zunächst grundle- gend festzustellen, dass sich der seinerzeitige Schriftwechsel nur mit der Errichtung von Gruppen der Hlinka-Garde im Reichsgebiet

befasste. Nach dem dortigen Schnellbrief hatjetzt jedoch die slowa- kische Gesandschaft in Berlin angefragt, ob die Reichsregierung bereit wäre, der Errichtung einer Auslandsorganisation der slowaki schen Hlinka-Volkspartei im Deutschen Reich ihre Zustimmung zu geben. Es erweckt den Anschein, dass die slowakische Regierung beabsichtigt, auf diese Weise die Griindung von Gruppen der Hlfnka-Garde im Reichsgebiet unmôglich zu machen. Dieses kann jedoch keinesfalls im Interesse der Reichspolitik liegen. Zwischen der slowakischen Hlinka-Volkspartei und der Hlinka-Garde beste- hen schwer íiberbriickbare Gegensätze. Während die Hlinka-Garde - gefiihrt vom Ministerpräsidenten Dr. Tuka und dem Innenminister Sano Mach - sich fiir eine nationalsozialistische slowakische Innenpolitik einsetzt, bemiiht sich die slowakische Hlinka- Volkspartei - gefiihrt vom Staatspräsidenten Dr. Tiso - dieses Program der Hlinka-Garde unmôglich zu machen. Der Forderung der Hlinka-Garde nach Reform der Verfassung, des Parlaments und der Partei im nationalsozialistischen Sinne wird von der slowaki schen Hlinka-Volkspartei ein unbedingtes Festhalten an der Partei und ihren traditionellen Grundsätzen entgegengesetzt. Die gegen- wärtigen Auseinandersetzungen uber die kunftige Wege der slowa kischen Innenpolitik, die, wie auch dort bekonnt, bereits zur Regierungskrise gefiihrt haben, haben in der letzten Zeit fast täglich Erklärungen der fiihrenden Männer gebracht. Hervorhebenswert ist die Rede, die der Staatspräsident Dr. Tiso auf einer Tagung der Generalsekretäre der Volkspartei gehalten hat, in der er u.a. folgen- des sagte:

„Wir haben keine Ursache uns umzufärben oder umzuorientieren, wir brauchen kein neues Program, sondem miissen nur aus unseren ewigen christlichen Programm das herausziehen, was sich auf die gegenwärtigen Notwendigkeiten bezieht. Fiir die Lôsung der jetzt dringlichen sozialen Probleme haben wir die päpstlichen Enzykliken. Sie sind bisher nur deshalb in Straub verfallen, weil diejenigen, die die Macht in Händen hatten, sie verlachten. Zum ersten Male in der Geschichte haben wir bei uns Männer, die das christliche Programm vertreten. Es liegt an uns, diese Macht nie zu

missbrauchen, indem wir Terroristen oder Diktatoren spielen, son- dem unser soziales Programm durchzufuhren.”

Im Hinblick auf diese bestehenden Gegensätze kann es meines Erachtens keineswegs im Sinne der Reichspolitik liegen, der Errichtung einer Auslandorganisation der slowakischen Hlinka- Volkspartei, die nach klerikalen Gesichtspunkten geleitet wird, zuzustimmen und durch diese Zustimmung einen Neuaufbau der Auslandorganisation der Hlinka-Garde evtl. unmôglich zu machen. - Gez. Heydrich. Beglaubigt: Krl. Angest. Geheime Staatspolizei.” 7) BA, Sicherheitsdienst, Slowakei/35. Pôvodné znenie:

An das Reichssicherheitshauptamt - III B 14 - Berlin SW 68, Wilhelmstrasse 102

Betr.: Geplannte neue Judenverordnung in der Slowakei.

Wie bereits nach dort berichtet, hatte der Gauhauptmann von Preschau Andrej Dudáš am 31. 3. 1941 eine Kundmachung erlas- sen, dass im Scharisch-Zempliner Gau jede jiidische Person in der Ôffentlichkeit eine zitrongelbe Binde am linken Oberarm zu tragen habe. (Dieser Erlass wurde auch im Grenzgebieten 3. 4. 1941 bekanntgemacht.) Daraufhin erhoben die Bischôfe der Slowakei bei der slowakischen Regierung Einspruch gegen diese Verordnung. Die slowakische Regierung wollte deshalb Dudáš veranlassen, sei- nen Erlass zuriickzuziehen, was dieser aber ablehnte, wobei er erklärte, entweder bleibe sein Erlass bestehen, oderr er lage sein Amt nieder. Um einen Ausweg zu finden, wollte die slowakische Regierung eine fiir das gesamte Gebiet der Slowakei gíiltige Verordnung uber die Kennzeichnung der Juden in der Ôffentlichkeit herausbringen. Der entsprechende Entwurf wurde mit hiesigem Schreiben vom 16. 5. 1941 iibersandt. Begriindet wurde dieser Entwurf damals mit der Notwendigkeit, der durch die Slowakei marschierenden deutschen Wehrmacht das Erkennen der Juden zu erleichtem.

,Vfg! 551/41 SA 51 Lä./Ma

7. Juli 1941 Befôrdert 8. Juli 1941

Dieser Entwurf wurde zur Stellungnahme auch dem Zentralwirtschaftsamt vorgelegt...

Zusammenfassend kann bisher folgendes festgestellt werden: Die nationalsozialistischen slowakischen Kreise, namentlich die HG, forderte dringend eine allgemein gíiltige Verordnung zur Kennzeichnung der Juden. Die Regierung hat zwar einen entspre- chenden Entwurf vorgelegt, doch ist es bisher, soweit bekannt, noch nicht zu einem praktischen Ergebniss gekommen. Schwierigkeiten bereiten vor allem die klerikalen Kreise, an der Spitze der Staatspräsident Dr. Jozef Tiso, der unbedingt vermeiden mochte, dass getaufte Juden den Israeliten gleichgestellt werden und ausser- dem nicht wiinscht, dass diese Juden beim Kirchenbesuch als sol- che kenntlich sind. Tiso lehnte die Kennzeichnung der Juden ab mit dem Hinweis, dass auch im Deutschen Reich eine solche Kennzeichnung nicht eingefuhrt sei. (Dies teilte der slowakische Innenminister Šaňo Mach dem deutschen Berater der HG vor kur- zem selbst mit.) Noch immer scheitert die Lôsung der Judenfrage an dem Umstand, dass in der Slowakei die Juden nicht nach rassi- schen Gesichtspunkten, sondern nach ihrem konfesionellen Bekenntniss bestimmt werden.

Der deutsche Berater fur Arisierungsfragen, SS-Haupsturmfiihrer Wisliceny will den Präsidialchef des slowakischen Innenministerums Dr. Isidor Koso auf den Entwurf der Juden verordnung und die weiteren Ergebnisse der Besprechungen mit den fíihrenden zuständigen Politikem baldigst aussprechen. Uber das Ergebnis wird dann sofort berichtet. Unterschrift. 8) Archív AA, Dienstselle Ribbentrop 2d/l. Pôvodné znenie:

„Deutsche Gesandschaft. Nr. 282g. Rs Pressburg, den 24. Juli 1942

Durchdruck. Geheime Reichssache ... Anderseits war die Masse des slowakischen Volkes und vor- wiegend der slowakischen Intelligenz wahrscheinlich niemals wirk- lich deutschfreundlich eingestellt. Je nach der allgemeinen Kriegslage tritt diese wahre Gesinnung und das tatsächliche politi- sche Gesicht des slowakischen Volkes mehr oder minder offen zu

Táge. Das ist alles und das muss man wissen um sich hier nicht iiberraschen zu lassen. ...Der selbständige Staat ist den Slowaken als reife Frucht einer algemeinen politischen Entwicklung, an der sie selbst nur wenig Anteil hatten, in den Schoss gefallen. Mancher slowakische „Freiheitsheld” mag von dieser Entwicklung iiber- rascht, ja innerlich sogar besttirzt gewesen sein. Die Errinnerung daran, wie Dr. Tiso aus Bánovce nach Berlin gebracht und zum Cher der Slowakischen Republík befordert wurde, wirkt - ohne Spott - gerade zu symbolisch fiir das Werden dieses Staates. Wie wohl der grôsste Teil der „Kämpfer” der Hlinka-Partei war zweifel los auch Dr. Tiso im besten Fall entschlossen, die Autonómie im Rahmen des tschechoslowakischen Staates zu fôrdem. ...Alles in allem geht aber die Behauptung keinesfalls zu weit, dass ein grosse- rer Teil der Slowakischen „Vorkämpfer” eine Entwicklung, wie sie sich heute zwangsläufig ergeben hat, niemals wollte und auch noch heute keineswegs von Ihrer geschichtlichen inneren Folgerichtigkeit und Notwendigkeit íiberzeugt ist. Bewusst oder unbewusst miissen sich diese Männer - deren politische Vergangenheit keineswegs im Zeichen einer deutschfreundlichen Gesinnung stand - gestehen, dass diese uber alle Erwartung hinaus- gehende Entwicklung ihres nationalen Schicksals nicht eigenes, ehrlich erkämpftes Verdienst ist.” Ide o odpis strojom bez podpisu. Autorom správy je pravdepodobne nemecký vyslanec Ludin. 9) Štátny slovenský ústredný archív v Bratislave (ďalej ŠSÚA) min.

vnútra, krab. 702. 10) Karol Sidor, Šesť rokov pri Vatikáne, Scranton USA 1947, str. 138-

140. 11) ŠSÚA Národný súd - Dr. Vašek, krab. 69. 12) Ustanovujúca schôdza Štátnej rady sa konala 6. 8. 1940. Jej členmi boli: Dr. Viktor Ravasz, verejný notár, predseda, Ján Vojtaššák, spišský biskup, I. podpredseda, Dr. Bohuslav Klimo, gen. inšp. ev. cirkví a.v., II. podpredseda, Dr. Vojtech Tuka, predseda vlády, Dr. Martin Sokol, predseda snemu, Alexander Mach, minister vnútra, Msgr. Ján Póstényi, správca Spolku sv. Vojtecha, prof. Dr. Jozef Fundárek, dekan právnickej fakulty, Mathias Nitsch, škol. inšpek

tor, Dr. Gejza Fritz, minister pravosúdia, gen. Ferdinand Čatloš, minister vojny, Dr. Karol Mederly, podpredseda snemu, Msgr. Andrej Marsina, dekan-farár, Dr. František Šubík-Žamov, univ. profesor, Dr. Ferdinand Klinda, šéf prezídia ministerstva hospodár stva, Dr. Jozef Škultéty, správca Matice slovenskej, Dr. Ján Balko, hlavný tajomník obchodnej a priemyslovej komory v Banskej Bystrici, Ing. František Karmasin, vodca nemeckej národnostnej skupiny, a Dr. Štefan Polysk, splnomocnený minister a mimoriadny vyslanec. 13) ŠSÚA NS - Dr. Vašek, krab. 69. 14) ŠSÚA Ministerstva zahraničných vecí - židia, krab. 142. 15) ŠSÚA NS - Dr. Vašek, krab. 68. 16) Tamtíež. - Už tá skutočnosť, že hlavný rabín Slovenska sa obracia na Dr. Tisu s prosbou o pomoc, je dôkazom toho, že i samotní židia videli v prezidentovi Tisovi a v celej katolíckej cirkvi ochranu proti nacistickému krídlu v HSĽS. Keď Dr. Tiso v septembri 1941 chcel sa vzdať funkcie prezidenta, traja židovskí rabíni vyhľadali biskupa Dr. Kmeťku a žiadali urobiť všetko, aby Dr. Tiso zostal preziden tom, pretože po ňom by prišiel Tuka, čo by znamenalo oveľa väčšie nešťastie pre židov. Takto hodnotí situáciu aj Ľubomír Lipták v svo jej práci „Slovensko v 20. storočí” (Bratislava 1968, str. 210), kde píše: „Ľudácka vláda reprezentovaná prezidentom a potom „Vodcom” Tisom sa mnohým javila zasa ako „menšie zlo”, ako výhodnejšia alternatíva oproti tomu, čo bezprostredne hrozilo v prí pade jej zlyhania - nastolenie moci slovenských nacistov, gardistic kého smeru predstavovaného V. Tukom a veliteľom Hlinkovej gardy A. Machom.” 17) ŠSÚA Národný súd, krab. 33. 18) Karol Sidor, cit. dielo, str. 141 19) ŠSÚA NS - Ján Póstényi, krab. 15 20) Archív AA Unterstaatssekretär, Pol. Slow. 207. Pôvodné znenie:

Telegramm (G. -Schreiber) Sonderzug, den 8. April 1942 01.20 Uhr Ankunft: 8. April 1942 02.30 Uhr

Nr. 388 vom 7. 4. 42

1) Chiffrierburo AA Berlin 2) Diplogerma Pressburg Tel. in Ziffem (Geh. Ch. V.) Fiir Gesandten personlich. Citissime Von Ihrem Bericht vom 1. April und den vorangegangenen Mitteilungen uber die innere Lage in der Slowakei habe ich Kenntniss genommen. Ich halte es fiir notwendig, dass Sie bei Ihrer Haltung in der Frage des Gegensatzes zwischen Tiso und Tuka die klare Linie einhalten, dass im aussenpolitischen Interesse des Reiches der Vortbestand der gegenwärtigen Regierungszusammensetzung in der Slowakei in keiner Weise gefärdet wird, das heisst also, dass selbstverständlich Tiso Staatspräsident und Tuka Ministerpräsident bleiben. Die Herren môgen sich gefälligst vertragen und in diesem Gemeinsamen Existenzkampf Europas gegen den Bolschevismus ihre persôn- lichen Divergenzen, selbst wenn sie auch tiefere Griinde haben, ver- gessen. Nach dem, was das Reich fiir die Slowakei getan hat, kon- nen wir erwarten, dass die Herren ihre innerpolitischen gegensätz- lichen Auffassungen oder gar ihre persônlichen Animositäten zuriickstellen und alles fiir das eine Ziel des gemeinsames Kampfes der Dreierpaktmächte gegen die Bolschewisten ihre angel-amerika- nischen Helfershelfer einsetzen. Ich ersuche Sie daher, dafiir zu sor- gen, dass bei den in Frage kommenden Herren die Erkenntniss der aussenpolitischen Schädlichkeit einer slowakischen Regierungskrise in den gegenwärtigen Kriegsphase, das heisst in dem Augenblick des emeuten Antretens Europas zur entgíiltigen Zerschlagung unseres ostlichen Feindes sich durchsetzt. Auch ich halte es fiir richtig, dass Herm Tuka, wie Sie berichten, bald- môglichst durch Herm Tiso Gelegenheit gegeben wird, sich vor dem Parteipräsidium zu rechtfertigen. Nach meiner Kenntniss von der Person und dem Werdegang des Herm Tuka kann ich mir nicht vorstellen, dass die von Ihnen berichteten in der Slowakei kursie- renden Geriichte uber Herm Tuka irgendwie auf Wahrheit beruhen. Wenn diese Vorwiirfe aber nicht zutreffen, so scheint mir dieser

ganze Streit persônlich zwischen den beiden Herren unsinnig, während eine Austragung der dem Streit letzten Endes zu Grunde liegen einfach im hoheren Interesse unterbleiben muss. Ich halte es daher auch fiir richtdg, dass Herr Tuka vor diesem Fórum nicht eine kleinliche gehässige, sondem eine ganz grosszugige Rede von hôchster Warte hält, nicht etwa um seine Demission einzureichen, sondem um im possitivsten Sinne weiter mitzuarbeiten, und in sei- ner Rede nur das grosse Interesse des slowakischen Volkes, seines deutschen Freundes und Europas im algemeinen zu behandeln und kleinliche Zänkereien mit einer Handbewegung abzutun. Ich bitte sich entsprechend einzusetzen und erwarte Ihren weiteren Bericht.

Zu Ihrem Telegramm Nr. 509 vom 2. April sei noch bemerkt, dass anscheinend Herr Tiso versucht hat, uber General Catlos den Admirál Canaris zu sprechen, um, wie wir annehmen, sich uber diese innerpolitischen Dinge auszulassen. Ich habe daher den Empfang des Admirals Canaris bei Herm Tiso durch ein entspre- chendes Ersuchen an das OKW inhibiert.

Dass im ubrigen, wie Sie in Ihrem Bericht vom 28. März mittei- len, jeglicher Ausgleich nur ein voriibergehender sein kann, halte ich fiir moglich. Aber im jetztigen Zeitpunkt muss dieser Ausgleich eben gefunden werden, denn wir haben, wie Sie sich denken kôn- nen, derzeit wichtigere Dinge zu tun, als uns mit einer solchen Regierungskrise in der Slowakei zu befassen. Sie geben der Auffässung Ausdruck, dass die in Salzburg seinerzeit gefundene innenpolitische Konstruktion nich sehr glucklich gewesen sei, wozu zu bemerken ist, dass dies die einzig denkbare in unserem Interesse Lôsung war und dass dies heute noch genau so der Fall ist wie damals. Der Zeitpunkt um eine fruchtbare und verniiftige Entwicklung der inneren Verhältnissen in der Slowakei fiir die Zukunft zu fmden, ist heute noch nicht gekommen. Vielleicht ist es im Herbst oder gegen Jahresende so weit. Welchen Kurs wir dann in der Slowakei einschlagen werden, hierťiber werde ich Ihnen bei Ihrer nächsten Berichterstattung miindlich mehr sagen. Die Tatsache, dass unser Wunsch, Tiso und Tuka im Amt bleiben zu sehen, dem Deutschen Reich als Schwäche ausgelegt werden konn-

te, halte ich fiir abwegig, denn das Deutsche Reich ist so môchtig, dass in slowakischen Dingen die Frage Stärke oder Schwäche iiber- haupt nicht existent ist. Ribbentrop.” 21) Tamtíež. Pôvodné znenie:

„Telegram Bratislava, 10. April 1942. Nr. 544 vom 10. 4. Im Anschluss an Berichte Nr. 129 und 130, geheime Reichssache vom 28. März und 9. April 1942 und den Drahtbericht Nr. 509 vom 2. April 1942.

Geheime Reichssache Auseinandersetzung Tiso - Tuka durch gestrige Aussprache im erweiterten Parteipräsidium beigelegt. Weiterarbeit unter der bishe- rigen Methode erscheint damit gewährleistet. Ausfiihrlicher Bericht folgt. Ludin.’ 22) Archív AA Unterstaatssekräter. Pol. Slow. 207. Pôvodné znenie:

„Telegram (Geh. Ch. V.) Geheime Reichssache. Nur als Verschlussache zu behandeln. Bratislava, den 18. April 1942 16,25 Uhr Ankunft: den 18. April 1942 17,00 Uhr Nr. 604 vom 18. 4. Fiir Unterstaatssekretär Luther.

Ministerpräsident Tuka schlug mir heute vor, uber die Evakuirung der Juden aus der Slowakei einen zwischenstaatlichen Vetrag abzu- schliessen, dahingehend, dass

a) das Reich die evakuirten Juden grunsätzlich nicht mehr in die Slowakei zuriickbringen werde, und

b) das Reich keinen Anspruch auf das Vermôgen der evakuierten Juden, bisher slowakischen Staatszugehôrigkeit, erheben werde. Die Regelung mit den 500 (fiinfhundert) Reichsmark bleibt hiervon natiirlich unberťihrt.

Ich habe Herm Tuka erwidert, dass das Reich in dieser Sache zweifellos keinen Staatsvertrag abzuschliessen wiinscht. Ich glaube

jedoch, ihm nach eingehalter- Genehmigung gewunschte Zusicherungen in Form einer Verbalnote zustellen zu kônnen.

Ich bitte um baldige Weisung. - Ludin.” 23) ŠSÚA Ministerstva zahraničných vecí - židia, krab. 142. Pôvodné

znenie: „Deutsche Gesandschafit Pol. 4 Nr. 2/Nr. 2565 Betr.: Kosten fiir die Verpflegung der von dem Gebiet der Slowakei in das Reichsgebiet ubemommenen Juden.

Verbalnote. Die deutsche Gesandschaft beehrt sich dem Ministerium des Aussem folgendes zur Kenntnis zu bringen:

Die aus dem Gebiet der Slowakei in das Reichsgebiet abbefôrder- ten und noch abzufôrderten Juden werden nach Vorbereitung und Umschulung zum Arbeitseinsatz in den Generalgouvemement und in den besetzten Ostgebieten kommen.

Die Unterbringung, Verpflegung, Bekleidung und Umschulung der Juden einschliesslich ihrer Angehorigen verursachten Kosten, die vorläufig aus der anfänglichen nur geringen Arbeitsleistung der Juden nicht gedeckt werden kônnen, da sich die Umschulung erst nach einiger Zéit auswirken wird und da nur ein Teil der abbefôr- derten und noch abzufôrderten Juden arbeitsfähig ist.

Diese einmalig entstehenden Kosten sind auf Grund vorliegender Erfahrungen auf 500,- RM fiir jede Person errechnet worden. Die Slowakische Regierung wird hierdurch gebeten, die Bezahlung die ses Betrages von 500 - RM fiir jeden durch das Reich abgenomme- nen Juden an die deutsche Reichsregierung zu iibertragen.

Die Deutsche Gesandschaft gestattet sich, das Ministerium des Aussem um baldigste Zustimmung zu dieser Regelung zu bitten.

Pressburg, den 29. April 1942. An das

Slowakische Ministerium des Aussem Pressburg” 24) Príslušná časť úradného záznamu napísaná nemecky znie: „Es ist deutscherseits in Aussicht genommen, dass die entstehenden

Beträge auf ein in Deutschland bestehendes Clearing - Guthaben fiir Lohne slowakischer Arbeiter, das gegenwärtíg nicht transferiert werden kann, verrechnet werden, so dass der entsprechende Betrag (RM 25,000.000.-) zur Auszahlung von Unterhaltsbeiträgen an die Angehôrigen der Arbeiter in der Slowakei gelengen wtirde.” 25) ŠSÚA Ministerstva zahraničných vecí - židia, krab. 142. 26) ŠSÚA NS - Dr. Vašek, krab. 68. Pôvodné znenie:

„Staatssekretariat fiir die Belange der deutschen Volksgruppe in der Slowakei.

Pressburg, am 29. IV. 1942. Amtsvermerk Betrifft: Arbeitsbewilligungen von Juden, Judenaussiedlung, Hilfspolizei

U. und Cz. Vorsprache bei Dr. Vašek: 1) Auf die Frage, wie es mit den Arbeitsbewilligungen fiir Juden steht, antwortet Dr. Vašek: Alle bereits erteilten Arbeitsbewilligungen haben ihre Giiltigkeit verloren, neue werden nicht mehr erteilt und die Gesuche ad acta gelegt. Doch kônne man nicht alle Juden von heute auf Morgen in Arbeitslager stecken, erstens aus technischen Griinden und zweitens nicht vom nationalô- konomischen Standpunkt. Das Innenministerium hat gelbe Legitimationen herausgegeben. Diese Legitimationen werden sol- chen Juden eingehändigt, die in der Wirtschaft noch gebraucht wer den. Es soli dies eine provisorische Lôsung darstellen, denn in Kurze werden auch diese Legitimationen wieder eingezogen und die Juden restlos aus der Slowakei ausgesiedelt und in Arbeitslager gesteckt.

2) Plannung der Judenaussiedlung: ganz vertraulich teilte er mit, dass bis Ende August die Aktion der restlosen Judenaussiedlung aus der Slowakei beendet sein díirfte.

3) Emennung nicht emannter FS-Männer zu Hilfspolizisten (Rosenberg): Die Frage ist noch aktuell, da die Judenaussiedlung doch noch einige Monate in Anspruch nehmen wird, so kônnen die FS-Männer noch zu Hilfspolizisten emannt werden. (Gegenteilige Ansicht Dr. Konkas.)

4) Aussiedlung bestimmten Juden: Antrag auf sofortige Entfernung einiger unerwíinschter Juden mundlich gestellt. Dr. Vašek ersucht um schriftliche Darlegung des Falles.

5) Verschiedenes: Gegen Dr. Konka läuft ein Untersuchungsverfahren und soli sich abgeblich z.Zt. auf „Gesundheitsurlaub” in der Tatra aufhalten. Der Stationsvorstand Michal Chmura in Kônigsberg (N. Baňa) hat ein 10-jähriges Judenkind Katharine Laufer adoptiert und am 4. IV. 1942 den Adoptationsvertrag dem Bezirksgericht in Koningsberg zur Genehmigung vorgelegt. Die Entscheidung des Bezirksgerichtes steht aus.

Dr. Vašek erzählt uber Interventionen fiir Juden von Pfarrem, Bischôfen (Dr. Buzalka), Abgeordneten und Ministem, z.B. Polyak, wo V. uns angedeutet hat, dass P. wahrscheinlich nicht arischer Abstammung sei, der fiir seinen jiidischen Kuhtreiber intervenierte.

Dr. Sokol, der die Sutschaner Ziegelei arisierte, intervenierte fiir die dortigen Juden.

In unserer Anwesenheit iiberbrachte eine Jiidin Brauner eine Visitkarte des Adj. Hôfer. Dr. Vašek zeigte uns die Visitkarte und meinte: „Tak podívajte sa, páni...!”

Während des Gespräches unterstrich Dr. Vašek immer wieder seine Deutschfreundlichkeit und betonte seinen guten Willen, die Judenfrage in dem vom Reich angebahnten Sinne rasch und kom- promisslos zu lôsen.

Dr. Vašek notiert sich angeblich die Herren Intervenierten genau und legt ein Verzeichnis dariiber sowohl dem Innenminister wie auch dem deutschen Berater (Wisliceny) vor.

Er (Dr. Vašek) sei langer Mitarbeiter und Kämpfer der Idee Hlinkas und wurde vom Staatspräsidenten immer gefôrdert. Durch die Ehescheidung hat er sich jedoch seine Missgunst zugezogen und werde jetzt vom Präsidenten in seiner Arbeit boykottiert.” 27) ŠSÚA NS - Sidor, krab. 85. 28) Archív AA Inland I-D, Slow. Kirche 3. Pôvodné znenie:

„Abschrift Pol. III1079 Deutsche Gesandschaft in Pressburg.

Akt. Z.: Prot 1 Nr. 3010 Pressburg, den 18. Mai 1942. Betrifft: Feier des 25. Bischofsjubileum des Papstes in der Slowakei.

Anlässlich des 25-jährigen Bischofsjubileums des Papstes fand am 14. d. Mts. im hiesigen Dom ein Hochamt statt, zu welchem Präsident Dr. Tiso, die slowakische Regierung mit Ausnahme des protestantischen Verteidigungsministers Catlos und zahlreiche Mitgelieder des diplomatischen Korps erschienen waren. Im Anschluss daran wurde im grosten Versammlungssaal eine Morgenfeier durchgefiihit, die abenfalls, auch von offizieler Seite, stark besucht war. Hierbei ergriff der hiesige päpstliche Geschäftsträger Msgr. Burzio das Wort und hob mit Befriedigung die lebhafte Anteilnahme hervor, die das slowakische Volk an dem Jubileum des Papstes genommen habe.

Die slowakische Bischofskonferenz hat aus Anlass des Jubileums einen Hirtenbrief herausgegeben, uber dessen zum Teil recht ein- deutig politischen Inhalt sich näheres aus der Anlage ergibt. Auch die kath. Presse hat sich anlässlich des Jubileums in recht deutlicher Form vom religiôsen auf das politische Gebiet begeben. Hervorzuheben ist hier besonders der ebenfalls in der Anlage wie- dergegebene Artikel der „Katolícke noviny”, in welchem Papst Pius XII. als der beste Politiker und Herscher der Welt bezeichnet wird, nach dessen Bedingungen die Welt geordnet werden miisse.

Die Befriedigung des päpstlichen Geschäftsträgers uber den Widerhall, den das Jubileum unter den slowakischen Katholiken gefunden hat, ist auch so insofem verständlich, als die von der slo wakischen Regierung unbeirrt durch die Proteste des Vatikans im grossen und ganzen folgerichtig durchgefíihrte Judenpolitik seine Stellung beim Vatikan kaum giinstig beeinflusst haben diirfte.»Gez. Ludin. An das Auswärtige Amt Berlin” 29) Karol Sidor, cir. dielo, str. 142-146. 30) BA Deutsche Partei in der Slow. - Ost. 28/41. Pôvodné znenie:

„Bericht F./G. 418/42. 30. Mai 1942

An das Kulturreferat der Deutschen Gesandschaft, zu Händen Dr. Hans Snyckers, Pressburg Persónlich!

Lieber Kamerad Dr. Snyckers!

Im Zusammenhang mit den jetzt laufenden schwierigen Verhandlungen zur restlosen Entkonfessionalisierung des deutschen Volksschulwesens ist mir aus verlässlicher und gut informierter Quelle folgenderTatbestand gemeldet worden:

Die gesamte slowakische Geistlichkeit wird durch einen organi- sierten Nachrichtendienst iiber alle Vorgänge im Reiche informiert, die mit der Auseinandersetzung des Nationalsozialismus mit den reichsdeutschen katholischen Bestrebungen zusammenhängen. Es wurde in der letzten Zeit bis in Einzelne iiber den Kampf gegen den Bischof von Miinster hierher berichtet. Die Berichte besagen, dass der Bischof durch SS-Kreise und Gestapo schwer bekämft wird, weil er eine Reihe von Predigten hielt, in deren er sich mit Einrichtungen und Erscheinungen des Reiches auseinandersetzt. Es wurde weiter berichtet, dass ihm das weitere Predikten verboten wurde, femer dass in seine Klôster in seinem Wirkungsbereich in der Nacht bewaffnete SS-Leute eindrangen, die Klôster räumten und die Nonnen sofort wegschaften. Daríiberhinaus enthalten die Berichte noch sehr viel weitere Einzelheiten aus dem Kirchenkampf. Ein anderer Bericht bringt ausdrticklich die bereits vollständig fertigen Grundsätze und Verwaltungseinrichtungen einer neuen deutschen Reichskirche usw.

Ich mache Sie auf diese Dinge aufmerksam, weil durch diesen Informationsdienst in der ganzen Slowakei eine Stimmung entste- hen muss, die uns sämtliche Arbeiten zur Beeinflussung und geisti- gen Lenkung des slowakischen Volkes unmôglich machen kann.

Heil Hitler! Ing. Friedl. Razítko: Deutsche Partei

Hauptamt fiir Kultur” 1) Archív AA Staatssekretär, Slow. 2. Pôvodné znenie:

„Telegram

(G. Schreiber) Pressburg, den 26. Juni 1942,12.05 Uhr Ankunft: den 26. Juni 1942,12.15 Uhr Nr. 992 vom 26. 6. Citissime! Die Durchfuhrung der Evakuierung der Juden aus der Slowakei ist im Augenblick auf einem Toten Punkt angelangt. Bedingt durch kirchliche Einfltisse und durch die Korruption einzelner Beamter haben etwa 35.000 Juden Sonderlegitimationen erhalten, auf Grund deren sie nicht evakuiert zu werden brauchen. Die Judenaussiedlung ist in weiten Kreisen des slowakischen Volkes sehr unpopulär. Diese Einstellung wird durch die letzten Tagen scharf eingesetzende englische Gegenpropaganda noch verstärkt. Ministerpräsident Tuka wíinsch jedoch die Judenaussiedlung fort- zusetzen und bittet um Unterstíitzung durch scharfen diplomati- schen Druck des Reiches.

Erbitte Weisung, ob in dieser Richtung verfahren werden soli.

Ludin” 32) Tamtiež. Pôvodné znenie:

„Femschreiben - G. Schreiber, fiir Herm Gesandten Ludin persónlich. 29. Juni 1942 An die Deutsche Gesandschaft Pressburg U.St.S.Luther Betr.: Judenaussiedlung Slowakei. Nach Abgang: Pol. IV, m.d.B.u. Kenntnisnahme. Auf dortiges Telegramm Nr. 992 vom 26. 6.

Die vom Ministerpräsidenten Tuka erbetene diplomatische Hilfe kônnen Sie ihm in der Weise geben, dass Sie Staatspräsidenten Tiso gegeniiber gelegentlich zum Ausdruck bringen, Einstellung Judenaussiedlung und insbesondere die im Drahtbericht geschilder- te Ausschliessung 35.000 Juden von Abschiebung wiirde in Deutschland (einen sehr schlechten Eindruck hinterlassen) umso- mehr als bisherige Mitwirkung Slowakei in der Judenfrage hier sehr gewíirdigt worden sei.

Weizsäcker”

Slová uvedené v zátvorke sú v originále prečiarknuté a namiesto nich uvedené slovo „íiberraschen”.

Weizsäcker musel byť mimoriadne opatrný. Sám z príkazu svojho šéfa, ministra zahraničných vecí Ribbentropa, upozornil vedúcich pracovníkov ministerstva, že za každú odchýlku od oficiálnej politi ky sa trestá zastrelením. Po oslobodení v procese proti zamestnan com Ribbentropovho ministerstva zahraničia, známom ako Wilhelmstrasseprozes, bol Weizsäcker odsúdený na 5 rokov žalára. Po odpykaní 3 rokov bol prepustený a v r. 1951 zomrel. Známy his torik, pražský rodák židovského pôvodu, Saul Friedländer v svojej práci ,JPius XII. a Tretia ríša” (v slovenčine vyšla v Bratislave, VPL 1967) o Weizsäckerovi píše: „V jednom bode sa väčšina historikov zhoduje: Weizsäcker prechovával v hĺbke duše nepriateľstvo k naci- onálnosocialistickému režimu. Častejšie sa s ním rátalo v plenoch nemeckého odporu proti Hitlerovi” (str. 10). Weizsäcker zastával funkciu štátneho sekretára, zástupcu ministra Ribbentropa, do 7. 4. 1943, kedy ho preložili za vyslanca pri Vatikáne. 33) P. E. Lapide, cit. dielo, str. 106. 34) ŠSÚA, Slov. štát, MZV-židia, krab. 142. 35) BA SD-Slow. 35. Pôvodné znenie opisu:

„Betrifft: Juden. 355/1 SA. 40. - 1. 10. 42

Es ist ôffentlich bekannt, dass der grósste Teil der in der Slowakei lebenden Juden schon getauft ist. Wenn diese getauften Juden erfa- hren, dass Sie abgeschaffen werden sollen oder in das Konzentrationslager kommen - und sie erfahren es immer noch rasch genug - so gehen sie einfach ihre minderjährigen Kinder zu den Nonnen (die judischen Kinder werden in beiden Nonnenklôstem in Silein d.h. in dem Klôster der Vinzentinerinnen und dem Klôster der Schulschwestem O.S.F.) angenommen. Die judischen Eltem selbst verschwinden, d.h. verstecken sich, um der Abschiebung zu entgehen.

Die Nonnenklôster sind also dazu da, judische Kinder aufzuhe- ben...” 36) ŠSÚA NS - Dr. Vašek, krab. 68. 37) Tamtiež.

38) Archív AA Inland líg 205. Pôvodné znenie:

„Telegramm (G. Schreiber) Pressburg, den 1. Sept. 1942, 17.05 Uhr Ankunft: den 1. Sept. 1942,17.30 Uhr Cito Nr. 1398 vom 1.9. 42.

Da wegen Judenaussiedlung dauernd erhebliche Greuelpropaganda feststellbar, ist Reise Hauptschriftleiters Fialas und Mitarbeiters des Beraters beim slowakischen Propagandaamt Stengels in Begleitung vom Berater fiir Judenfragen, SS- Hauptsturmfiihrer Wisliceny nach Lublin zum Besuch Auffanggettos fiir slowakische Juden und anschliessende umfassen- de propagandistische Auswertung geplannt. - Erbitte Baldmóglichst Genehmigung, da Reise aus Termingriinden vor 10. 9. stattfinden muss.

Ludin” 39) Tamtiež. Pôvodné znenie:

„Femschreiber - G. Schreiber. Berlin, den 12. September 1942. Diplogerma - Pressburg Nr. 1490 Referent: U.st.S. Luther Auf Telegramm vom 1. 9. 1942.

GR Klingenfuss Mit geplannter Reise genannter Personen nach Lublin zwecks anschliessender propagandistischer Auswertung einverstanden.

Luther” 40) F. Cavalli, cit. dielo, str. 13. 41) F. Cavalli, cit. dielo, str. 15. 42) F. Cavalli, cit. dielo, str. 15-16. 43) Archív AA Inland líg 205. Pôvodné znenie:

„Deutsche Gesandschaft Pressburg, den 13. April 1943. Nr. 212 g. Betrifft: Hirtenbriefe der slowakischen Bischôfe gegen die staat- lichen antijiidischen Massnahmen.

Geheim.

Es wurde durch die slowakischen Bischôfe den katholischen Geistlichen ein Hirtenbrief zugestellt mit der Auflage, ihn am 21. März in allen Kirchen zu verlesen. Der Text liegt als Anlage in Úbersetzung bei.

Soweit heute zu íibersehen ist, hat die Verlesung in der Oeffentlichkeit eine sehr verschiedene, vielfach aber auch eine sol- che Aufnahme gefunden, wie sie nicht beabsichtigt war. Während angeblich an einzelnen Orten die Geistlichen sich weigerten die Verlesung durchzufuhren, sollen in anderen Kirchen in der Predigt Kommentare mit der offenkundigen Absicht, die Bevôlkerung zu beruhigen bzw. die Wirkung des Hirtenbriefes abzuschwächen gegeben worden sein. Im allgemeinen kann festgestellt werden, dass sowohl in politischen wie auch in kirchlichen Kreisen eine weitgehend negatíve Wirkung festgestellt werden kann...

Aus katholischen Kreisen wird mir weiter vertrauenswiirdig mit- geteilt, dass die Verlesung des Briefes nicht etwa kirchlich-dogma- tische, sondem ausgesprochen politische Absichten vervolgt hätte. Er sei von dem Slowakischen Gesandten beim Vatikan Sidor mit gewissen vatikanisch-politischen Kreisen in der Slowakei vorberei- tet worden. Eine Bestätigung dieser Vermutung liegt jedoch nicht vor...

Vor kurzem erzählte mir Ministerpräsident Dr. Tuka, dass der päpstliche Pronuntius Msgr. Burzio bei ihm erschienen sei, um miindlich im Auftrage des Heiligen Stuhles gegen die Fortfuhrung der Judenaussiedlungen zu protestieren. Er habe jedoch den Protest erst gar nicht entgegengenommen, sondem sofort auf die rein politi sche Nátur dieser Angelegenheit hingewiesen, die die Interessen des Heiligen Stuhles nicht beriihre. Der Pronuntius habe daraufhin davon Abstand genommen, den Protest vorzutragen, habe jedoch an das Katholisch-christliche Gewissen des Ministerpräsidenten appel- liert. Dr. Tuka hat darauf erwidert, dass es in diesser Hinsicht fiir ihn eine hôhere Instanz gebe als den Papst, nämlich seinen, Tukas, Beichtvater. Dieser habe ihn gefragt, ob er die Judenaussiedlung als im Interesse seiner Nation liegend vor seinem Gewissen verantwor- ten konne. Als Herr Tuka diese Frage bejahte, soli der Beichtvater keinen Einwand gegen die Massnahmen erhoben haben.

Ich habe unsere Propagandastellen angewiesen, die antisemitische Propaganda konsequent fortzusetzen, zum Hirtenbrief jedoch sowie zur Frage der Judenaussiedlung keine Stellung zu nehmen. Gleichermassen vermied ich es auch weiterhin, in Fragen der Judenaussiedlung irgendwelchen Druck auf die Slowakische Regierung auszuíiben. Diese meine Haltung hat sich bisher als rich- tig erwiesen, denn die Ausubung eines Druckes wäre der Massnahmen der Slowakischen Regierung auf diesem Gebiete eher hinderlich als forderlich gewesen. Grundsätzlich stehe ich natiirlich auf dem Standpunkt, dass die môglichst schnelle und vollständige Aussiedlung der Juden aus der Slowakei drigend erwiinsch ist.

Ludin” 44) F. Cavalli, cit. dielo, str. 14-15. 45) Karol Sidor, cit. dielo, str. 146-147. 46) P. E. Lapide, cit. dielo, str. 108. 47) Archív AA Inland líg 205. Pôvodné znenie:

„Der Chef der Sicherheitspolizei und des SD. IV B 4 2145/42g/1090/ Berlin SW 11, den 2. Juni 1943. Prinz Albrecht-Str. 8 An das Auswärtiges Amt, Geheim. z.Hd.v. Herm Legationsrat von Thadden o.V.i.A. Berlin, Rauchstrasse 11. Betrifft: Aussiedlung der Juden aus der Slowakei - Hirtenbriefe der slow. Bischofe gegen die staatlichen antijiidischen Massnahmen. Bezug: Dortiges Schreiben vom 15. 5. 1943 - Inl. II 932g Anlage: Zeitung.

Zu dem vom Ministerpräsidenten Dr. Tuka dem Deutschen Gesandschaft in Pressburg unterbreiteten Vorschlag, der Entsendung einer gemischten Kommision in einer der deutschen Judenlager in den besten Ostgebieten teile ich mit, dass eine solche Besichtigung unlängst bereits stattgefunden hat, und zwar slowaki- scherseits unter Beteiligung des Hauptschriftleiters Fiala von der Zeitschrift „Der Grenzbote”.

Hinsichtlich der vom Ministerpräsident Dr. Tuka erbetenen Beschreibung der Verhältnisse in den Judenlagem kann auf die aus-

fiihrliche Artikelserie dieses Schriftleiters verwiesen werden, die mit zahlreichen Bildreportagen u.a. in den Zeitschriften „Der Grenzbote”, „Slovák”, „Slovenska Politika”, „Gardista”, „Magyar Hirlap”, und in der Pariser Zeitung erschienen ist und iiber die Agentúr Transkontinent Press an fast sämtliche fuhrende Zeitungen Siidostens ging.

Die entsprechenden Zeitungsnummem - mit Ausnahme der in Frage kommender Pariser Zeitung - kônnen durch den Berater fiir Judenfrage bei der Deutschen Gesandschaft in Pressburg, SS- Hauptsturmfuhrer Wisliceny, zur Verfiigung gestellt werden. Ein Exemplár der Pariser Zeitung ftige ich diesem Schreiben bei.

Im iibrigen kann zu Abwehr der iiber das Schicksal der evakuirten Juden in der Slowakei umgehenden Greuelmärchen auf den Postverkehr dieser Juden nach der Slowakei verwiesen werden, der Zentral iiber den Berater fiir Judenfragen bei der Deutschen Gesandschaft in Pressburg geleitet wird und fiir Februar-März ds. Jrs. beispielweise iiber 1.000 Briefe und Karten allein fiir die Slowakei betrug. Gegen eine eventuelle Einsichtnahme vor Ihrer Weiterleitung an die Empfänger werden in Rahmen der von dem Ministerpräsidenten Dr. Tuka wiinschenswert erscheinenden Information uber den Zustand in den Judenlagem von hier aus keine Bedenken erhoben.

Im Auftrage: gez. Eichmann.” 48) Archív AA Inland líg 205. Pôvodné znenie:

„Inl. 11331/43 g.-Rs

Aktennotiz fiir Gesandten von Sonnleithner Nach Vortrag iiber den Stand der Judenfrage in der Slowakei und iiber meine längere inoffizielle Unterhaltung mit Tiso hat der Herr RAM entschieden, dass er derzeit nicht beabsichtige, Tiso offiziel wegen der restlichen Bereinigung der slowakischen Judenfrage unter Druck zu setzen. Demgemäss wiinscht der Herr RAM auch nicht, dass der Gesandte Ludin dieserhalb vorstellig wird.

Dagegen ist der Herr RAM einverstanden, wenn ich Tiso in näch- ster Zeit emeut aufzuche, um inoffiziel bei ihm auf eine beschleu- nigte Bereinigung der slowakischen Judenfrage hinzuwirken. Ich kônne mich daher auf die Zustimmung des Herm RAM berufen.

Der Gesandte Ludin solle in diessem Sinne verständingt werden.

Veesenmayer. Fuschl, 3. Juli 1943.” 49) Archív AA, Inland líg 205. Pôvodné znenie:

,Auswärtiges Amt Berlin W 35, den 21. 7. 1943. Inland II 331 g. Rs. Rauchstrasse 11. Geheime Reichssache. Sehr verehrter Herr Gesandter!

Der Reichsaussenminister hat mich beauftragt, Ihnen folgende Mitteilung zu machen:

Es wird im Augenblick nicht erwogen, die slowakische Regierung wegen der restlichen Bereinigung der slowakischen Judenfrage anzugehen. Daher soli auch seitens der Gesandschaft bis auf weite- res kein offizieller Schritt untemommen werden.

Andererseits wird es aber notwendig gehalten, den Staatspräsidenten unser fortbestehendes Interesse an der Bereinigung der Judenfrage in der Slowakei auf inoffizielem Wege erkennen zu lassen.

Der Herr Reichsaussenminister hat deshalb angeomet, dass, sofem SS-Oberfiihrer Dr. Veesenmayer in nächster Zeit den Staatspräsidenten Dr. Tiso aufzucht, er gelegentlich der Unterhaltung die Sprache auch auf diese Frage bringen soli. Hierbei ist SS-Oberfíihrer Veesenmayer ermächtigt worden, sich bei dieser Gelegenheit auf die Zustimmung des Herm RAM zu berufen.

SS-Oberfiihrer Veesenmayer teilte hier mit, dass er in etwa 2 Wochen wieder nach Pressburg kommen wird. Nähere Nachricht wird er Ihnen jedoch selbst zukommen lassen.

Mit herzlichem Griiss und

Heil Hitler! Gez. Wagner. Herm Gesandten Ludin in Pressburg.” 50) ŠSÚA? NS - Čamogurský, krab. 13. 51) Tamtiež. 52) Tamtiež.

53) Tamtiež. 54) BA, SD Slowakei 35. Pôvodné znenie:

„PA SA 263 II Wa/Fk. Pressburg, den 20. 8. 1943. Br. Nr.: 2091 An den SD - Leiabschnitt Wien, z.Hd. SS-H.stuf. Herrmann, Wien Betr.: Aeusserungen Tisos tiber die Regelung der Judenfrage.

Am 24. 7. 1943 war Tiso von der Standgemeide Velká Bytča zum Fischen eingeladen worden. Bei dieser Gelegenheit gab Tiso Einheimischen gegeniiber verschiedene Informationen tiber die Lôsung der Judenfrage. Er Erklärte, dass die Juden nicht abgescho- ben sondem im schlechtesten Falle konzentriert wtirden. Bei Juden wurde diese Aeusserung Tisos sehr rasch bekannt und mit Freude aufgenommen.” 55) Archív AA, Inland líg 449. Pôvodné znenie:

„Der Chef der Sicherheitspolizei und des S D IV B 4 a 4248/43 Berlin SW 11, den 12. Nov. 1943 Prinz-Albrecht-Strasse 8 An das Auswärtige Amt, z.Hd. von Herm Legationsrat von Thadden o.V.i.A., Berlin W 8, Wilhelmstr. 74-76. Betrifft: Die Jtidin Anna Machalek, geb. Guttmann, geb. am 29. 10. 1898 in Peczi-Neudorf, Protektoratsangehôrige. Bezug: Ohne.

Die frtiher in Otrokowitz (Protektoratsgebiet) wohnhafte Jtidin Machalek ist im Zuge der allgemeinen Evakuierungsmassnahmen in das Altersghetto Theresienstadt abbefôrdert worden. Ihr Ehemann hat sich im Interesse seines Bemfes von ihr wegen ihrer jtidischen Abstammung scheiden lassen.

Inzwischen ist von dritter Seite, vermutlich von dem Ehemann, eine Aenderung der staatlichen Matrike! ihres Heimatortes dahinge- hend erwirkt worden, dass sie arischer Abstammung sein soli. Die von hier eingeleitete Úberprtifung der Angelegenheit ist bisher noch nicht zum Abschluss gekommen.

Das Slowakische Generalkonsulat in Prag hat nunmehr an die Jtidin Machalek am 7. 10. 1943 ein Schreiben Nr. 150 dov./43 -

gerichtet in dem diese ersucht wird, dort wegen der Úbemahme der Naturalisationsurkunde vorzusprechen. Die Anschrift des Briefsumschlages lautet: „Frau Dr. Anna Machalek, geb. Varga - Arierin Theresienstadt, Judenlager ST 191

Von dem merkwíirdig anmutenden Verhalten des Slowakischen Generalkonsulats in Prag darf ich Kenntnis geben.

Im Auftrage: Eichmann.” 56) Archív AA, Inland líg - 205. Pôvodné znenie:

„Telegramm Pressburg, den 22. Nov. 1943. Geheim. Nr. 2239 vom 22. 11. Zu Erlass Inl. II 1579 g vom 15. 6. 1943.

Nachdem Ministerpräsident Dr. Tuka mi ch mehrfach wegen einer etwaigen Besichtigung von Judenlagem durch eine slowakische Kommission angesprochen hat, hat er nur zur Begriindung seines Wiinsches darauf hingewiesen, im Ministerrat sei von einzelnen Herren bemerkt worden, die Aufhebung von Ausnahmegenehmingen fiir Juden, bedeutet praktisch die Verhängung eines Todesurteils, denn mit der dann erfolgenden Úberfuhrung in Judenlager ausserhalb der Slowakei sei eine physi- sche Liquidation verbunden”. Der Ministerpräsident betonte, dass er gerade um dieser Auffassung entgegen zu treten, die Anregung zur Besichtigung von Judenlagem im Ministerrat nicht von vomhe- rein abgelehnt, sondem erklärt habe, er wolle diese Anregung iiber die Deutsche Gesandschaft an das Auswärtige Amt weitergeben. Der Ministerpräsident bemerkte nun, er brauche deshalb fiir den Ministerrat eine Auskunft, die auch den deutschen Interessen ent- spräche, falls der Anregung auf Besichtigung derartiger Láger nicht entsprochen werden kônnte. Die im Schreiben des Chefs der Sicherheitspolizei und des SD vom 2. Juni 1943 enthaltene Auskunft díirfte deshalb nicht geniigend erscheinen.

Es wird gebeten festzustellen, ob nicht in irgendeiner Form eine entsprechende Besichtigung durchgefiihrt werden kônnte. Anderenfalls darf um Weisung gebeten werden, welche Auskunft

dem Ministerpräsidenten zu der beabsichtigten Weitergabe an den Ministerrat gegeben werden soli.

Ludin” 57) Archív AA, Inland líg 205. Pôvodné znenie:

„Der Chef der Sicherheitspolizei und des SD. IV B 4 2145/42 g/l 090/ Berlin, 8. Januar 1944. An das Auswärtiges Amt, z.Hd.v. Legationsrat von Thadden o.V.i.A. in Berlin Betrifft: Endlôsung der Judenfrage in der Slowakei. Bezug: Dortiges Schreiben vom 30. 11. 1943 Inl. II A 3178 g

Der voriibergehend abgeordnet gewesene Berater fiir Judenfragen bei der Deutschen Gesandschaft in Pressburg SS-Hauptsturmfuhrer Wisliceny ist inzwischer angewiesen, seine Tätigkeit im Rahmen der Deutschen Gesandschaft in Pressburg unverziiglich wieder auf- zunehmen. Er ist mit Weisungen versehen und wird den deutschen Gesandten an Ort und Stelie auch die Frage eines weiteren Abschubs von Juden aus der Slowakei mit dem Innenminister Mach emeut anschneiden. Nach Vorlage des Ergebnisses dieser abschlies- senden und emeuten Erôrterungen der derzeitigen Lage auf dem Gebiet der Judenfrage in der Slowakei, wird die Môglichkeit einer Besichtigung von Judenlagem durch eine slowakische Kommission emeut gepriiffits

Im Auftrage: gez. Eichmann.” 58) Archív AA, Inland líg 205. Pôvodné znenie:

„Durchdruck als Koncept (R.Lb) Ko Geheim. Auswärtiges Amt Inl. II 59 g. Berlin, 14. Jan. 1944. Schnellbrief Auf dem Schnellbrief vom 8. Jan. 1944 - IV B 4 2145/42g (1090) Betrifft: Endlôsung der Judenfrage in der Slowakei.

In der nebenzeichneten Angelegenheit, die von der Deutschen Gesandschaft in Pressburg emeut durch Vorrangtel, in Errinnerung gebracht ist, kann der mit vorbereičhneten Schreiben dargelegten Stellungnahme diesseits nicht beigetreten werden. Wie sich aus dem Schreiben vom 30. 11. 1943 - Inl. II A 3178 g - ergibt, bildet die Frage eines Bezuches der Judenlager geradezu eine entschei-

dende Vorbedingung fiir einen erfolgreichen Verlauf der Verhandlungen hinzichtlich des Abschubes weiterer Juden. Eine Verweigerung von Besuchen oder eine Hinausschiebung der Antwort wiirde die in Aussicht genommenen Verhandlungen ganz wesentlich erschweren, wenn nicht iiberhaupt unmôglich machen. Es wird daher dringend gebeten, die dortige Entscheidung zu tiber- priifen. Sofem an der dortigen Entscheidung festgehalten werden muss, wird das Auswärtige Amt die Deutsche Gesandschaft in Pressburg unverzíiglich unterrichten, bittet jedoch sich bei einem endgíiltig ablehnenden Bescheid der Tatsache bewusst zu sein, dass Innenminister Mach selbst bei gutem Willen mit grossten, wenn nicht uniiberwindlichen Widerständen innerhalb des slowakischen Kabinets gegen einen Abschub weiterer Juden in die Ostgebiete zu kämpfen haben wird. Nach dem Vorbringen des Ministerpräsidenten Dr. Tuka wiirden diese Widerstände durch eine Besichtigung von Lagem am leitesten, wenn nicht iiberhaupt nur zu iiberwinden sein.

Der Eilbediirftigkeit halber wird um telefonische Vorausíibermittlung des Bescheides gebeten.

Im Aufitrag: gez. v. Thadden. An den Chef der Sicherheitspolizei und des S D Berlin, Prinz-Albrecht-Strasse 8.” 59) Archív AA, Inland líg 205. Pôvodné znenie: „Der Chef der Sicherheitspolizei und des SD IV B 4 2145/42 g (1090) Berlin, den 7. Febr. 1944.

Geheim. An das Auswärtige Amt - von Thadden Berlin, Wilhelmstr. 74-78.

Nach neuerliche Úberpriifung des Wunsches der Slowakischen Regierung, Judenlager fiir eine Besichtigung durch eine slowaki sche Regierungskommission freizugeben, wird hierzu folgendes mitgeteilt:

Dem Berater fiir Judenfragen bei der Deutschen Gesandschaft, SS-Hauptsturmfuhrer Wisliceny, wurde auf Anfrage vor wenigen Tagen mitgeteilt, dass eine Besichtigung der im

60)

Generalgouvemement gelegenen Judenlager augenblicklich in Anbetracht der algemeinen Lage wohl nur schwer durchfiihrbar sein wird, dass aber einer Besichtigungsgenehmigung beispielweise des Altersghettos Theresienstadt durch eine slowakische Kommission grundsätzliche Bedenken nicht entgegenstehen. Der Termin hierfíir wiirde durch den Unterzeichneten anläslich seiner kommenden Anwesenheit in Pressburg im Rahmen der Gesamtbesprechungen noch festgelegt werden.

Es kann angenommen werden, dass nunmehr die an sich vôllig unberechtigten Sorgen verschiedener slowakischen Regierungsmitglieder beseitigt sind und dass die in Ansicht genom menen Verhandlungen zu einem entsprechenden Ziele fiihren wer den.

Im Auftrage: Eichmann.” Archív AA, Inland I-D, Slowakei, Kirche 3. Pôvodné znenie: „An das Wehrbezirkskommando „Ausland” Berlin W 35, Bissingzeile 9. 22. Juni 1944 - Berlin W 35, Am Karlsbad 20. Betr.: Einberufung Hanovský, Hahn und Musiol.

Die 3 Angehôrigen des Pallotiner Ordens Hanovský, Hahn und Musiol wurden als katholische Geistliche von Hauptamt Volksdeutsche Mittelstelle auf Veranlassung der Deutschen Volksgruppenfíihrung in der Slowakei im J. 1939 zur seelsorgeri- schen Betreuung der deutschen Pfarrgemeinden des Hauer-Landes in die Slowakei entsandt. Nach den vorliegenden Berichten ist die Tätigkeit dieser 3 Geistlichen keineswegs dazu angetan, der Volksgruppe Nutzen zu bringen. Besonders Hanovský hat in Gesprächen und Predigten Redewendungen gebraucht, die ihn ein- deutig als Gegner des Nationalsozialismus erkennen lassen. U.a. bezeichnete er die Terrorangriffe der Anglo-Amerikaner gegen deutsche Städte als gerechte Strafe fiir die Gotlosigkeit ihrer Bewohner. In Oberstuben äusserté sich Hanovský ein andermal, dass es den Vôlkem, die das heilige jíidische Volk unterdrticken, ebenso ergeben wiirde, wie den Aegyptem. Fiir die Mehrzahl der deutschen Bevôlkerung des Hauer-Landes ist es unverständlich,

dass diese drei Reichsdeutschen, die vom Reich in das Ausland ent- sandt sind, nicht nur ihre Aufgabe nicht erfiillen, sondem durch ihre Prädigten und Gespräche ein Verhalten an den Tag legen, dass in gleicher Weise provozierend wirkt, wie reichsschädigend ist. Selbst die bodenständige Geistlichkeit lehnt die 3 Patres restlos ab.

Im Eivemehmen mit dem Volksgruppenfuhrer und dem SD bittet das Hauptamt Volksdeutsche Mittelstelle, die Obengenannten zur Wehrmacht einzuberufen. Ein weiteres Verbleiben dieser Männer in der Volksgruppe ist untragbar. - Da die Obengenannten bereits gemustert sind und fiir tauglich befunden wurden, wäre eine schnel- le Regelung der Angelegenheit erwtinscht.

I.A. gez. SS- Hauptsturmftihrer.” 61) Archív AA, Inland líg 205. Pôvodné znenie:

„Telegramm (G. Schreiber) Pressburg, 4. Október 1944, 18.40 Uhr Ankunft: 4. Október 1944, 19.00 Uhr Nr. 1519 vom 4. 10. 44

Ministerpräsident Tiso sprach mich heute auf Lôsung der Judenfrage in der Slowakei an. Er berief sich dabei auf eine Mitteilung, die ich ihm vor einiger Zeit und nach Rucksprache mit dem Befehlshaber der SP Dr. Witiska diesbezuglich gemacht habe, dass wir mit einer Konzentrierung und scharfen Bewachung sämt- licher Juden auf slowakischen Gebiet einverstanden seien. Nun habe er gehort, dass man, ohne die slowakische Regierung zu verständigen, daran ginge, die Juden aus der Slowakei abzutrans- portieren. Daraus wurden sich zweifellos diplomatische Schwierigkeiten ergeben, da Proteste seitens des päpstlichen Geschäftsträgers und wohl auch seitens der Schweiz zu erwarten seien. Ich habe dem Ministerpräsidenten bedeutet, dass m.E. die Judenfrage jetzt auf alle Fälle radikal gelôst werden míisse und er im Falle auswärtigen Proteste einfach darauf hinweisen solle, dass das Reich vom Slowakischen Staat eine radikale Lôsung verlange. Wir seien in diesem Fall bereit, fiir die hier getroffenen Judenmassnahmen die Verantwortung zu iibemehmen.

Erbitte Einverständnis zu dieser Sprachregelung.

Ludin.” 62) ŠSÚA, MZV - židia, krab. 142. 63) Archív AA, Inland líg 205. Pôvodné znenie:

„Vortragnotiz vom 5. Okt. 1944 - v. Thadden:

Gruppe Inland II - im Einvemehmen mit der Pol. Abt. - ist der Auffassung, dass eine solche Sprachregelung propagandistisch nicht sehr geschickt ist und dariiber hinaus das Reich mit einer Verantwortung belastet, die wenigstens z. T. von der slowakischen Regierung mitgetragen werden solíte.” 64) Tamtiež. Pôvodné znenie:

„Telegramm Berlin, den 11. 10. 1944. Diplogerma Pressburg. - Nr. 1492 Ref.: LR. v. Thadden Auf Nr. 1519 vom 4. 10. 44

Bei vorgesehenen Sprachregelung erscheint erwunscht, dass Slowakische Regierung auch ihrerseits fiir Lôsung Judenfrage tiber- nimmt.

Da Aufstände in der Slowakei, wie auch Gesandter Galvanek bes- tätigte, starké jiidische Beteiligung zeigten, ist Slowaken nahezule- gen, bei Interventionenn unter Hinweis auf jiidische Teilnahme in aufständen Radikallôsung der judischen Frage im Interesse Sicherheit Slowakischen Staates als unumgänglich notwendig zu bezeichnen. Juden hätten bisherige entgegenkommende Behandlung missbraucht. Anheimstelle hinzuzufugen, sofem erfor- derlich, dass Reich im Zuge der auf Wunsch Slow. Regierung erfolgten Partisanenbekämpfung auch seine Hilfe bei Lôsung der Judenfrage gewährt habe.

Wagner.”y 65) ŠSÚA, MZV-židia, krab. 142. 66) Archív AA, Inland II A/B, 68/3. Pôvodné znenie:

„Telefongespräch mit SS-Standartenfiihrer Brandt.

Ich bestätigte den Eingang des Femschreibens, durch das der Reichsfuhrer-SS seinen Einspruch gegen die vorgesehene Form der Anerkennung des Wirtschafitsbeauftragten bei der Dt. Gesandschaft in der Slowakei zuriickzieht.

Im Auftrag RAM bat ich, den Reichsfiihrer von folgenden zu unterrichten:

Dirigent Ha Pol:, Ripken, ist in Pressburg gewesen und hat dort mit Hôfle gesprochen. Er hat ihm die Griinde auseinandergesetzt, weshalb die vom RAM vorgeschlagene Regelung die einzige Moglichkeit ist, die wirtschaftlichen Dinge in der Slowakei in unse- rem Sinne, im allgemeinen Interesse und auch im Interesse der SS zu regeln. Obergruppenfiihrer Hôfle hat sich diesen Ausfiihrungen angeschlossen und hat auch entsprechendes Femschreiben zum Sonderzug gesandt (Brandt bestätigte dies). Ich wies noch einmal auf die Ausfiihrungen in meinem Femschreiben hin, wonach es dem Minister darauf ankommt, die Vergangenheit zu beenden, wo selbstverständlich die siegreichen SS-Truppen das Recht hatten, Beute zu machen und ihren Nachschub sicherzustellen. Es ist aber unser ureigenstes Interesse, dass dieser vertraglose Zustand aufhôrt und in Zukunft wieder geordnete Wirtschaftverhältnisse geschaffen werden, die allein die hôchste Leistungsfähigkeit der Slowakei fiir unsere Kriegszwecke sicherstellen. Diese Leistungsfähigkeit liegt auch klar im Interesse des Reichsfiihrers fiir die Bediirfnisse des Ersatzheeres.

Aus diesen Úberlegungen heraus bittet RAM, dass er seinen Einspruch nicht nur zuriickziehen môge wegen der Notwendigkeit eines gemeinsamen Fíihrervortrages, sondem aus den obenerwähn- ten Griinden, die zeigen, dass diese Regelung die einzig môgliche wäre.

Dazu kämen noch 2 Momente:

1) Femer habe ich hingewiesen auf den drittletzten Absatz und nochmals die Bereitwilligkeit des Herm RAM unterstrichen, den Interessen der S S weitgehendstes Entgegenkommen zu zeigen, soweit es iiberhaupt môglich ist, ohne das Wirtschaftsgefuge der Slowakei zu erschiittem, denn auch gerade der Herr RAM erkennt die Waffenleistungen der SS in der Slowakei hoch an und damit auch eine besonders bevorzugte Behandlung ihrer Wiinsche.

2) Durch die Riicksprache Hôfle-Ripken ist noch einmal sicher- gestellt worden, dass die Moglichkeit fiir fachliche Weisungen

durch den Reichsfiihrer iiber den Militärbefehlshaber an den Wirtschaftsbeauftragten des Gesandten klar gegeben ist. Ripken hat auch einzelnen die besonderen Interessen der SS, Lohnfrage, Nachschub, Truppenbewegung usw. besprochen.

Staf. Brandt sagte mir zu, dieses dem RF-SS der im Augenblick unterwegs ist, zur Kenntnis zu bringen. Er seinerseits hätte vom RF-SS den Auftrag, im Nachgang zu seinem Femschreiben mir fol- gende Ansicht des RF-SS zu tibermitteln mit der Bitte um Vortrag bei dem Herm RAM:

Der RF-SS sieht den Brief des St. Präs. Tiso persônlich als Unverschämtheit an, ein anderes Wort hätte er dafiir nicht. Er selbst kenne den Lebensštandard des slowakischen Volkes, wo vom Verkehrsschutzmann mit weissen Handschuhen bis zu den mit jun- gen Männern gefiillten Strassen, den vollen Obstmärken - die ausverkauft werden, wenn russische Gefangene durch die Stadt gefiihrt werden, weil die auch so braven slowakischen Biirger ihren slawischen Bríidem Obst kaufen miissen und den Gemiisemärkten, deren Gemiise nicht nach Deutschland kommt, alles vorhanden ist. Der Reichsfiihrer hat auch dem Fťihrer eine Speisekarte des Hotels aus Pressburg, wo er gegessen hat, mitgebracht, deren Länge und reicher Inhalt einfach nicht zu iiberbieten war.

Der RF-SS hält es fiir moglich, dass die Aufstände in der Slowakei ein Ergebnis dieser Politik waren. Er hat zwar volles Verständnis dafiir, dass wir aus aussenpolitischen Griinden die Slowakei als selbständigen Staat erhalten, dass dem Herrn Staatspräsidenten nach aussen jede Ehre erwiesen wird, die ein Staatsoberhaupt beanspruchen kann. Unter vier Augen muss aber mit diesem Herm Fraktúr gesprochen werden. Grundsätzlich hält der Reichsfiihrer es fiir falsch, wenn die ganze Deutsche Gesandschaft diesen slowakischen Staat beachtet, als ob er eine echte Autorität und ein echter Bundesgenosse wäre.

Der Reichsfiihrer konne deshalb seine Bedenken nicht zuriickstel- len, weil er - aus den oben angefiihrten Griinden - ausserordentlich skeptisch sei und nicht glaube, dass die Sache gut enden wiirde. Aus diesem Gmnde hat er nur diese Form der Zuriickziehung des

Einspruches gewählt, weil er die von ihm befiirchtete nicht gute Entwicklung durch seine bedingunglose Zustimmung nicht legali- sieren móchte.

Ich sagte Standartenfiihrer Brandt zu, diese Auffassung dem Herm RAM zur Kenntnis zu bringen, während er mir abschliesend sagte, dass er seinerseits die Mitteilung des Herm RAM dem Reichsfiihrer baldmoglichst zur Kenntnis bringen wird.

Berlin, den 24. Dezember 1944.

Wagner.”

P.S.

Túto prácu so súhlasom Ladislava Hoffmanna, ktorý po ťažkej cho robe dňa 31. marca 1980 predčasne zomrel, doplňujeme ďalšími auten tickými pôvodnými citátmi, ktoré aj v širších súvislostiach dokazujú a potvrdzujú pravdu, že katolícka Cirkev na čele s pápežom Piom XII. nekompromisne odsudzovala hitlerovskú rasovú politiku a podľa svojich krajných možností neohrozene pomáhala a ochraňovala naciz mom prenasledovaných židov, a to vo všetkých nemeckou armádou okupovaných krajinách Európy.

Tu uvedený súbor citátov nech bude aj pokusom odpovedať Hochhutovi, autorovi nenávistného, škaredého pamfletu „Zástupca”, divadelnej hry, hanobiacej city, lásku a synovskú prítulnosť stámiliónov veriacich k Piovi XII., ako aj pokusom odpovedať pánu prof. Saulovi Friedländerovi, ktorý svojou knihou „Pius XII. a Tretia ríša”, vydanou v roku 1964, zámerne hrubo sfalšoval dejiny Cirkvi.

Pravda o Piovi XII. - odpoveď Hochhutovi a Friedländerovi v duchu motta, prorockej básne

„Július Slovácki: Uprostred nezhôd... (1848)

Uprostred nezhôd Boh prehovorí, udrie na zvon a pápež - Slovan - v tomto príkorí vstúpi na trón.

Pred násilím on ver neutečie, neteš sa vrah, s výzbrojou Božou poláme meče, svet preň je prach.

Jeho tvár SLOVOM rozplamenená zažiari nám, s ním k SVETLU pôjdu všetky plemená, nepôjde sám.

Na jeho pokyn a prikázanie - nie iba ľud - ak on rozkáže, slnko zastane, ustúpi blud.

On sa už blíži, svetu dá znova z prameňov síl, v každom z nás stuhne na jeho slová krv našich žíl. V srdciach nám zažne Božieho svetla pokojný plam a silou DUCHA usvedčí zo lži podvod a klam.

Tou silou DUCHA a spolu s nami obnoví svet, veď v jeho srdci k bratom a sestrám nelásky niet! Rozdelí lásku tak ako mocní si delia zbraň, sviatostnou silou všetko umocní, svet vezme v dlaň.

Slovo sťa holub z úst mu vyletí, ponesie zvesť, novinu sladkú, že DUCH zas svieti, opäť má česť! Tak blahoprajné nebo zažiari zo všetkých strán, keď bude žehnať s jasom na tvári svetu i nám!

Bratmi sa stanú všetky národy na jeho hlas, on vzkriesi DUCHA, vyrve z poroby

100

blúdiacich más. Sviatostná milosť, sviatostná sila je tom mocou, čo je s ním stále, čo zvíťazila nad smrti tmou.

Odstráni všetku hnilobu sveta tak ako vred, zažatá láska šťastím odetá zachráni svet. Priestory chrámov sám povymetá, vyčistí sieň, oslávi Boha - pôvodcu sveta SVETLOM jak deň!”

1.) Doktor politických vied na univerzite v Ženeve, pán Saul Friedländer, sa narodil roku 1932 v Prahe. Promoval ako 23 ročný. Vydavateľstvo Seuil v Paríži roku 1964 vydáva knihu Pius XII. a Tretia ríša od prof. Friedländera.

Z francúzskeho originálu do slovenčiny preložená kniha, ako prvá na našom knižnom trhu, zaoberá sa štúdiom najnovších politických dejín Nemeckej ríše a Vatikánu. Autora zaujímajú vzťahy oboch štátov, výhradne z hľadiska dejín najstrašnejšieho zločinu, dejín deportácie a vyvražďovania miliónov, prevažne európskych židov.

Ide o postoj pápeža Pia XII. k Tretej ríši v období od marca 1939 do septembra 1944.

Autor prináša a cituje množstvo dokumentov, z ktorých veľká časť nebola ešte zverejnená, o politike Pia XII., pochádzajúcich z archívov Tretej ríše a zo Sionistického archívu v Jeruzaleme. Opiera sa i o viaceré britské a americké dokumenty. Všetky sú zamerané na Pia XII., jeho najvplyvnejších spolupracovníkov a partnerov, na diplomatov Tretej ríše akreditovaných pri Svätej Stolici, na ďalších vedúcich Hitlerových pra covníkov, pokiaľ mali poverenie sledovať, ovplyvňovať a interpretovať vatikánsku politiku.

101

Autor sa stavia do pózy absolútne objektívneho historika. Nechá preto hovoriť, ako sám to tvrdí, holé fakty citovaných dokumentov. V niekto rých prípadoch sa neobíde bez vysvetliviek, a často zaujíma vlastné sta novisko.

A práve toto vlastné stanovisko autorovo a historické súvislosti, ako sa prezentujú z citovaných dokumentov, dokazujú, že Friedländer nie je apoštolom pravdy. Jeho štúdia od prvého do posledného slova niko ho nezbaví podozrenia, že si autor vopred určil ciel: citovať a interpreto vať dokumenty tak a dávať ich do takej historickej súvislosti, aby bola pravda o Piovi XII. deformovaná, pokrivená. Vedecká erudícia, ani suponovaná úcta k faktom nezabránili tomu, aby toto „vedecké dielo” sa zbavilo vplyvu predsudkov, aby neobsahovalo otvorené a poloskryté mystifikácie, tak, aby nakoniec čitateľ v spleti citátov stratil orientáciu a zmysel pre pravdu.

Friedländer nie je komunistom, pravdepodobne ani socialistom. Napriek tomu žiada od Pia XII., aby jednal v prvom rade ako zaangažo vaný politik. Nechce vziať na vedomie, že Pius XII. musel sa v tejto dobe pohybovať medzi dvoma nezlučiteľnými protikladmi, že Pius XII. bol v prvom rade duchovným vodcom veriacich v oboch táboroch boju júcich strán.

Politická zložitosť obdobia rokov 1939 - 1944 môže byť a je podkla dom pre absolútne protikladné hodnotenie i jednoduchých politických faktov a zdrojom najrozmanitejších vedeckých náhľadov na politickú, diplomatickú a náboženskú činnosť Vatikánu.

Rozhodli sme sa preto zriecť sa historických súvislostí, vysvetliviek a vlastného stanoviska. Postoj Pia XII. ku vykynoženiu židov Nemcami je určite zásadným kritériom pri posudzovaní, či je z tradičného teologic kého hľadiska skutočným námestníkom Kristovým.

Citujem z vianočného pápežského posolstva roku 1941: „V novej, na princípoch morálky založenej organizácii niet miesta pre prenasledova nie náboženstva a Cirkvi. Boh je Nám svedkom, že zahrňujeme rov nakou láskou všetky národy bez akejkoľvek výnimky.”

V znamení tejto prísahy zástupcu Krista budeme ďalej citovať doku menty o postoji Vatikánu a Pia XII. k vykynožovaniu židov Nemcami.

102

A tieto citáty, dokumenty, prevažne z knihy Friedländera, budú i odpoveďou dramatikovi Hochhutovi, autorovi hry „Zástupca”.

Hochhuth, naturalizovaný Švajčiar nemeckého pôvodu, veľmi hrubo zneužil svoje spisovateľské nadanie. Zhanobil ľudskú dôstojnosť a vieru v človeka, nenávistným spôsobom využíva svoju fantáziu a schopnosť k rôznym mystifikáciám a odsúdeniahodným právom umelca a dramatika na slobodu slova a písma robí z histórie Pia XII. pamflet, poburujúci špinavú hru, drámu, prešpikovanú nepravdami, klamstvom, ohovára niami a neskrotiteľnou túhou po lacnej senzácii. Autor hry „Zástupca” bez akejkoľvek morálnej zábrany, s divokým cynizmom, zákerne skry tým do rámca historických udalostí s mystifikovanými epizódami, chce vzbudiť u ľahkoverných ľudí dojem, že Pius XII. nebol ani politikom, ani diplomatom, ani duchovným otcom 850 miliónov veriacich, ani ochran com prenasledovaných, bez ohľadu na vieru, národnosť a rasu, ale obchodníkom s túžbou po bohatstve za každú cenu, i za cenu duše a života prenasledovaného človeka.

S odporom sa musíme odvracať od tohoto diela autora Hochhutha tým viac, že najnebezpečnejším spôsobom, akoby otravným šípom chce zasiahnuť ľudské srdce, jeho vieru i v trvalé morálne hodnoty liidstva.

Sme presvedčení, že nadíde čas, keď Hochhuth prehlási, že sa pomý lil, že bezdôvodne osočoval, že v mene falošnej obrany ľudskosti sám porušil, znevážil, znehodnotil dobro, ľudskosť, vieru a morálku a bez ohľadne sa dotknul citov stámiliónov duší stojacich na opačnom póle ako Hochhuth. Tento mimoriadne nadaný spisovateľ, ako sme to už spo menuli, zneužil svoje schopnosti. Chcel dokázať, že Pius XII. stal sa neprávom najvyšším pastierom, zástupcom Kristovým. Svoj zámer mal realizovať napísaním historickej práce. Volil ale postup, ktorý sa vymy ká povinnosti pridržiavať sa objektívnych skutočností. Volil formu diva delnej hry, vystupujú v nej historické osobnosti, to je jediná historická pravda, ich reči a skutky sú v plnom súlade s divadelnom licenciou, a to autor zámerne a cieľavedome využíva, aby vymyslenými dialógmi, epi zódami, súvislosťami pokrivil, znevážil historickú pravdu. Zneužívajúc právo autora divadelnej hry na slobodu slova a tvorby snaží sa osobnosť, život a dielo pápeža Pia XII. priamo neľudským spôsobom očemiť, pošpiniť a postaviť do najnepriaznivejšieho svetla. Tak sa stal Hochhuth

103

novodobým velkým inkvizítorom, ktorý v zmysle a záujme „cieľ svätí prostriedky” pošliapal najvnútornejšie, najušľachtilejšie city a vieru člo veka v dobro, v morálne hodnoty, ktoré pretrvávajú veky. Je priamym zločincom Hichhuthovým, že tak zlomyseľne, zámerne zamlčal, že Pius XII. musel v rokoch 1930 - 1950 obhajovať elementárne práva Cirkvi za podmienok mimoriadne ťažkej medzinárodnej situácie, kedy nielen na poli politickom, ale i ideovom stáli proti sebe, ale zhodne proti Cirkvi, dva nezmieriteľné smery. Za týchto podmienok na každé slovo a čin Pia XII. musia platiť kritériá celkom iných rozmerov, ako pri hodnotení ostatných osobností.

Objektívnym sudcom pri rozhodovaní na čiej strane je pravda, nech budú nasledujúce citáty a dokumenty:

1.) 2. marca 1939 zvolili za pápeža kardinála štátneho tajomníka Pia XI., Eugénia Pacelliho. Zvolil si meno Pius XII.

Na ríšskom Ministerstve zahraničných vecí v Berlíne spracovali jeho charakteristiku: „Je známe, že vynikajúco ovláda nemecký jazyk. Obrana cirkevnej politiky ho však niekoľkokrát priviedla do zásadnej opozície proti nacionálnemu socializmu.”

2.) Nepredpokladá sa, že by sa bol nový pápež nejako politicky zaväzoval. Francúzska strana sa pokúsila využiť obe cesty Pia XII. do Francúzska ako dôkaz jeho zvláštnej náklonnosti k tejto krajine.

3.) Kardinál Pacelli ako štátny tajomník Pia XI. zúčastnil sa na zostavení encykliky uverejnenej v marci 1937: Mit brennender Sorge. Ide o obžalobu novopohanského nacionálnosocialistického učenia a obžalobu protináboženských opatrení Ríše.

4.) O niekoľko týždňov Pius XII. verejne podporuje kardinála Mundeleina z Chicaga, ktorý veľmi ostro napadol Hitlera.

5.) Pius XII. píše Hitlerovi 6. marca 1939: „Vzývame Boha všemohú ceho, aby sme pre nemecký Pud v otcovskej prítulnosti vyprosili ono skutočné šťastie, ktoré náboženstvo môže iba živiť a posilňovať.”

6.) 11. marca 1939 menuje Pius XII. za svojho štátneho tajomníka kardinála Maglioneho, ktorý viac rokov pôsobil ako nuncius v Paríži.

7.) Po pripojení Rakúska k Ríši prinútil Pius XI. kardinála Innitzera, predsedu rakúskeho biskupského zboru, aby pokorne a verejne odvolal príkaz biskupom a farárom hlasovať za Anschluss = za pripojenie Rakúska k Ríši.

8.) Ríšsky veľvyslanec u Vatikánu Bergen píše 6. apríla 1938. „Aj v tomto prípade Anschlussu sa dal pápež viesť svojím chorobným rozhor čením voči Nemecku.”

9.) 25. apríla 1939 predniesol Pius XII. k nemeckým pútnikom prejav: „...želáme si aj to, aby sa vždy uznávali božské a cirkevné práva, lebo každá veľkosť je o to pevnejšia, o čo väčšími sa tieto práva zachovávajú a stávajú základom, na ktorom sa veľkosť buduje.”

10.) Osservatove Romano, vatikánsky orgán, hneď po nemeckom útoku na Poľsko začína znovu kritizovať politiku Tretej ríše. Dochádza preto k niekolkým incidentom...

11.) Friedländer: „...Zaujať verejné stanovisko je odteraz pre Svätú Stolicu spojené s novým problémom: pravdepodobne by sa nemeckí katolíci... odvrátili od Ríma, keby Pius XII. verejne odsúdil Hitlerovu agresiu. Strach z prípadného rozkolu s nemeckým katolicizmom nutne ženie pápeža do nových ústupkov - rovnako ako jeho želanie vyhnúť sa represáliám režimu proti verným katolíkom, a napokon aj jeho nádej, že sa predsa len podarí obnoviť mier.”

12.) 20. októbra 1939 vyjadruje Pius XII. vo svojej encyklike Summi Pontifícatus súcit s Poľskom. Pápež vyhlasuje: „ChvíRa, v ktorej prichá dza k vám, ctihodní bratia, táto Naša prvá encyklika, je v mnohom ohľa de skutočnou hodinou tmy (Lukáš 22, 53). Duch násilenstva a nesvor nosti rozlieva na ľudstvo potoky krvi a nevýslovných bolestí. Je vari potrebné ubezpečiť vás, že Naše otcovské srdce je u všetkých svojich synov a celkom osobitne u ubolených, utláčaných, prenasledovaných? Národy tragicky strhnuté do priepasti vojny stoja možno iba na začiatku bolestí, no v tisíckach rodín už zavládla beznádej, žiaľ a smrť. Krv nespočetných ľudských bytostí, i nebojujúcich, bola preliata a obracia sa k nebu s nárekom. Je to predovšetkým krv Nám tak drahého poľského národa, ktorý sa pre svoju vernosť k Cirkvi a pre zápal, s akým ochraňo val kresťanskú civilizáciu, naveky zapísal nezmazate&iými písmenami do kníh histórie a má plné právo na ľudské a bratské sympatie celého sveta. A toto Poľsko s dôverou očakáva účinný zásah Márie, ,Auxilium Christianovum”, hodinu svojho zmŕtvychvstania a návrat k zásadám spravodlivosti a ozajstného mieru.”

105

13.) Šéf Gestapa Miiller komentuje 10. novembra 1939 encykliku Pia XII. takto: „Encyklika je zahrotená výlučne proti Nemecku, a to tak v svetonázorovej oblasti, ako aj v nemecko-poľskom konflikte. Je zrejmé, akým nebezpečenstvom je tak pre zahraničnopolitickú, ako aj pre vnútropolitickú oblasť.”

14.) Friedländer: Nijaký nemecký dokument jasne nenaznačuje, či encyklika Summi Pontificatus uľahčila fyzický osud Poliakov vyhna ných z domovov.

15.) Friedländer: Zdá sa, že koncom roku 1939 a začiatkom roku 1940, keď sa Svätá Stolica mohla iba s nevôľou pozerať na úzke styky medzi Berlínom a Moskvou..., že pápež v tom čase pravdepodobne udržiaval styk s členmi nemeckej protihitlerovskej opozície.

16.) Správa ministra zahraničia Tretej ríše Ribbentropa o audiencii u Pia XII. dňa 11. marca 1940: „...Okrem toho treba pamätať na to, že dohoda medzi nacionálnym socializmom a katolíckou Cirkvou závisí od zásadného predpokladu, že katolícke duchovenstvo v Nemecku sa vzdá politickej činnosti každého druhu a obmedzí sa výlučne na pasto račnú činnosť, ktorá mu jedine patrí. Nezdá sa však, že by všetko nemec ké katolícke duchovenstvo bolo toho názoru, že tieto dve činnosti treba radikálne oddeľovať.” ...Katolícka Cirkev v Nemecku sa zmocnila mno hých pozícií a práv najrozličnejšieho druhu a nazdáva sa, že ich získala oprávnene, no to sa nedá zlúčiť s bezpodmienečne nutným obmedzením Cirkvi na jej duchovné funkcie.

17.) 10. mája 1940 vpadli Nemci na Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Pápež Pius XII. nemlčí, je rozhorčený, protestuje. V deň vpádu posiela posolstvá hlavám napadnutých štátov. Obsah listu belgickému kráľovi Leopoldovi III.: „Vo chvíli, keď belgický ľud vidí, ako v rozpore s jeho vôľou a prá vom už po druhý raz vystavili jeho vlasť ukrutnostiam vojny, zasielame v hlbokom pohnutí Vašej Výsosti a národu, ktorý tak veľmi milujeme, ubezpečenie o Našej otcovskej láske, prosíme Boha všemohúceho, aby sa táto ťažká skúška skončila obnovením plnej slobody a samostatnosti Belgicka a udeľujeme Vašej Výsosti a jej ľudu z plného srdca Naše apoštolské požehnanie.”

106

Posolstvo holandskej kráľovnej Wiíhelmine: „So živým pohnutím sme sa dozvedeli, že mierové úsilie Vašej Výsosti nemohlo ochrániť Váš vznešený ľud, aby sa v rozpore so svojou vôľou a právom stal dejiskom vojny. Prosíme Boha, hlavného sudcu nad osudom národov, aby svojou všemocnou pomocou urýchlil návrat spravodlivosti a slobody.”

18.) Nemecký veľvyslanec v Ríme Mackensen hlási obsah svojho roz hovoru s talianskym veľvyslancom vo Vatikáne: „Alfieri mi dnes pred odchodom na dovolenku prísne dôverne porozprával, že pri audiencii na rozlúčku upozornil z poverenia duceho (Mussolini) pápeža vážnymi slo vami, že jeho telegramy do Belgicka a Holandska vyvolali u duceho veľmi trápny pocit... Okrem toho nesmie pápež zabudnúť na to, že v ríši v Nemecku žije 40 miliónov katolíkov. Tón rozhovoru bol podľa Alfieriho „veftni tvrdý.”

19.) Alfieri, pozdejší veľvyslanec Talianska v Berlíne, píše o svojom rozhovore s pápežom: „Moja úradná povinnosť ma nútila v zmysle inštrukcií, ktoré som dostal od Ciana, vysloviť poľutovanie šéfa vlády, že katolícke noviny a predovšetkým Osservatove Romano natolko zdôraz nili tri telegramy Svätého otca, ktoré poslal belgickému kráľovi, holand skej kráľovnej a luxemburskej veľkokňažnej po nespravodlivom vpáde nacistických jednotiek do ich krajín.

Svätý otec mi odpovedal, že nechápe nevôľu šéfa vlády... Nech sa stane, čo sa má stať - ukončil s vážnou rozhodnosťou, aj keby ma jed ného dňa zatkli a dopravili do koncentračného tábora. Každý sa raz musí zodpovedať pred Bohom za svoje vlastné skutky.”

20.) Kardinál Tisserant píše 11. júna 1940 kardinálovi Suhardovi: „...Ale fašistická a hitlerovská ideológia zmenili svedomie mladých ľudí a mladší ako tridsaťpäťroční sú schopní spáchať hocijaké ohavnosti pre ciele, ktoré im nariadi ich vodca.”

21.) Friedländer: Nemožno celkom vylúčiť ani skryté nádeje Pia XII., že mier medzi Berlínom a Londýnom by umožnil Ríši obrátiť sa proti Sovietskemu zväzu a oslobodiť krajinu od ateistického komunizmu.

(Upozorňujeme, že nemáme k dispozícii nijaký dokument z roku 1940, ktorý by naznačoval takýto zámer, a že tu ide teda z našej strany iba o hypotézu.)

107

22.) Začiatkom decembra 1940 uverejnilo Sväté officium svoje roz hodnutie, podľa ktorého nie je dovolené na „príkaz vrchnosti usmrcovať ľudí, ktorí sú ťarchou pre spoločnosť.” Je jasné, že podnetom pre toto rozhodnutie boli údajné udalosti v Nemecku.

23.) Munsterský biskup Galen v auguste 1941 verejne protestoval proti usmrcovaniu duševne chorých a zaprisahal Hitlera, aby s touto akciou skoncoval.

24.) Friedländer: Jednako Svätá Stolica nezaujíma jasné stanovisko v prospech útoku Ríše proti Sovietskemu zväzu.

25.) Taliansky fašistický časopis Relazioni Intemazionali 2. augusta 1941 uverejňuje článok „Svätá Stolica tvárou v tvár ZSSR”, z ktorého citujeme: ...sú tu dôvody, ktoré vedú Vatikán k zdržanlivosti. ...Medzinárodná tlač sa od začiatku vpádu Nemcov do ZSSR živo zaují ma, aký postoj zaujme Svätá Stolica. ...Úradne sa oznámilo, že na svia tok Petra a Pavla prehovorí pápež v rozhlase na tému „Božská prozreteľ nosť a súčasné udalosti.” Rozhlasový prejav z 29. júna 1941 však neob sahoval nijaké zvláštne vyhlásenia. Jednako postoj Pia XII. možno vysvetliť ako úplná, opatrná zdržanlivosť v boji proti Sovietskemu zväzu. ...Za takýchto okolností si nemôže nikto nepovšimnúť, že rezer vovaný a opatrný postoj, aký Vatikán zaujal vo veci ozbrojeného kon fliktu proti ZSSR, musia určovať príčiny a úvahy, ktoré majú základný význam. ...Vatikánske kruhy poznamenávajú, že sa často hovorí o „kri žiackom ťažení” proti ZSSR. ...Toto označenie však nenašlo v pápežo vých slovách nijakú odozvu.

26.) Nemecký veľvyslanec Menshausen hlási svojej vláde do Berlína 12. septembra 1941: ...je namieste predpokladať, že na doterajšiu pápe žovu zdržanlivosť k nášmu boju proti boľševickému Rusku majú určitý vplyv správy o cirkevno-politických pomeroch v Nemecku, ktoré pri chádzajú do Vatikánu. Na otázku, aké sú príčiny tejto zdržanlivosti, naznačovali vedúce osobnosti Vatikánu, že podľa vývoja vecí v Nemecku a v okupovaných oblastiach sa treba obávať, že by sa po zni čení boľševizmu dostala katolícka Cirkev a kresťanstvo vôbec takre čeno z dažďa pod odkvap.

27.) Nemecký veľvyslanec vo Vatikáne Weizsäcker podáva dňa 4. októbra 1941 správu o pápežovom postoji k nemeckému útoku proti ZSSR:

108

„Španielsky veľvyslanec mi oznámil obsah dvoch rovnakých rozho vorov dvoch nunciov vo Vichy. Obidvaja zástupcovia Kúrie uviedli, že pápeža informovali, že Hitler povedal Francovi, že pápež Pius XII. je Fuhrerovým nepriatefom...

28.) 18. júla 1941 odovzdáva nemecká tajná služba na Wilhelmstrasse túto informáciu:

„...Pápež vraj zaujíma v rozpore obidvoch bojujúcich strán celkom jasný postoj, ...odsudzuje útok Nemecka a jeho protikatolícku politiku, no súčasne zavrhuje aj úsilie bohatých národov Anglicka a Francúzska, ktoré neboli ochotné ponechať časť náhodne získaných koloniálnych dŕžav mladému nemeckému a talianskemu národu. Zhoršenie vzťahov medzi Vatikánom a americkými katolíkmi sa už nedá utajiť.”

29.) Z obsahu rozhovorov medzi pápežom a Taylorom: „...Pri svojej prvej návšteve v septembri 1941 v Ríme vysvetľoval Taylor pápežovi z Rooseweltovho poverenia, že USA a Svätá Stolica majú rovnaký záu jem na tom, aby sa vojna ďalej nerozširovala a aby sa obnovil mier....”

30.) V obsadenej časti Francúzska sa začínajú od roku 1940 uskutoč ňovať protižidovské opatrenia. Maršál Petain menuje v marci 1941 Vallata komisárom pre židovské záležitosti. Tento potom už v júli 1941 nariaďuje kontrolu nad všetkým židovským majetkom.

Rabín Kaplan, zástupca veľkorabína Weila, v júli 1941 dokazuje Vallatovi listom, že jeho protižidovské opatrenia sú v rozpore s kresťan skou morálkou. Rabín sa spytuje - či neboli Ježiš a jeho apoštolovia židia?

31.) List rabína Kaplana mierne otriasol svedomím maršála Petain-a. Uložil francúzskemu veľvyslancovi pri Svätej Stolici Léonovi Bérardovi, aby sa informoval o postoji Vatikánu k francúzskym protiži- dovským opatreniam.

32.) Veľvyslanec Bérard odpovedá v septembri 1941 Petainovi v pod state takto:

A.) Cirkev a rasizmus: „Medzi učením Cirkvi a „rasovou teóriou” je zásadný a neriešiteľný rozpor. Cirkev ...sa hlási k jednote ľudského rodu. Ten istý Vykupiteľ umrel pre všetkých ľudí, evanjelium ...bude zvestované každej bytosti.

109

Každá ľudská bytosť má nesmrteľnú dušu, ktorej prináleží rovnaká milosť. ...Všetky tieto poučky sú nezlučitefrié s teóriou ... o hierarchii rás, na čele ktorej sa objavuje takzvaná „árijská” čistá rasa či kráľovská rasa.”

Vo svojej encyklike Mit brennender Sorge zo 14. 3. 1937 (spolupra coval pozdejší pápež Pius XII.) píše Pius XI. o nacionálnom socializme v Nemecku: „Každý, kto pojmy: rasa, ľud, štát, formu štátu, nositeľov moci, alebo hociktorú inú základnú hodnotu ľudskej pospolitosti ...nad- riaďuje nad náboženské hodnoty, rúca a falšuje Bohom stvorený a naria dený poriadok vecí....”

.. .Cirkev teda odsúdila rasizmus....

B.) Cirkev, židovský problém a antisemitizmus ...Zásada, ktorá sa zdá byť prvoradou a najistejšou je tá, že v očiach Cirkvi prestáva byť žid židom, keď plame prijal krst, keď sa tak stáva súčasťou „Kristovho stáda”.

Zo všeobecných dejín vieme, že Cirkev často chránila židov pred násilnosťami a nespravodlivosťou ich prenasledovateľov. .. .Svätý Tomáš Akvinský, jeden z jej najväčších učencov, zanechal učenie, ktoré potvr dzuje tento postoj. Podstata jeho učenia je táto: voči židom sa treba sprá vať pri výkone ich náboženstva veľmi znášanlivo ...zavrhuje politiku násilia proti židom....

C.) Ťažkosti medzi Svätou Stolicou a Talianskom kvôli fašistické

mu zákonodarstvu o židoch Opatreniam, ktoré fašistická vláda prijala, nielen že nepredchádzali nijaké rokovania, ani dohoda medzi Svätou Stolicou a vládou, ale došlo kvôli nim k vážnej kritike zo strany pápežskej autority.

...Fašistický zákon o židoch obsahuje úpravy, ktoré sú v rozpore s právnymi normami o manželskom zväzku. Za určitých podmienok zaka zuje manželstvo medzi „árijskými Talianmi” a osobami židovskej rasy, hoci už prestúpili na katolícku viem. Cirkev považuje za plne platné nie len manželstvá medzi katolíkmi a konvertovanými a pokrstenými židmi, ale aj také manželstvá, ktoré sa kanonicky uzavreli pred katolíckym kňa zom medzi katolíkmi a nekonvertovanými židmi. ...Už toto samotné

110

novátorstvo v talianskom zákonodarstve by bolo stačilo vyvolať nesú hlas pápežskej moci. ...Bol tu však iný závažnejší praktický dôvod, pre ktorý sa nový fašistický zákon stretol s nesúhlasom Vatikánu. ...Fašistický štát porušil tým konkordát, ktorý uzavrela Svätá Stolica s Talianskom 11. februára 1929. ...

D.) Aké rozpory možno zistiť medzi katolíckym učením a fran cúzskym zákonom z 2. 7.1941, ktorý sa vzťahuje na židovský štatút ...Svätá Stolica zastáva stanovisko, že pri vydávaní takýchto predpi sov (ktoré sa nedotýkajú záujmov Cirkvi) používa štát svoju zákonnú právomoc a duchovná moc v takýchto otázkach nemá zasahovať do vnú torného riadenia štátu. ...Treba priznať, že v tom je francúzsky zákon v rozpore s učením Cirkvi.

E.) Praktický význam tohto rozporu. Záver. .. .Z tohto rozdielu nevyplýva, že by francúzskemu štátu hrozil spor so Svätou Stolicou.

...Zástupcovia Svätej Stolice však vyslovili dve žiadosti so želaním, aby ich doručili šéfovi francúzskeho štátu:

a.) Aby sa do zákona o židoch nedostala nijaká úprava o manželstve. b) Aby sa pri uplatňovaní zákona o židoch prihliadalo na zásady spra vodlivosti a milosrdenstva.

... Pravda treba konštatovať, že sa nedá dokázať tvrdenie Leóna Bérarda, francúzskeho veľvyslanca pri Svätej Stolici, že táto vyslovila roku 1941 všeobecný súhlas s protižidovskými opatreniami, za predpo kladu, že sa zmiernia láskou k blížnemu.

33.) V septembri 1941 začínajú osobitné nemecké jednotky akcie proti židovskému obyvateľstvu na ruskom území obsadenom nemecký mi vojskami. Zavraždili vyše pol milióna židov. Súčasne sa končí kon centrovanie vyše dvoch miliónov židov v poľských getách.

Aké presné sú údaje, ktoré má Svätá Stolica o tom, čo sa odohráva v jeseni 1941 na východe? Nijaký dokument o tom nepodáva svedectvo. Nemožno tvrdiť, že Svätá Stolica vedela v tomto čase už niečo presnej šie.

111

34.) V januári 1942 sa uzniesli Nemci ... na vykynožení všetkých židov v oblastiach, ktoré boli pod ich kontrolou.

Čo vedela Svätá Stolica začiatkom roku 1942 o vykynožovaní židov? To je jedna z podstatných otázok, na ktorú by sme radi dali odpoveď.

Dokumenty, ktoré máme k dispozícii, nedovoľujú, pravda, prekročiť rámec dohadov.

35.) Nemecké dokumenty z roku 1942 spomínajú intervenciu nuncia na Slovensku za intervenciu pápežského nuncia vo Francúzsku u vlády maršála Pétaina za zmiernenie protižidovských opatrení.

36.) ... (NATO) ... toulouzský arcibiskup vydal pre duchovných svo jej diecézy pokyn protestovať z kazateľníc v čo najostrejšej forme proti odsunu židov.

37.) Keď sa o tom Laval dozvedel, pozval si ihneď k sebe zástupcu neprítomného nuncia, ktorého čo najdôraznejšie požiadal, aby upozornil pápeža a kardinála-štátneho tajomníka, ža francúzska vláda nepripustí, aby Cirkev takýmto spôsobom zasahovala do záležitostí francúzskeho štátu.

38.) Laval upozornil Svätú Stolicu obzvlášť na to, že ak by klérus ponúkol židom ... azyl v kostoloch a kláštoroch, neváhala by francúzska vláda vytiahnuť ich stade za pomoci polície.

39.) Protižidovské opatrenia prijaté vo Francúzsku vyvolali veľký roz ruch v katolíckych a intelektuálnych kruhoch krajiny ...

Toto opatrenie zavrhujú cirkevné úrady predovšetkým pre spôsob, ako sa uskutočňujú.

Parížsky a lyonský arcibiskup, ako aj rozliční iní biskupi protestovali. 40.) Francúzska vláda nariadila zatknúť duchovných, ktorí by poskytli azyl židom, ktorí majú byť deportovaní, alebo im nejakým spôsobom pomohli vyhnúť sa deportácii. Takto zatkli už niekolkých kňazov, lebo rozširovali protest svojho arcibiskupa, sčasti lebo sa tiež vzpierali vydať deti židovskej rasy, ktoré im zverili.

41.) Zákrok Svätej Stolice u francúzskej vlády, aby sa zmiernili proti židovské opatrenia, zostal bezvýsledný. Správy, ktoré dochádzajú do Vatikánu, vyvolávajú tu hlboký dojem.

42.) Medzi zatknutými francúzskymi kňazmi je aj lyonský jezuitský provinciál, páter Chaillet, ktorý je obžalovaný, že ukryl 80 židovských detí.

112

43.) Časť francúzskeho biskupského zboru a kléra zaujíma odvážne stanovisko proti prenasledovaniu židov.

44.) Už v decembri 1941 sa obracia Msgr. Théas, biskup v Montauban, na rabína svojho mesta týmto listom:

„... Urážky, hrubé prenasledovanie, ktorého obeťami sú Vaši súverco- via, vyvolávajú protesty kresťanského svedomia a všetkého, čo je v ľud stve čestné.

Chcem Vás ubezpečiť o svojich úprimných sympatiách a svojich modlitbách. Hodina božskej spravodlivosti nadíde. Dôverujeme...”

45.) 14. júna 1942 vyzval páter Dillard v preplnenom kostole Saint- Louis vo Vichy svojich veriacich, aby sa modlili za vojnových zajatcov, ale aj za tých 80 000 Francúzov, ktorých zhanobili, keď im prikázali nosiť žltú hviezdu. Páter Dillard umiera v koncentračnom tábore v Dachau.

46.) 30. augusta 1942 prikazuje arcibiskup Saliégo z Toulouse prečí tať vo všetkých kostoloch diecézy pastiersky list:

„Moji drahí bratia, existuje kresťanská morálka, existuje ľudská morálka, ktorá ukladá povinnosti a priznáva práva. Tieto povinnosti a tieto práva pochádzajú z Ridskej povahy. Pochádzajú od Boha. Možno ich porušovať. Nijaký smrte&iík však nemá takú moc, aby ich potlačil. Bolo súdené dnešku vidieť smutné divadlo, keď sa s deťmi, ženami, otca mi a matkami zaobchádza ako s podradným stádom dobytka, keď sa odtrhujú od seba príslušníci jednej rodiny a dopravujú niekam do nezná ma. ...Nemožno si voči nim všetko dovoľovať. Sú časťou ľudského rodu. Sú našimi bratmi ako mnohí iní. Kresťan na to nemôže zabudnúť. ...ty rytierske a šľachetné Francúzsko, nepochybujem o tom: nie si zodpoved né za tieto hrôzy. Prijmite, bratia moji, ubezpečenie mojej láskyplnej oddanosti. Jules-Gérard Saliége, arcibiskup toulouzský.”

47.) V ten istý deň prikazuje Msgr. Théas, aby sa prečítal tento pas tiersky list:

„Dávam zaznieť pobúrenému protestu kresťanského svedomia a vyhlasujem, že všetci Fúdia, árijci či neárijci, sú bratmi, lebo ich stvoril Boh, že všetci ľudia, nech patria k hocakej rase alebo náboženstvu, majú právo na rešpektovanie zo. strany jednotlivcov i štátu. Terajšie protiži dovské opatrenia sú však výsmechom ľudskej dôstojnosti, porušením najsvätejších práv, osoby a rodiny.”

113

48.) Možno zaznamenať aj mnohé verejné protesty kňazov z obsade ného územia. Krátka kázeň, ktorú predniesol v auguste 1942 istý paríž sky kňaz:

„Pýtate sa ma, aký je postoj katolíkov? Vedzte, že sa urobilo aj nemožné, aby sa dosiahlo zmiernenie toho, čo sa predvídalo. Moja kázeň bude krátka: viem, že ma môže doviesť do koncentračného tábora. Ale je mojou povinnosťou povedať to ešte raz: pápež Pius XI. odsúdil rasistický ošiaľ. Nech sa tak stane.”

49.) 30. júla 1942 odosiela Harold Tittmann, americký zástupca pri Svätej Stolici za neprítomnosti Myrona C. Taylora, tento telegram Štátnemu departementu:

„... Odpoveď zostáva nezmenená, pápež vraj už vo svojich prejavoch odsúdil porušovanie morálky vo vojne a špecifickejšie vyjadrenia by mohli situáciu iba zhoršiť.”

50.) 6. 10. 1942 oznamuje Tittmann, chargé d’affaires pri Svätej Stolici, Štátnemu departementu USA:

„... Podľa všetkého je Svätá Stolica ešte stále presvedčená, že pápežo vo verejné pranierovanie nacistických zločincov podľa mena by mohlo mať za následok, aspoň pokiaľ ide o Poľsko, iba smrť väčšieho počtu rudí.”

51.) 10. októbra 1942 pokračuje Tittmann: „Svätá Stolica odpoveda la vyhlásením, že je známe, že Svätá Stolica využíva každú možnú príležitosť, aby zmiernila utrpenie neárijcov. ... Považujem za možné, končí Tittmann, že Svätá Stolica zastáva názor, že je málo nádeje zastaviť ukrutnosti nacistov inakšie ako silou zvonku.”

52.) Krakovský arcibiskup Msgr. Sapieha sa sťažoval 8. novembra 1942 u generálneho guvernéra Franka, že aj poľských robotníkov použí vajú ako pomocníkov pri likvidácii židov.

53.) Harold Tittmann, americký zástupca pri Svätej Stolici za neprí tomnosti Myrona C. Taylora, napísal v decembri 1942, že pápež vo svo jom vianočnom posolstve zaujme energický postoj proti nemeckým ukrutnostiam.

A aká je skutočnosť. Pius XII. prehovoril. Jeho vianočné posolstvo na 24. strane hovorí k našej téme takto:

114

„Chcú ostať národy nečinnými svedkami tohto neblahého vývoja vojny? Nemali by sa naopak práve nad troskami spoločenského poriad ku, ktorými tak smutne dokázal svoju neschopnosť zabezpečiť blaho ľudí, zjednotiť všetci pravoverní a dobromyseľní v slávnostnom sFtibe, že si nedožičia odpočinok, pokiaľ všetok ľud a národy sveta nevytvoria légie takých, ktorí sú rozhodnutí vrátiť spoločnosť k neochvejnému stre dobodu božského zákona, ktorí sa usilujú slúžiť ľudskej osobnosti a Bohom zušľachtenej spoločnosti?

Tento shib dlhuje ľudstvo nesčíselným mŕtvym, ktorí odpočívajú na bojiskách, obetovali svoj život pri plnení svojich povinností a bola to obeť v záujme spoločenského poriadku.

Tento sľúb dlhuje ľudstvo neprehľadnému zástupu smútiacich matiek, vdov, sirôt pozbavených svetla, sily a životnej opory.

Tento sľub dlhuje ľudstvo nesčíselnému počtu vyhnancov, ktorých vojnová povíchrica vyrvala z vlasti a zahnala do cudzích krajín a ktorí by mohli nariekať tak, ako nariekal prorok.

Tento sľub dlhuje hidstvo státisícom, ktorých bez vlastnej viny, iba pre národnosť, či rasu, zasvätili smrti, alebo postupnému vyhu beniu.”

54.) Už tento jediný, jedinečný apel Pia XII. k národom a mocným sveta pred Vianocami 1942, v čase urputných bojov dvoch nepriateľ ských zoskupení národov, za mimoriadne zložitých medzinárodných podmienok determinovaných dvoma krajne protichodnými, Cirkvi nena klonenými myšlienkovými smermi a politickými silami, musí byť pre každého kritika večne živým dôkazom, argumentom a dokumentom Otcovskej starostlivosti Pia XII., univerzálnosti Cirkvi, ktorá od začiat ku až do konca vojny neprestala prosiť o zmilovanie nad židmi, o zľuto vanie nad prenasledovanými národmi.

Poznámky:

1.) Citáty hovoria jasnou rečou: katolícka Cirkev urobila v záujme nacizmom perzekvovaných všetko v duchu zásad maximálnej humanity.

2.) Citáty otvorene odsudzujú Tretiu ríšu, jej zhubnú rasistickú politi ku.

115

3.) Nijaký citát nechváli nemeckú politiku, eventuálne len mierne, nemecký národ.

4.) Súhlas a podporu zo strany Pia XII. pre nemeckú politiku Friedländer iba vyvodzuje filozofovaním - a neobjektívnymi dedukcia mi z hypotetických súvislostí a predpokladov.

5.) Friedländer musí veľmi často pripustiť protifašistický postoj Pia XII. Snaží sa to ale hneď oslabovať pomocou vykonštruovaných protiar- gumentov. Myslí a koná ako bezohľadný machiavellista, kde vopred sta novený cieľ - odsudzovanie Cirkvi - svätí prostriedky.

6.) Viem, že táto knižočka, ktorá chce anulovať neľudské previnenie Hochhuthovo, bude kritikmi z druhej strany pmdko odsúdená tvrdením, že citáty sú umelo pozliepané a vytrhnuté z kontextu.

7.) Pápež Pius XII. počíta dokonca, podľa odst. č. 19, so svojím uvrh- nutím do koncentračného tábora. Tak ďaleko sa zvrhol hitlerovský fašiz mus.

8.) Podľa odst. 21 misí Friedländer pripustiť, že Pius XII. nikdy neuro bil vyhlásenie proti Sovietskemu zväzu.

9.) Z odst. č. 35-36-37-38 možno jednoznačne potvrdiť, že interven ciami Svätej Stolice u fašistických vlád v prospech židov nastala vždy opačná reakcia. Napríklad u Lavala, čo potom u Hitlera!

10.) K odst. 49.) Svätý otec odvoláva sa na opakovanú skúsenosť, že priamo adresným odsudzovaním Nemcov vyvoláva sa opačná reakcia - zúrivosť Nemcov. I tento odstavec jednoznačne potvrdzuje, že Pius XII. nebol pasívny.

11.) Podľa odst. 50 je zrejmé, že i v USA boli presvedčení, že priamy zásah - demarš Svätého otca ostal by neúčinný.

12.) Podľa odst. č. 52 je viac než isté, že Hitlera nijaká morálna sila a zábrana nemôže zastaviť na ceste spáchania ukrutností a zločinov na bezbranných ľuďoch. Poraziť Hitlera a jeho duch bolo možné výlučne zbraňami. Morálne argumenty a autoritu Pia XII. absolútne nerešpekto val. Hitler považoval Pia XII. za zapredanca židov.

Argumenty, citáty, výroky, archívny materiál, dokumenty m uvedené aj v tejto, čo do počtu zlomkovej, nedokonalej forme, sú dostačujúce, aby každý človek dobrej vôle jasne videl a presvedčivo spoznal neko

116

nečnú lásku k človeku a mimoriadne nadľudské mravné kvality pápeža Pia XII., trpiaceho s trpiacimi a jednako hrozivými vidinami z vyhratej či prehratej vojny.

Pokračujeme uvádzaním ďalších dokumentárnych článkov a vynika júcej štúdie bratislavského historika Ivana Kamenca: „Snem Slovenskej republiky a jeho postoj k problému židovského obyvateľstva na Slovensku v rokoch 1939-45”, uverejnenej ako vedecká publikácia v štvrťročnom periodiku „Historický časopis”, číslo 3 v roku 1969, vydá vanom v Bratislave Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied. Táto štúdia dokumentárnymi faktormi priamo a nepriamo potvrdzuje tézu, že katolícka Cirkev na Slovensku stála vždy pevne ako neochvejný zástanca na strane prenasledovaných židov. Spomenutá štúdia v doslov nom znení tu zrekapitulovaná nech sa stane pomníkom pravdy a objekti vity jej autora pri prácnom rozuzľovaní spletitých historických skutoč ností.

117

farsk

knižnica

! 0 Blumertíél

Vazovova 8

Štúdie

Ivan Kamenec

„Snem Slovenskej republiky a jeho postoj k problému židovského obyvateľstva na Slovensku v rokoch 1939-1945.” (Článok vedeckého pracovníka Historického ústavu SAV. Autor ani v minulosti, ani v prí tomnosti nepatril medzi prívržencov Slovenského štátu, napriek tomu doslovne tu citovaný článok je svedectvom skutočnosti, že Slovenský snem a mnohí pracovníci vo vyšších funkciách usilovali sa zavádzanie a platnosť protižidovských opatrení a zákonov všemožne brzdiť.)

Na konci r. 1942 židovská otázka na Slovensku v takej podobe, ako sa nastolila po 6. 10.1938, resp. 14. 3. 1939, bola takmer vyriešená. Dve tretiny slovenských židov bolo z územia štátu vyvezené a ostatok žil na Slovensku v hospodárskej, spoločenskej a občianskej izolácii, v stálom strachu a neistote pred budúcnosťou. V tejto situácii napísal jeden z aktérov riešenia židovskej otázky na Slovensku Anton Vašek s určitou dávkou hrdosti, že táto otázka sa v slovenskom štáte usmerňovala vždy v zmysle právneho poriadku a zákonov.1) Desiatky zákonov, vládnych nariadení a vyhlášok dosvedčujú, kolko pozornosti venovali zákonodar covia štyrom percentám občanov Slovenskej republiky - židovským obyvateľom. Podľa 6. § ústavy Slovenskej republiky zákonodarná moc pre celé územie štátu prislúchala slovenskému snemu. Napriek tejto sku točnosti sa slovenský snem zúčastňoval svojimi rozhodnutiami na rieše ní židovskej otázky iba čiastočne, pričom však niektoré z jeho zákono darných činov možno v tomto smere považovať za medzníkové.

Židovskou otázkou na Slovensku v rokoch 1939-1945 sa domáca slo venská historiografia zaoberala málo a interpretovala ju dosť zjednodu šene. Nechávala viac priestoru zahraničným autorom, ktorí sú však v prevažnej miere tiež silne ovplyvnení svojimi subjektívnymi politický mi, resp. citovými motívmi. Skúmanie židovskej otázky na Slovensku v rokoch 1939-1945 je dôležité aj z toho dôvodu, že ďaleko prerástla svoj vlastný rámec, keďže v tomto období sa stala jedným z najaktuálnejších vnútropolitických problémov štátu. V boji o interpretáciu židovskej otázky a prenášanie jej riešenia do praktickej politiky sa stretávali v

118

ostrých konfliktoch základné mocenské a ideologické prúdy Slovenskej republiky. A práve v týchto zápasoch má svoje špecifické miesto slo venský snem, inštitúcia, ktorá mala - a niekedy sa o to aj snažila - v autoritatívnom režime symbolizovať demokratickú formu vlády.

Tvrdenie, že židovská otázka sa na Slovensku objavila až na jeseň 1938, by bolo zastieraním skutočnosti. Vyskytovala sa tu už najmenej od poslednej tretiny 19. stor. Prejavovala sa v hospodársko-sociálnej a náboženskej podobe, pričom sa vellni silno vyhrocovala pre Slovensko zvlášť citlivými nacionálnymi prvkami. Z týchto faktorov sa v sloven skej spoločnosti vyvinul akýsi podvedomý antisemitizmus, sčasti hospo- dárskoobranného, sčasti náboženského zafarbenia, ktorým si viaceré slo venské politické strany a smery podľa potreby radikalizovali svoj sociál ny a nacionálny program. Ojedinelé pokusy malých židovských skupín či jednotlivcov o vzájomné zblíženie nenašli vážnejší ohlas ani na židovskej, ani na slovenskej strane. Postupná, prirodzená asimilácia, aká prebiehala v západnej Európe, bola na Slovensku v dôsledku predchá dzajúceho vývoja len v začiatkoch a nemohla znateínejšie ovplyvniť celý problém. Navyše v období predmníchovskej republiky začala na Slovensko prenikať ideológia sionizmu, ktorá podchytávala židovské obyvateľstvo, najmä mládež, v duchu vyhraneného židovského naciona lizmu.

Udalosti z jesene 1938 a z jari 1939 posunuli židovskú otázku do cel kom inej polohy. Politickú moc na Slovensku uchopila Hlinková sloven ská ľudová strana (HSĽS), vo svojom programe otvorene počítajúca s antisemitskými náladami, ktoré chcela náležite využiť na upevnenie svo jej politickej pozície. V tomto ohľade bola pre ľudákov priaznivá aj medzinárodná situácia. Slovensko sa dostalo do mocenskej a ideovej sféry nacistického Nemecka, ktoré žiadalo od svojich spojencov a sateli tov radikálne riešenie židovskej otázky. Tak sa stal zo židovského prob lému aj dôležitý zahraničnopolitický faktor ľudákov, ktorým sa podľa potreby oháňali pred Nemeckom ako argumentom svojej politickej spo ľahlivosti a lojality.

Už krátko po vzniku autonómie vyhlasovali vedúci slovenskí politickí činitelia otvorene, že na Slovensku sa pristúpi k riešeniu židovskej otáz ky. Boli to však viac iba deklaratívne vyhlásenia, pretože na Slovensku

119

ešte nikto nemal konkrétnu, vtedajším pomerom zodpovedajúcu predsta vu o praktickom riešení tohto problému.2) Slovenská vláda chcela prob lém riešiť jednak dobrovoľnou emigráciou židovských obyvateľov, jed nak systematickým umelým vyraďovaním židovských občanov z verej ného a najmä hospodárskeho života štátu. To však vyžadovalo siahnuť na slobodné podnikanie a súkromné vlastníctvo značne veľkého počtu obyvateľov. Vládni činitelia si uvedomili, že „pri rešpektovaní právnej praxe nestačili by s doterajšími právnymi normami3) a preto sa začali hľadať a tvoriť nové zákony, ktorými sa riešenie židovskej otázky právne usmerňovalo a zdôvodňovalo. Podľa vtedajších predstáv väčšiny oficiál nych činiteľov túto úlohu mal prevziať slovenský snem. Štátny minister a čelný ľudácky funkcionár K. Sidor na predvolebnej schôdzi v Pezinku pripomenul, že „prvému slovenskému parlamentu pripadá úloha vyniesť zákony, ktorými sa na Slovensku vyrieši otázka židov”.4) Časopis Nástup pripomenul snemu (vtedy ešte Slovenskej krajiny), že vynese ním dobrého, kultúrnou výškou sa honosiaceho a v živote aplikovateľné ho zákona získa táto inštitúcia veľké zásluhy o zdravý vývoj národa.5) Zároveň sa však už začínajú objavovať názory, ktoré šíria nedôveru voči snemu i vláde. Ich nositeľom bola hlavne Hlinková garda, ktorá sa cítila byť jedine povolaná vyriešiť židovskú otázku do dôsledkov.6) Spor o spôsobe, intenzite a kompetencii riešenia židovského problému sa začal skôr, ako sa v tomto smere podnikli nejaké konkrétne kroky.

Slovenský snem bol zvolaný 18. 12. 1938. Židovské obyvateľstvo na Slovensku v tomto období malo ešte po formálnej stránke plné občian ske práva a zúčastnilo sa na voľbách. Dokonca dve vtedajšie centrálne židovské organizácie na Slovensku - Ústredná kancelária autonómnych ortodoxných židovských náboženských obcí a Židovská ústredná úra dovňa7) - vyzvali svojich členov a stúpencov, aby pri voľbách odovzdali svoje „áno” - „ako prejav lojality k národnej samobytnosti slovenského národa”.8) Túto snahu kvitoval aj „Slovák”, keď konštatoval, že židovskí občania „až na malé výnimky vykonali svoju povinnosť a osvedčili sa za nové a šťastné Slovensko”.9) Zároveň v tom „Slovák” denník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany videl aj súhlas židovských obyvateľov, aby novozvolený snem pristúpil k zákonnému a spravodlivému vyriešeniu ich problému. Napriek akejsi vonkajšej idyle prišlo už aj pri voíbách k

120

určitej diskriminácii židovských občanov. Na mnohých miestach sa vyčlenili pre židovských obyvateľov osobitné umy, ktoré si vraj vyžia dali sami židovskí predstavitelia, aby sa odovzdané prázdne lístky nepri pisovali práve židovským voličom. Už sama táto požiadavka svedčí, v akej pre židovských občanov nepriaznivej atmosfére sa voľby konali.

Slovenský snem mal 63 poslancov - z toho drvivú väčšinu príslušní kov HSĽS. Ostatné poslanecké mandáty mali deklarovať národnú jedno tu, náboženskú a nacionálnu znášanlivosť. Napriek tomu na jednotnej kandidátke nefiguroval ani jeden zástupca 88 000 židovských obyvate ľov. V tejto súvislosti predseda slovenskej autonómnej vlády Tiso vyhlá sil dopisovateľovi Židovskej telegrafnej agentúry, že židovskí predstavi telia boh vyzvaní, aby podali návrh vlastnej kandidátky, čoho sa však dobrovoľne vzdali.10) (Z hľadiska ďalšieho vývoja veľmi ťažko si predsta viť nejakú úlohu a činnosť prípadného židovského poslanca v sneme.)

Židovská otázka sa na pôdu snemu prvýkrát dostala oficiálne vo feb ruári 1939, keď autonómna vláda predstúpila so svojím programovým vyhlásením, v ktorom, prirodzene, nechýbala zmienka o riešení židov ského problému. Vládny program sa dotýkal židovskej otázky len vše obecne v tom zmysle, že vláda bude podporovať dobrovoľnú emigráciu židov, pričom bude dbať, aby sa následkom vysťahovania neničili hospo dárske podniky a nevyvážal do zahraničia kapitál. Predseda vlády Št. Tiso sľúbil, ako už viackrát predtým, že židovská otázka sa bude na Slovensku riešiť, napriek všetkým popudzovaniam, zákonom.11) V deba te k vládnemu vyhláseniu sa niektorí poslanci tiež dotkli - priamo či nepriamo - židovskej otázky. Poslanci Zaťko a Liška upozorňovali, že na Slovensku je nutný aj cudzí kapitál, ktorý sa nemá vyháňať, ale rozumne podporovať, lebo „máme budú všetky normotvorné opatrenia, máme všetky finančné obete štátu, ak sa nepodarí stvoriť takú atmosféru psychologickú, aká je bezprostredne nutná pre prilákanie podnikateľské ho kapitálu k nám.”12) Na dmhej strane poslanec Mach vo svojom vystú pení útočil na židovské obyvateľstvo a označil ho ako celok za nepriateľa slovenského národa a slovenskej štátnosti. Preto žiadal dôsledné a radi kálne vyriešenie židovskej otázky, ktorá bola podľa jeho názom hlavnou prekážkou na ceste k ďalšiemu úspešnému vývoju Slovenska.13) Túto požiadavku podporil aj poslanec za nemeckú menšinu Karmasin, ktorý

121

vyriešenie židovskej otázky kládol ako jednu z podmienok pre spoluprá cu slovenských Nemcov s vládou.14)

Na pôdu snemu sa tiež preniesol spor dvoch krídiel oficiálnej ľudác kej politiky: konzervatívneho, umierneného a radikálneho, otvorene pro- fašistického. Treba povedať, že slovenský snem ako celok zastával v tomto spore umiernené stanovisko. Snem Slovenskej republiky hral v mocenskom systéme štátu skoro po celý čas jeho trvania málo význam nú úlohu. V jednotlivých politických situáciách pôsobil buď v úlohe katalyzátora, buď v úlohe retardačného činiteľa, alebo iba ako trpný pozorovateľ a registrátor dejov. Je len prirodzené, že v autoritatívnom štáte s viacerými fašistickými prvkami skutočná parlamentná forma vlády bola ilúziou.15) Okrem toho sa aj snem zúčastňoval na budovaní nedemokratického systému. Bol jeho tvorcom, súčasťou i obeťou záro veň.16)

Počas autonómie a prvého roku života samostatného Slovenského štátu snem nevyniesol síce ani jeden očakávaný zákon, týkajúci sa židovskej otázky, no aj tak mal svoj podiel na riešení tohto problému. 14. 3. 1939 schválil snem svoj prvý zákon, ktorého 4. § splnomocňoval vládu, aby cestou nariadení vykonala všetko, čo je v prechodnom čase potrebné na udržanie poriadku a na zabezpečenie záujmov slovenského štátu.17) Na základe tohto splnomocnenia vláda začala vydávať nariade nia, týkajúce sa už priamo riešenia židovskej otázky. V prvom- rade to bolo určenie definície židovského obyvateľa - ešte na konfesijnom prin cípe - a potom nariadenia obmedzujúce zamestnávame židov vo verej ných službách a verejných povolaniach. Sledoval sa pritom cieľ propor cionálneho (štvorpercentného) vyrovnania medzi celkovým počtom židovských obyvateľov a ich zastúpením v jednotlivých profesijných odvetviach. V niektorých smeroch však už tieto opatrenia znamenali jednoznačnú diskrimináciu židovských občanov (židia nesmeli byť verejnými notármi, redaktormi nežidovských časopisov, členmi hudob nej komory atď.).18) Snem do týchto záležitostí vôbec nezasahoval a v 44. § ústavy opäť dal vláde právo vydávať nariadenia s mocou zákona, ak to bude vyžadovať hospodársky, finančný a politický záujem štátu. Predseda vlády však musel takto vydané nariadenia predložiť snemu, ktorý mohol do troch mesiacov vysloviť s nimi nesúhlas. Vláda aj tento-

122

krát využila splnomocnenie na vydávanie protižidovských nariadení, pričom snem v tomto ohľade ani raz nevyužil právo dané mu ústavou, hoci v tejto etape došlo už k vydávaniu takých nariadení, ktoré zname nali nielen obmedzovanie vplyvu židovských občanov vo verejnom živote, ale začali zasahovať aj do ich základných občianskych, spoločen ských a ľudských práv.19) Boli to hlavne vládne nariadenia o vojenskej a pracovnej povinnosti židov, ako aj nariadenie, ktorým sa vylúčili židov skí obyvatelia zo štúdia na všetkých školách okrem škôl všeobecných.20) Nemožno tvrdiť, že snem jednoznačne schvaľoval všetky opatrenia vlády voči židovským obyvateľom, no svojím tichým súhlasom ich chtiac- nechtiac podporoval a niektoré z nich dodatočne zákonom kodifikoval a potvrdil.21) Treba si uvedomiť, že napriek liberálnejšiemu personálnemu zloženiu snemu ťažko možno predpokladať, že by sa bol v ňom našiel poslanec, ktorý by v tom čase otvorene nesúhlasil s riešením židovskej otázky vo všeobecnosti. Šlo len o rôznosť názorov na spôsob riešenia a o to, aby nebola porušená v tomto procese kresťanská morálka, na ktorej chcel snem budovať svoju činnosť. V tomto smere je azda typický prí klad zo septembra 1940, keď si predsedníctvo snemu vyžiadalo od odborného snemového experta, Dr. Špesza, profesora teologickej fakul ty v Bratislave, posudok k vládnemu nariadeniu o vylúčení židovských občanov zo škôl. Špesz v posudku uviedol, že cirkev nemôže mať pria mo proti nariadeniu žiadne námietky, lebo verejnoprávne postavenie židov určuje štát. Na druhej strane však cirkev nesúhlasí, aby zo škôl boli vylúčení prekrstení židovskí študenti (ktorí však v rámci vl. nar. 63/1939 SI. z. spadali pod definíciu židovského občana - I. K.), lebo nemožno robiť po krste rozdiely medzi veriacimi.22) Aj napriek posudku sa snem neodhodlal ani na protest, i keď treba vziať do úvahy, že sa to stalo už po salzburských rokovaniach, po ktorých snem stratil značnú časť svojho vplyvu v prvom rade v židovskej otázke.

Všetky uvedené vládne nariadenia síce postihovali vo väčšej-menšej miere slovenských židov sociálne i spoločensky, no neriešili zásadne hospodársku otázku celého problému, t. j. preberanie priemyselných podnikov, živností, obchodov a poľnohospodárskej pôdy z vlastníctva židovských občanov. Tento proces sa považoval za veňni obťažný a bolo v ňom treba „postupovať zvlášť opatrne a pomaly”.23) Prvým krokom tu

123

boli vládne nariadenia o dosadení dôverníkov, resp. dočasných správcov do dôležitých hospodárskych podnikov a o revízii živnostenských oprávnení. Nariadenia však nemenovali ešte priamo židovských vlastní kov, hoci boli jednoznačne namierené proti nim.24)

Roku 1939 prebiehala na Slovensku v tlači a na rôznych verejných fórach diskusia o riešení židovskej otázky na hospodárskom poli. Jej výsledkom boli desiatky rezolúcií a návrhov verejných korporácií, spo ločenstiev, organizácií i jednotlivcov, ktoré sa zhromažďovali najmä na predsedníctve vlády, no sčasti boli známe aj predsedníctvu snemu. Vo väčšine týchto návrhov sa odrážali osobné či stavovské želania a pred stavy autorov, pričom často v nich prerážali radikálne, hospodársku rea litu nerešpektujúce požiadavky. Na margo tejto diskusie vtedajší popredný národohospodársky činiteľ a neskorší poslanec snemu Ján Balko napísal, že „konkrétnych slov padlo doteraz veBni málo. Málo sa hovorilo o veci z hľadiska čisté hospodárskeho, lebo odznelé slová sle dovali viac ciele politické, a tu ide o vec hospodársku”.25) Balko ďalej upozornil, že pri preberaní hospodárskych pozícií zo židovských rúk sa musí postupovať uvážlivo, „lebo priemysel nie je hračka”. Na slovenskej strane sú perspektívne pre to potrebné osobné a finančné predpoklady, ktoré však zatiaľ v dôsledku predchádzajúceho vývoja chýbajú. Preto Balko navrhol vec vyriešiť „rozumným percentuálnym kľúčom” v tom zmysle, aby sa pôvodným židovským majiteľom umožnila menšinová účasť na prebranom-arizovanom podniku, kde by sa využili ich odborné a komerčné schopnosti.

Možno povedať, že podobné stanovisko k oslabeniu židovského vply vu v hospodárskom živote zaujal v tom čase aj snem. Na zasadnutí soci álneho a zdravotného výboru 11. 5. 1939 podpredseda snemu K. Mederly upozornil, že sa už musia nechať nadšené reči a prikročiť k všednej práci, lebo hospodársky rozvoj vyžaduje osobnú i majetkovú bezpečnosť, čo musí vláda bezpodmienečne zabezpečiť. „Mlátením paje- satých židov po uliciach sa nedocieli nič - treba ich (židovských podni kateľov - I. K.) zapojiť do slovenského hospodárskeho života, t. j. teraz nech slúžia židia, ako prv slúžili Slováci.”26) Mederly navrhoval, aby sa so židmi dohodol nejaký spôsob vývozu majetku a vyslovil názor, že židia by vďačne odišli a nechali by na Slovensku časť majetku (60-70

124

%), keby sa im dovolil ostatok vyviezť. Svoj podiel by si židia vyviezli vo forme tuzemského tovaru, speňažením ktorého by v zahraničí získali kapitál pre svoju ďalšiu hospodársku činnosť a na druhej strane by takáto transakcia mohla pomôcť slovenskému tovaru dostať sa na zahraničné trhy. Je zaujímavé, že Mederly tu argumentoval ako najväčšou autoritou Nemeckom, kde vraj väčšina vývozcov sú židia a Nemci si ich opatrujú ako v bavlnke (!), kým na Slovensku „ničíme sami seba”.

V podobnom zmysle vyznela aj poslanecká rozprava k Tukovmu vládnemu vyhláseniu v novembri 1939.27> Vláda tu formulovala svoje plány na riešenie židovskej otázky už oveľa ostrejšie ako vo februári, no ešte stále bez konkrétnejšej náplne. Na tomto zasadnutí snemu došlo k ostrej výmene názorov medzi prívržencami umierneného a radikálneho krídla o otázke ďalšieho rozvíjania „slovenskej revolúcie”, cez ktorú chceli radikáli získať väčší podiel moci a vplyvu v štáte. Jedným z hlav ných prostriedkov i cieľov tejto revulúcie bolo radikálne riešenie židov skej otázky na rasovom základe.28) Väčšina poslancov však žiadala práv nu istotu vo vnútri štátu a odsudzovala také rozhodnutia a činy, „ktoré by nám pred svetom upreli pojem usporiadaného právneho štátu”. Poslanci odmietali mechanické preberanie cudzích ideológií a ich prak tík. Ak sa už má z nich niečo prebrať, tak „len toľko, koľko môže zniesť a pojať do seba svetový názor kresťanský”.29) Takéto platonické výzvy sa však čím ďalej tým menej hodili do súdobej politickej reality.

Dňa 22. 12. 1939 schválil snem prvý zákon, ktorý sa už ako celok bezprostredne dotýkal židovského obyvateľstva. Bol to zákon o povin nom hlásení a nútenom prenájme niektorých živnostenských prevádz- kární.30) Zákon nadväzoval na vládne nariadenia 40/1939 SI. z. a 169/1939 SI. z. o revízii živnostenských oprávnení. Podľa neho bývalí majitelia živnostenských oprávnení boli povinní odovzdať do prenájmu svoje bývalé pracovné priestory prípadným záujemcom. Zákon sa týkal takmer výlučne židovských občanov, ktorým sa už začali odoberať živ nostenské povolenia. Zatiaľ, čo toto opatrenie nemalo veľký praktický význam, zákon o pozemkovej reforme z marca 1940 sa mal dotýkať židovských obyvateľov už citeľne.31) Podľa zákona spadalo pod pozem kovú reformu 101 423 ha pôdy, z toho omej 44 372 ha, ktorú vlastnilo 4963 židovských majiteľov.32) Pretože sa predpokladal veľmi pozvoľný

125

priebeh pozemkovej reformy, židovskí majitelia boli povinní, pokiaľ im nebola vykúpená pôda, platiť ročne za každý ha pôdy 20 Ks do fondu pre pozemkovú reformu. Okrem toho židovskí občania nesmeli nadobú dať vecné práva na poľnohospodárske nehnuteľnosti - vyjmúc dedenia, nesmeli dávať ani brať poľnohospodárske nehnuteľnosti do árendy. Pokiaľ židovskí občania árendovali pôdu, tento ich pomer mal zamknúť najneskôr do troch rokov od vydania zákona.

Osnova vládneho návrhu zákona sa v snemových výboroch podrobne rozoberala, čo sa odrazilo aj v obšírnych zdôvodneniach spravodajcov na pléne. Zákon sa totiž netýkal len vyradenia židovských obyvateľov z vlastníctva poľnohospodárskych majetkov, ale aj celkového hospodár skeho života štátu - najmä pokiaľ šlo o poľnohospodársku produkciu a s ňou súvisiaceho zásobovania obyvateľstva. To si veľmi dobre uvedomo val aj spravodajca národohospodárskeho výboru poslanec Turček, keď pripustil, že „tento majetkový presun (výkup židovskej pôdy - I. K.) bude mať kde-tu aj nepriaznivý odraz národohospodársky”.33) Tým zdô vodnil aj predpokladané pomalé tempo výkupu. Za ústavnoprávny výbor vystúpil poslanec M. Yančo, ktorý zdôvodňoval protižidovské zamera nie zákona. Ako hlavnú príčinu uviedol, že židovskí majitelia neboli väčšinou priamymi obrábateňni pôdy, ale iba sprostredkovatelia speňa ženia jej produktov. Vančo však zároveň priznal, že na prijatie zákona silno pôsobil aj politický vývoj, v rámci ktorého sa „židia všeobecne vyraďujú z pospolitosti árijských národov”, čo sa muselo odraziť aj na Slovensku.34) Pri posudzovaní tohto zákona sa prejavilo, že aj snem bol nútený osvojiť si v presadzovaní protižidovských opatrení politické a ideové hľadiská, ktoré často potláčali vážne protiargumenty ekonomic kého charakteru. Táto črta protižidovského zákonodarstva bola inak typická pre celé obdobie slovenského štátu.

Zákon o pozemkovej reforme, pokiaľ sa týkal židovských obyvateľov, nevybočil vcelku z línie, ktorú v tomto ohľade zastávalo umiernené kríd lo ľudáckeho režimu a podporovali ju aj významní národohospodárski činitelia. Po právnej stránke bývalí židovskí majitelia neutrpeli formálnu škodu, lebo za vykúpenú pôdu mali dostať finančnú náhradu, no tým, že sa vyradili z aktívneho hospodárskeho života, rozšírili tvoriacu sa už armádu židovských nezamestnaných, ktorí strácali postupne všetky

možnosti legálneho i nelegálneho vysťahovania sa. Tento moment zohral v budúcom vývoji riešenia židovskej otázky na Slovensku významnú úlohu. Vyraďovanie židovských obyvateľov z vlastníctva poľnohospo dárskych majetkov podľa príslušných paragrafov tohto zákona prebieha lo pomaly a so značnými problémami, ktoré vyplývali jednak už zo spo menutých dôvodov, jednak z ťažkostí technického, formálneho a perso nálneho charakteru. Za necelý rok platnosti zákona bolo vykúpené 2659 ha židovskej pôdy a ďalších 25 299 ha bolo vo výkupnom pokračovaní, ktoré trvalo dva až tri mesiace.35) To sa už však „výkup” robil v úplne iných, v absolútne neprospech židovských majiteľov v zmenených pod mienkach. K definitívnemu zrušeniu výkupu židovskej pôdy podľa záko na 46/1940 SI. z. došlo vládnym nariadením z marca 1941, podľa ktoré ho Štátny pozemkový úrad mohol vyhláškou v Úradných novinách jed noducho označiť židovský poľnohospodársky majetok za vlastníctvo štátu,36) a vyhláškou Štátneho pozemkového úradu z mája 1942, podľa ktorej všetky židovské poľnohospodárske nehnuteľnosti automaticky prepadli v prospech štátu.37)

Podobný osud stihol aj zákon o židovských podnikoch a židoch zamestnaných v podnikoch, ktorý vošiel do histórie zákonodarstva Slovenského štátu pod názvom židovský, resp. arizačný zákon. Tento zákon možno považovať jednak za vrchol angažovania sa Snemu Slovenskej republiky v židovskom probléme, jednak znamenal zavŕše nie jednej etapy riešenia židovskej otázky na Slovensku v rokoch 1939- 1945 vo všeobecnosti. Krátko po vstupe zákona do života napísal „Gardista”, že „ani jeden zákon Slovenského štátu neprešiel takou pro cedúrou ako zákon arizačný”.38) Spôsobila to jednak vlastná, veľmi zlo žitá problematika, ktorú zákon riešil, jednak to, že zákon sa rodil v čase, keď na Slovensku vrcholil ostrý vnútropolitický zápas dvoch smerov vo vládnom, resp. straníckom tábore o suverenitu v mocenskom systéme štátu. Do tohto boja aktívne zasahovalo Nemecko, čo vyvrcholilo salz- burskými rokovaniami v júli 1940, ktoré mali určujúci význam pre ďalší vývin Slovenskej republiky.39) Je až prekvapujúce, akú významnú úlohu v tomto boji zohrala židovská otázka, ktorej spôsob riešenia sa stával vefrni používaným argumentom bojujúcich strán. Zdá sa, že židovský problém bol často v rukách zápasiacich skupín viac prostriedkom na dosiahnutie cieľa ako cieľom samým.

127

Do vydania arizačného zákona sa proces obmedzovania židovského vplyvu v priemysle, peňažníctve, obchode a remeslách dial prostredníc tvom uplatňovania vládnych nariadení, o ktorých už bola reč, a tzv. dob- rovoftiou arizáciou, ktorá mala načas vyriešiť problém nedostatku kapi tálu u slovenských záujemcov o prebratie - arizovanie židovského pod niku. Dobrovoľná arizácia spočívala v dobrovoľnej - pred verejným notárom overenej - zmluve medzi židovským majiteľom a nežidovským účastníkom o spoločnom vlastníctve a vedení podniku, pričom podmien kou bolo, aby nežidovský spoločník sa zúčastňoval na podniku najmenej 51 % kapitálu. Nežidovský spoločník bol povinný svoju účasť odkúpiť, no nemusel za ňu zaplatiť v hotovosti, ale vždy polovičnou sumou zo svojho čistého ročného príjmu plynúceho z arizovaného podniku. Po získaní primeraného kapitálu a odborných schopností sa u nežidovského spoločníka predpokladalo arizovanie celého podniku. Dobrovoľná arizá cia však nemala pozoruhodnejší význam, lebo sa nemohla plne rozvinúť. Pokiaľ sa realizovala, tak to boli často fingované zmluvy, ktoré za popla tok uzatvárali nežidovskí spoločníci nemajúci záujem o vlastnú prácu v podniku.40)

Arizačný zákon prebral formu dobrovoľnej arizácie a priamo nadvä zoval na vládne nariadenia o revízii živnostenských podnikov, o dôver níkoch a dočasných správcoch. Na rozdiel od nich zákon bol adresovaný priamo židovským obyvateľom, určoval presne intenzitu a rozmedzie ich vyraďovania z hospodárskeho života a celý proces postavil v podstate pod kontrolu Ministerstva hospodárstva, ktoré osnovu tohto zákona vypracovalo ešte v novembri 1939.41) Osnova sa poslala na vyjadrenie jednotlivým ministerstvám, politickým, správnym a hospodárskym inšti túciám.42) Všetci opýtaní jednoznačne súhlasili s nutnosťou riešiť židov skú otázku v hospodárskom živote Slovenska, no názory o spôsobe rie šenia sa veľmi rozchádzali. Ministerstvo pravosúdia mienilo, že ešte „nenadišla vhodná doba k očiste”, lebo na Slovensku nie sú vytvorené finančné, ani personálne predpoklady pre prevzatie židovských podni kov.43) Najprísnejšia kritika pripravovaného zákona - z radikálnych pozícií - prichádzala z predsedníctva vlády. Tu sa totiž odohrali na pre lome rokov 1939-40 udalosti, ktoré mali pre ďalší vývoj riešenia židov skej otázky na Slovensku veľký význam.

128

V septembri 1939 bratislavské živnostenské spoločenstvá a grémiá poverili svojho tajomníka Augustína Morávka, aby v Nemecku a Maďarsku študoval riešenie židovskej otázky. Morávek odišiel do oboch krajín na študijnú cestu, ktorej výsledkom bol 150-stranový elaborát. Mal štyri časti: prehľad riešenia židovskej otázky na Slovensku do konca r. 1939, prehľad spôsobov riešenia židovskej otázky v Nemecku a Maďarsku a návrh budúceho riešenia židovskej otázky na Slovensku, ktorý sa snažil už v mnohom napodobňovať nemecké zákony. 44) Morávek svoj návrh poslal všetkým vedúcim činiteľom štátu (teda aj predstaviteľom snemu), no nikto neprejavil oň záujem okrem predse du vlády Tuku, ktorý si pozval autora na súkromný rozhovor. Tuka vyskúšal, poveril Morávka a sľúbil mu, že naňho nezabudne.45) 31. 1. 1940 sa pri predsedníctve vlády vytvoril nový orgán - Hospodárska úra dovňa predsedníctva vlády, ktorá mala usmerňovať všetky práce, spoje né s riešením židovskej otázky. Na jej čele stál A. Morávek. Nemala však v riešení židovskej otázky ešte také monopolné postavenie ako jej nástupca Ústredný hospodársky úrad, lebo kompetencia iných úradov v riešení židovskej otázky nebola dotknutá. No aj tak začala veľmi agilne zasahovať do celého problému. Radikálne krídlo, ktoré doteraz vyjadro valo predstavy o riešení židovskej otázky zväčša primitívnymi anarchie - kými a chaotickými požiadavkami, dostalo konkrétnu koncepciu, patro- novanú predsedom vlády. Prvé, na čo narážala táto koncepcia, bol práve tvoriaci sa arizačný zákon. Predsedníctvo vlády stiahlo pôvodnú osnovu arizačného zákona už zo snemu a podalo svoj pozmeňovací návrh na úpravu zákona,46) ktorý však tiež nebol akceptovaný. Pri hodnotení pri pomienok k návrhu zákona sa Ministerstvo hospodárstva bránilo proti útokom radikálov argumentom, že zákon má vyhovieť len zdravým sna hám o nacionalizáciu slovenského hospodárstva, ktoré nenarušia hospo dárske záujmy štátu.47) V polovici januára 1940 sa osnova zákona prero kovala v komitéte hospodárskych ministrov a na medzinministerskej porade. Až potom sa návrh zákona dostal na pôdu snemu, kde ho prero koval v dňoch 22. a 23. februára ústavnoprávny výbor, ktorý ho ešte čiastočne upravil, zmiernil v prospech židovských obyvateFov. Nešlo tu o nijaké zásadné zmeny, ale o technicko-právne úpravy, umožňujúce predlžovanie termínov arizačného procesu, spomaľovanie vyraďovania

129

židovských zamestnancov z podnikov a ich čiastočné sociálne zabezpe čenie. Výbor poveril svojho člena, poslanca Tvrdého, aby o zákone refe roval na pôde snemu. V tejto súvislosti je veľmi zaujímavé, že Tvrdý ešte pred zasadnutím snemu, kde sa mal arizačný zákon preroko vať, konzultoval o jeho osnove s predstaviteľmi Židovskej úradovne, ktorí s ním vyslovili súhlas ako s jedinou alternatívou menšieho zla.48) Židovská ústredná úradovňa sa snažila až do júla 1940 aktívne zasahovať do riešenia židovskej otázky. Ešte v máji 1940 poslala na Hospodársku úradovňu predsedníctva vlády pripomienky k arizačnému zákonu, ktoré sa však týkali viac právnických detailov ako podstaty veci.49)

O zákone rokoval snem na svojom 27. zasadnutí 29. 2. 1940. Za ústavnoprávny výbor podal snemu poslanec Tvrdý obsiahly historicko- právny a sociologický výklad zdôvodnenia zákona a zhodnotil dovtedaj šie riešenie židovskej otázky na Slovensku. Tvrdý predstavil navrhova ný zákon ako ochranný akt nielen proti neúmernému zastúpeniu židov ských obyvateľov v slovenskom hospodárstve, ale aj proti nepriaznivým dôsledkom, ktoré mali pre Slovensko vyplynúť z riešenia židovskej otáz ky v okolitých štátoch. Zákonu predpovedal ďalekosiahly význam pre hospodársky vývoj štátu.50)

Poslanec Beňák za národohospodársky výbor hovoril konkrétne o obsahu predkladaného zákona, ktorý mal dve časti. Prvá časť sa týkala židovských podnikov. Na základe zákona mohli župné úrady odňať židovským podnikom živnostenské povolenia a nariadiť ich likvidáciu, resp. arizáciu - odpredaj. Zákon počítal aj s dobrovoľnou arizáciou, rešpektoval práva a povinnosti dôverníkov a dočasných správcov dosa dených do židovských podnikov, o ktorých sa predpokladalo, že sa stanú arizátormi vo „svojich” podnikoch. Pokiaľ sa židovských podni kov ešte nedotkla arizácia, mali byť jasne označené nápisom „židovský podnik”, čo malo slúžiť k ich určitej hospodárskej a spoločenskej diskri minácii. Ďalej zákon zakazoval židovským občanom zriaďovať, prebe rať, alebo akokoľvek manipulovať s priemyselnými, živnostenským a obchodnými podnikmi. Zákon sa však nevzťahoval na židovské podniky továrenského charakteru. Táto klauzula veľmi jasne ukazuje, do akej hĺbky šiel arizačný zákon a koho - na židovskej i slovenskej strane - sa

130

mal dotknúť. Na jednej strane tu šlo o hospodárske posilnenie a tým aj o politické získanie drobnej a strednej vrstvy výrobcov, resp. obchodní kov. Na druhej strane sa však ešte stále počítalo so židovským kapitá lom ako organickou súčasťou národného hospodárstva, za ktorú nebolo ešte primeranej náhrady.

Druhá časť zákona limitovala percento zamestnanosti židovských občanov v priemyselných, živnostenských a obchodných podnikoch všetkých kategórií. Vy vyšších službách nemalo byť k 31. 12. 1940 viac ako 25 % židovských príslušníkov z celkového počtu zamestnancov. Táto miera sa mala každý polrok znížiť o 5% a približne od roku 1943 sa mala ustáliť na desiatich percentách. V nižších služobných kategóriách nesmel počet židovských zamestnancov presahovať 4 % z celkového počtu. Zákon teda veftni úzkostlivo dbal o to, aby rýchlym odstraňova ním židovských zamestnancov, najmä odborníkov, nedošlo k poruchám v hospodárskom živote. Podobnú tendenciu sledovali aj tie paragrafy zákona, ktoré dovoľovali robiť Ministerstvu hospodárstva výnimky tak mer zo všetkých ustanovení zákona, ak to vyžadoval všeobecný hos podársky záujem.51)

Diskusia bola v sneme zriedkavosťou, no tentokrát vystúpil poslanec Hollý, aby podporil prijatie predloženého zákona. Hollý zdôvodňoval zákon najmä z ideového hľadiska, ktoré sa v mnohom priblížilo rasistic kému ponímaniu židovského problému. Vyhlásil, že židia sú nevylieči teľne chorým národom, ktorý otravuje povetrie a vedome chce žiť na úkor iných národov. Zaoberal sa riešením židovskej otázky aj z hľadiska kresťanskej morálky a dokazoval, že to, čo sa robí na Slovensku so židmi, nie je protikresťanské, pričom argumentoval postojom katolíckej cirkvi k židovstvu - v stredoveku. Hollý sa dotkol aj hlasov, ktoré kriti zovali zákon už pri jeho rozpracovaní. Tieto hlasy, ako aj samozvané zásahy proti židom považoval za dôsledok oneskoreného riešenia židov ského problému a naznačoval možnosť radikálnejšieho postupu v budúc nosti: „Nateraz sa treba uspokojiť s navrhovaným postojom preberania hospodárskych hodnôt a funkcií od židovských majiteľov.”52)

Predloženú osnovu snem jednomyseftie prijal, ale napriek tomu zákon nenadobudol platnosť, lebo prezident republiky Tiso, využi júc právo dané mu ústavou, v marci vrátil zákon s pripomienkami

131

snemu na nové prerokovanie. Pripomienky sa týkali určenia a spláca nia likvidačnej hodnoty arizovaných, resp. likvidovaných podnikov a vytvorenia tzv. arizačného fondu, pomocou ktorého kapitálovo slabí ari- zátori mali získať finančnú podporu pre vlastnú podnikateľskú činnosť.53* Vrátením zákona snemu sa jeho znenie veľmi nezmenilo. Tento akt možno považovať skôr za akýsi taktický vyčkávací manéver Tisovho umierneného krídla v boji s radikálmi, ktorí neustále obviňovali svojich protivníkov zo zhovievavosti voči židovským obyvateľom a z umiernenosti v riešení židovskej otázky.54)

Arizačný zákon sa 25. apríla dostal znovu do pléna snemu. Spravodajcom za ústavnoprávny výbor bol tentokrát poslanec Huťka, ktorý vo svojej správe zopakoval v podstate dôvody spravodajcov z feb ruára. Celkový tón Huťkovej reči bol však o niečo ostrejší.56) Veľa pozornosti venoval obhajobe zákona pred útokmi radikálov. Z Huťkovej reči vyplýva, že snem prijatím a realizovaním zákona považoval židov skú otázku na hospodárskom poli za vyriešenú. Huťka opäť zdôraznil, že napriek dôležitej politickej stránke problému treba v ňom rešpektovať hospodárske zákonitosti i právne normy „založené na zásadách spravod livosti a slušnosti, ktoré musia byť pilierom každého usporiadaného, najmä kresťanského štátu”. Vyslovil názor, že židovská otázka sa nemá riešiť jednorázovým revolučným aktom, ale „akousi agresívnou evolúci ou”. Snem opäť prijal arizačný zákon a ten nadobudol platnosť 1. 6. 1940. Jeho životnosť bola obmedzená v dôsledku vnútropolitických zmien na Slovensku len na pár týždňov, počas ktorých prakticky vôbec nebolo času realizovať ho.

Zápas o konečné znenie arizačného zákona sa preniesol zo snemu, ministerstiev a iných oficiálnych miest aj na stránky tlače, kde sa preja voval v ostrejšej a otvorenejšej forme. „Gardista” už v januári 1940, keď sa návrh zákona formoval, výhražne napísal na adresu odporcov radikál neho riešenia židovskej otázky: „Potom sú tu i takzvaní odborníci. Zásluhou týchto ľudí sa stáva, že mnohé osožné návrhy sa zamietnu, alebo sa tak preformujú, že strácajú na svojom význame a sile... Tieto javy síce dočasne hatia, ale nezastavia revolučný prúd, ktorý sa valí k vyriešeniu židovskej otázky na Slovensku. Úsilie reakcionárov a zrad cov nezadrží pochod slovenského národa... národ pôjde napred so svoji

mi vodcami bez nich a proti nim.”57) Pri definitívnom prijatí zákona Gardista zas nespokojne vyhlásil: „Máme síce zákon na riešenie židov skej otázky, ale verejnosť čaká viac.”58) Z podobných pozícií napádali arizačný zákon aj ilegálne gardistické letáky, sfašizovaná tlač nemeckej menšiny na Slovensku a svoju nespokojnosť s ním prejavili aj oficiálne nemecké miesta.59) Pred domácimi kritikmi bránil zákon „Slovák”, ktorý kvalifikoval takéto hlasy ako neúprimné a rušivé zásahy do konso lidačného procesu na Slovensku.60) Zvlášť vysoko hodnotil „Slovák” prácu snemu, keď konštatoval, že „slovenskí zákonodarci riešili židovskú otázku opatrne” a vyhli sa pritom lákadlu popularity, povznesúc sa nad politickú každodennosť”.61)

Židovský problém sa dostal opäť na pôdu snemu 4. 7. 1940, keď sa prerokúval zákon o dočasnej úprave exekúcií a konkurzov zavedených na návrh židov.62) Bolo to akési doplnenie arizačného zákona. Podstatou tohto zákona bolo, že židovský veriteľ nemohol viesť proti nežidovské mu dlžníkovi, ktorý svoj dlh načas nezaplatil, súdne exekučné pokračo vanie. Čas splatnosti dlhov predĺžil zákon do 31. 8. 1942, dokedy sa predpokladalo, že dlžníci budú natoľko schopní, aby mohli splniť finan čné záväzky bez toho, že by to ohrozilo ich vlastné hospodárske podni kanie. Takáto úprava bola vybočením zo všeobecne platných noriem v hospodárskom živote, čo si uvedomoval aj spravodajca zákona poslanec Orlický, keď pripomenul, že „právny poriadok sa tu porušuje len potiaľ, pokiaľ to vyžaduje cieľ”.63) Zákon však stratil platnosť prv, ako sa stal aktuálny.

Koncom júla 1940 sa v Salzburgu konali slovensko-nemecké rokova nia, ktoré tvrdo pripomenuli slovenským politikom ich satelitné posta venie voči fašistickému Nemecku a značnou mierou ovplyvnili ďalší vývoj Slovenskej republiky.64) Výsledok salzburských rokovaní sa všeobecne hodnotí ako dočasný kompromis medzi dvoma zápasiaci mi tábormi na Slovensku. Nemožno to však povedať v prípade sporu o spôsobe riešenia židovskej otázky, lebo v tomto smere došlo k jedno značnému víťazstvu koncepcie rasistického riešenia židovskej otázky - so všetkými hospodárskymi, spoločenskými a občianskymi dôsledkami - ktorú presadzovalo na Slovensku radikálne, otvorene fašistické krídlo. Jeden z hlavných dvoch predstavitePov tohto smeru, predseda vlády

133

Tuka, hneď po návrate zo Salzburgu vyhlásil, že Slovensko môže počítať s ochranou 200 nemeckých divízií len vtedy, keď sa tu bude radikálne riešiť židovská otázka, „lebo je nezmyselné si predstaviť, že národnosocialistické Nemecko by chránilo Slovensko, keby tu panovali židia”.65) O pár dní neskôr Tuka už otvorene napadol snemové záko ny týkajúce sa protižidovských opatrení: „Nemôžeme ďalej trpieť, aby náš hospodársky a obchodný život bol otravovaný židovským duchom. Slová „hospodárska nepostrádateFhosť židov” nechcem viac počuť!”66)

Posalzburská politická atmosféra sa bezprostredne odrazila aj na prvom jesennom zasadnutí snemu, o ktorom Slovák napísal, že prebie halo „v znamení nového tempa a nového ducha”.67) Na tejto schôdzi sa prerokovali a schválili dva zákony týkajúce sa židovského obyvateľstva. Najprv to bol zákon o možnosti výkupu nehnuteľností, ktoré židia kúpili na exekučnej dražbe.68) Zákon dovoľoval bývalým majiteľom, resp. ich dedičom odkúpiť od židovských občanov späť nehnuteľnosti, ktoré zís kali na exekučnej dražbe. Majitelia mali kupovať svoje nehnuteľnosti späť za pôvodnú súdnu (exekučnú) cenu, z ktorej mali na začiatok zapla tiť len jednu štvrtinu. Nehľadiac na to, že zákon sa prakticky do života nikdy neuviedol, bolo by jeho realizovanie narážalo priamo na nepreko- nateBié prekážky, vyplývajúce zo samotných majetkoprávnych vzťahov. Z hľadiska nášho záujmu je však dôležité, že na prerokúvaní a príprave tohto zákona sa prejavil už nový prístup snemu k riešeniu židovskej otázky. Na rozdiel od svojich predchádzajúcich činov ústavnoprávny výbor sprísnil niektoré ustanovenia vládneho návrhu zákona. (Napríklad vládny návrh predpokladal, že výkup sa bude týkať len tých nehnuteľ ností, ktoré boli exekvované po 30. 10. 1918, výbor presunul túto časo vú hranicu dozadu, bez presného určenia dátumu.) Pokiaľ tu boli obavy, že zákon bude znamenať hlboký prielom do štruktúry súkromného práva, vyvrátil ich ústavnoprávny výbor ideologickým argumentom, že celý kultúrny svet na čele s veľkým Nemeckom rieši radikálne židovskú otázku, v čom Slovensko tiež nesmie zaostať.69)

Spravodajca za národohospodársky výbor, poslanec Beňák, zdôvod ňoval potrebu zákona „morálnou zvrhlosťou a talmudistickým učením židov” a tento krok snemu označil za , jeden z prvých, ktorým sa potvr

134

dzuje vládou ohlásený smer národohospodárskej politiky - politiky nacionálno-socialistickej”.70) V diskusii vystúpil poslanec Orlický, ktorý obhajoval predchádzajúce židovské zákony snemu argumentom, že k „praktickému riešeniu tohto problému (židovskej otázky - I. K.) sa pri kročilo v prvom rade pod vplyvom víťazného nacionálneho socializmu v Nemecku, ktorý nám ukázal správnu cestu”. Aby nevznikli pochybnosti o ochote snemu ďalej podporovať riešenie židovskej otázky, Orlický zdôraznil: „Nastúpili sme túto cestu pri plnom vedomí toho, čo v tejto veci podnikáme, nastúpili sme ju s pevným odhodlaním, že sa nebude me pozerať na postoj, ktorý k nášmu podnikaniu zaujímajú rôzni pseu- dohumanisti... nebude nás mýliť ani nesprávne a falošné argumentova nie, že naše počínanie v tejto veci je nekresťanské”.71)

Z uvedeného vidieť, že v sneme došlo za krátky čas k značnej zmene názorov na spôsob riešenia židovskej otázky na Slovensku. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia za hlavné kritérium sa začínajú pokladať politické a ideologické hľadiská. Nedá sa však povedať, že snem došiel k tejto prudkej názorovej zmene cestou vlastného prirodzeného vývoja a politickonázorového preformovania sa. Tento obrat bol skôr výsledkom dezorientácie, strachu a oportunizmu - javov, ktoré vyplynuli z posalz- burského vývinu na Slovensku, pričom určitý vplyv treba priznať aj zahraničnopolitickým udalostiam, najmä nečakaným úspechom Nemecka v tejto fáze vojny, ktoré vedela ľudácka propaganda veľmi dobre predávať. Slovenskí „národní socialisti” - teda fašisti - sa na snem pozerali s veľkou nedôverou ako na prežitok demokracie, označovali ho za nelegálny (bol zvolený ešte počas Československej republiky) a sna žili sa jeho právomoc a politický vplyv obmedziť na najmenšiu možnú mieru, čo sa im sčasti aj podarilo.72) Dôkazom tohto stavu bolo aj odhla sovanie zákona, ktorým snem poveril vládu na dobu jedného roka, aby robila všetky opatrenia vo veciach arizácie. Vláda mala plnú moc využiť na to, aby urobila všetko, čo je potrebné pre vylúčenie židovských obča nov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a na odohranie im majetku.73)

V odôvodnení vládneho návrhu tohto zákona (jeho autorom bol prav depodobne predseda Hospodárskej úradovne predsedníctva vlády Morávek) sa dokazovalo, že „pri riešení židovskej otázky nie sú možné

135

strnulé predpisy”, čoho dôkazom je aj arizačný zákon (113/1940 SI. z.), ktorý je vraj vývojom už prekonaný, lebo hatí arizačný proces. Tým trpí nielen celý hospodársky život, ale podlamuje sa aj dôvera občianstva voči účinnosti protižidovských nariadení. V odôvodnení sa ďalej píše, že plné moci, vyplývajúce zo 4. § zákona 1/1939 SI. z. a zo 44. § ústavy, na základe ktorých vláda dovtedy vydávala protižidovské nariadenia, nepo stačujú, lebo snem ich mal možnosť do troch mesiacov anulovať, čo zas mohlo vyvolať nedôveru v ich spoľahlivosť a účinnosť. Okrem toho sa predpokladalo, že v arizačných veciach bude treba mnohokrát vydávať také predpisy, ku ktorým je podľa ústavy nutný zákon. Pre všetky tieto príčiny sa „riešenie židovskej otázky musí postaviť na úplne nové zákla dy”.74)

Osnova zákona i s jej jasným ned voj zmyselným zdôvodnením sa dostala na rokovanie do ústavnoprávneho výboru, ktorý ju v plnom znení schválil okrem jednej výnimky: požadovanú dvojročnú lehotu plných mocí skrátil na jeden rok, odôvodniac to tým, že „pri riešení tak naliehavej otázky, ako je otázka židovská, treba pokračovať urýchle ne”.75) Tento argument výboru nemožno však brať len ako úsilie o rýchle a radikálne vyriešenie židovskej otázky, ale aj ako snahu časovo obme dziť plné moci vlády. (Skrátenie splnomocnenia nepriamo zachránilo o dva roky neskôr niekoľko tisíc slovenských židovských občanov pred deportáciou). Spravodajcom zákona bol poslanec Huťka, ktorý nutnosť jeho prijatia zdôvodňoval „tempom dnešných čias”.

Podľa neho sa mal stať zákon „ďalším konsolidačným krokom v urýchlenej výstavbe verejného života v duchu ľudového Slovenska”.76)

Snem teda kapituloval a zákon schválil, čím sa nielen vzdal na jeden rok práva zasahovať do riešenia židovskej otázky, ale prakticky úplne negoval svoju doterajšiu zákonodarnú činnosť v tomto smere. Je isté, že snem tento zákon nevydal z vlastnej iniciatívy a pri jeho schvaľovaní bol vystavený silnému nátlaku.77) Napriek tomu tu však ostáva miera zodpo vednosti snemu za ďalší vývoj riešenia židovskej otázky na Slovensku. Uvedomovali si to aj niektorí poslanci, i keď dosť oneskorene. V sep tembri 1943 poslanec Filkom priznal, že splnomocnením vlády „prebral aj snem zodpovednosť za riešenie židovskej otázky”.78) Snem oficiálne úplne dobrovoľne vydal splnomocnenie vláde, stotožniac sa celkom s

136

dôvodovou správou zákona, ktorá naznačovala, akým smerom sa bude asi ďalej uberať riešenie židovského problému na Slovensku. Tento vedomý krok snemu zduplikoval jeho predseda Sokol pred verejnosťou ešte v decembri 1940, keď bolo už ve&ni dobre vidieť, akým spôsobom vláda využíva plné moci.79)

V živote a v politickej práci snemu nastalo obdobie, ktoré by sme mohlli nazvať - trocha expresívne - „démonom súhlasu”. Tento stav sa netýkal len postoja k riešeniu židovskej otázky, no práve v ňom sa preja vil najvypuklejšie. Vyslovili sme už názor, že v sneme nebolo pochyb ností o nutnosti riešenia židovskej otázky, šlo len o názorové defirencie na spôsob riešenia. V septembri 1940 odovzdal snem, i keď pod nátla kom, plné moci vláde, čím všeobecne súhlasil s ďalšími protižidovský- mi úpravami. Snem sa však formálne zbavil zodpovednosti na jeden rok v tejto oblasti, čím si vytvoril určitý priestor na kritiku vládnych opatre ní, od ktorých sa mohol vo vhodnom čase a situácii aj dištancovať. To sa dialo však len vo výborových rokovaniach, neoficiálnych a súkromných rozhovoroch, bez toho, že by to mohlo vládne opatrenia, resp. verejnú mienku obyvateľstva nejako ovplyvniť. Navonok snem v tomto čase neprejavil jedinú známku nespokojnosti, nasúhlasu so spôsobom rieše nia židovskej otázky, ba naopak, niekedy ho ešte ospravedlňoval. V debate o štátnom rozpočte na rok 1941 poslanec Hrušovský povedal, že „zodpovední činitelia plnia len vôľu národa, keď radikálnymi opatrenia mi likvidujú vládu tohto živlu”80) (židovských obyvateľov - I. K.). Hrušovský síce pripustil, že „takáto operácia nie je bez bolesti, ... ale národ vo svojom zdravom jadre nebojí sa vlády pevnej ruky, prísnych zákonov a prísneho poriadku”. Také isté stanovisko zaujali poslanci aj na rokovaní o zákone o sčítaní ľudu, podľa ktorého sa židovskí obyvate lia mohli hlásiť len k židovskej národnosti.81) Ešte v októbri 1942 posla nec Šalát vyhlásil: „Na Slovensku bolo treba v duchu rodiacej sa novej Európy ... vynášať mnoho nových zákonov a nariadení... a slovenský parlament sa snažil v zhode s hlavou štátu a vládou udierať na ne pečať”.82) Podpredseda snemu Mederly zas pri inej príležitosti povedal: „Dnes žijeme také časy, že mnohokrát predpisy ústavného zákona musia byť odstránené, aby národ mohol žiť”.83)

137

Jedinou skutočnou opozíciou poslancov voči spôsobu riešenia židov skej otázky boli ich osobné zásahy a intervencie v prospech jednotlivých postihnutých osôb (sprostredkovanie rôznych výnimiek spod protižidov- ských ustanovení, zamestnania, neskôr ochrana pred deportáciou a pod.). To však nemožno hodnotiť ako nejakú uvedomelú politickú akciu, tým viac, že v tomto období nebolo na Slovensku exponovanejšieho politika - i medzi najradikálnejšími antisemitmi - ktorý by nemal pod ochranou nejakých „svojich” židov. Na druhej strane treba vziať do úvahy aj fakt, že väčšina členov snemu zastávala okrem poslaneckého mandátu aj verejnopolitické funkcie: stranícki a gardistickí funkcionári rôznych stupňov, vládni komisári a starostovia miest, ministri atď. Z titulu týchto svojich funkcií museli viac-menej spolupracovať na usku točňovaní protižidovských opatrení a museli poznať aj ich skutočné dôsledky pre židovské obyvateľstvo.

Nemožno predpokladať, že vláda by bola rešpektovala nejaké prípad né námietky snemu (nerešpektovala ich ani po vypršaní plných mocí), avšak tým, že snem vládne nariadenia svojím tichým súhlasom nepria mo schvaľoval, vytváral im zázemie zákonnosti a právnej usporiadanos ti. (Pokiaľ hovoríme v tomto období o vláde ako o reprezentantke radi kálneho riešenia židovskej otázky, resp. presadzovateľke deportácií, máme tu na mysli v prvom rade Tuku a Macha. Sám vládny kabinet bol tiež názorovo-politicky diferencovaný a boh v ňom pomerne velké rozpory aj o spôsobe riešenia židovského problému.)

Nie je úlohou tejto štúdie opísať vývoj riešenia židovskej otázky medzi septembrom 1940 a septembrom 1941. Dá sa však povedať, že toto obdobie bolo rozhodujúcim pre tragédiu židovských občanov. Po salzburských rokovaniach prišiel na Slovensko s ostatnými nemeckými poradcami špecialista na židovskú otázku Wisliceny, ktorý si priniesol so* sebou jednoduchý plán: „Pozbavím 90 000 židov príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno riešiť aby vysťahova ním.”84) Vývoj na Slovensku šiel presne v intenciách tohto Wislicenyho zámeru. Slovenské židovské obyvateľstvo bolo systematicky a plánovito zbavované hospodárskych, spoločenských, občianskych a nakoniec aj základných ľudských práv. Utvorila sa tu mnohotisícová masa úplne ožobráčených, bezprávnych ľudí, ktorá sa stala nepohodlnou sociálnou

138

záťažou štátu. Desiatky nariadení a vyhlášok, inšpirovaných, vydáva ných a kontrolovaných Ústredným hospodárskym úradom85) postupne posunovali židovských občanov do stále horšieho a beznádejnejšieho položenia. Proces vrcholil vydaním tzv. židovského kódexu,86) ktorý vyšiel 9. septembra, dva dni pred uplynutím vládnych plných mocí. Kódex vo svojich 270 paragrafoch do detailov zafixoval riešenie židov skej otázky na Slovensku na prísnom rasovom princípe.

Na jeseň 1941 sa židovská otázka na Slovensku javila v celkom inej podobe ako pred rokom. Už tu nebol problém, ako židovských obyvate ľov zbaviť vplyvu v hospodárskom a verejnom živote, ale čo urobiť s niekoľko desaťtisícovou ožobráčenou masou a ako „stráviť” prevod židovského majetku do „árijských” rúk bez strát, ku ktorým začalo sku točne už dochádzať napriek tomu, že na zodpovedných miestach sa to tajilo a arizácia sa vydávala za veľké víťazstvo. Za takejto situácie dostal snem späť právo rozhodovať o ďalšom osude židovských obyvateľov. Dvojvládie v kompetencii riešenia židovskej otázky ostalo však ďalej, lebo vláda stále mohla vydávať nariadenia na základe spomínaného už 44. § ústavy a najmä preto, že kódex nielen kodifikoval jestvujúci stav, ale v rámci jeho ustanovení vychádzali ďalšie protižidovské úpravy. Snem aj v druhej polovici r. 1941 ostal pri presadzovaní protižidovských nariadení iba štatistom. Podpredseda snemu Mederly pred národným súdom r. 1947 pripustil, že „právne sme mali možnosť zrušiť tieto naria denia, najmä keď vyšiel židovský kódex, v ktorom pojem žida bol jasne vymedzený na rasistickom podklade. Ale prúd udalostí bol taký, že sme si to netrúfali urobiť, bojac sa toho, aby Nemci neurobili zo Slovenska protektorát alebo dačo horšie”.87)

Dňa 18. 12. 1941 sa po viac ako ročnej prestávke židovská otázka dostala opäť na rokovanie do snemu, kde sa schválil zákon o obmedzení penzijných dávok židovským súkromným zamestnancom.88) Zákon v tomto štádiu riešenia židovskej otázky nemohol mať už nejaký podstat nejší význam. Jeho zdôvodnením sa nenamáhal vefrni ani spravodajca poslanec Mora, ktorý iba sucho konštatoval, že zákon „zapadá do rámca protižidovských opatrení u nás dôsledne a sústavne uskutočňova ných”.8?)

139

Začiatkom r. 1942 vstúpilo riešenie židovskej otázky na Slovensku do svojho posledného - tragického štádia, ktoré sa dotklo bolestne nielen 88 000 slovenských židovských občanov, ale svojimi morálnymi dôsled kami aj vedomia a cítenia širokých vrstiev slovenského obyvateľstva. Začali sa bezprostredné prípravy na vyvezenie židov z územia Slovenskej republiky a 26. marca odišiel prvý transport s tisíc mladými ľuďmi do Osvienčimu. Tento akt slovenskej vlády prestal byť už len vnútornou záležitosťou štátu, lebo zasahoval aj do oblasti medzinárodné ho práva a patril k tým činom, ktoré demokratický svet označoval za zločiny proti ľudskosti.

S návrhom na vysťahovanie židovských obyvateľov - ako s hotovou a s Nemcami dohodnutou vecou - prišli do vlády 3. 3. 1942 dvaja hlavní predstavitelia radikálneho fašistického krídla Tuka a Mach.90) Videli v tom výbornú príležitosť zbaviť sa masy okradnutého židovského obyva teľstva, ktorá bola pre štát už nepohodlným bremenom. Pri presadzovaní svojich plánov iste počítali aj s celkovou atmosférou okolo židovských obyvateľov, ktorí boli vyháňam zo svojich domovov a bydlísk, pričom ich žiadna obec, resp. mesto, napriek plánovanej ich dislokácii, nechceli prijať. Plány na vybudovanie židovských gét a mamutích pracovných táborov, na ktorých horúčkovito pracovalo vedenie slovenských židov v Ústredni židov a ešte na jeseň 1941 sa o nich uvažovalo aj na oficiál nych vládnych miestach, boli v danej etape dosť fantastické, nereálne. Pre ich realizáciu chýbali finančné a materiálové predpoklady a konečne aj skutočná ochota rozhodujúcich vládnych činiteľov.

Otázka deportácií sa stala ďalším skúšobným kameňom postoja snemu Slovenskej republiky k židovskej otázke. Znova sa tu čiastočne opakovala situácia zo septembra 1940, keď vláda robila nátlak na snem, aby bez odporu prijal jej rozhodnutia, formulované do návrhu zákona. Snem však tentokrát hneď neustúpil tlaku. Systém ponižujúcej schvaľo vacej mašinérie dostáva skoro po dvoch rokoch prvé trhliny.

Deň pred odchodom prvého transportu 25. 3. 1942 poslal minister vnútra Mach predsedníctvu snemu oznámenie, že vláda 24. marca prija la na svojom zasadnutí návrh zákona o vysťahovaní židov. Mach žiadal snem, aby pri príležitosti svojho najbližšieho zasadnutia 27. marca zákon schválil, lebo vysťahovanie sa má začať už v najbližších dňoch.91)

140

Návrh zákona predpokladal vysťahovanie všetkých židovských obyvate ľov bez výnimky. Vysťahovalci mali stratiť všetok hnuteľný majetok (nehnutelhý už nemali) a štátne občianstvo. V dôvodovej správe sa argu mentovalo, že štát má jedinečnú možnosť zbaviť sa všetkých židov. Náklady na vysťahovanie 500 ríšskych mariek za osobu sa mali hradiť zo židovského majetku. Podľa návrhu je zákon na vysťahovanie potrebný preto, lebo „židovský kódex vysťahovanie len predvída, no nesankcionu- je ho”.92) Je typické pre postoj vlády k snemu, že návrh zákona takého významu mu poslala takmer ultimatívnym spôsobom a nečakajúc ani na vyjadrenie zákonodarného orgánu, dala pokyn k deportáciám. Mach aj na zasadnutí Štátnej rady 26. 3. 1942 vyhlásil, že nech sa nekladú vysťa hovaniu židov žiadne podmienky, lebo „my túto akciu nezastavíme za žiadnu cenu”.93) Na tomto zasadnutí Štátnej rady prišlo k širokej výmene názorov o otázke vysťahovania, v ktorej podpredseda snemu Mederly sa postavil na stanovisko: „Nech židia idú, ale riadne pripraveným spôso bom”. Toto vyhlásenie nemožno brať len ako podmienečný súhlas s deportáciami, ale aj ako pokus o ich oddialenie - to vyplýva z celkového kontextii Mederlyho reči.

Vládny návrh zákona o vysťahovaní židov však v marci nešiel ani do ústavnoprávneho výboru, ani pred plénum snemu. Vláde to vôbec nepre kážalo, aby začala s deportáciami, ktoré sa robili na základe 22. § židov ského kódexu o pracovnej povinnosti židov (oficiálne sa židovskí obča nia vyvážali na práce do okupovaného Poľska). Medzitým predseda snemu Sokol rokoval s predsedom vlády Tukom a máme sa snažil u neho dosiahnuť prerušenie, resp. obmedzenie transportov.94) Preto Sokol zvolal na poradu niektorých poslancov, aby sa s nimi poradil o ďalšom postupe snemu. Bolo to v čase, keď už asi 35 000 židovských občanov opustilo územie Slovenskej republiky. Prítomní poslanci (Sokol, Mederly, Opluštil, Zaťko, M. Vančo, Fundárek, Filkom) sa dohodli, že snem prerokuje predložený návrh zákona, ale jeho osnova sa preformu luje tak, aby sa vláde zakázalo vyvážať židov, ktorí budú mať určité vlastnosti. Výnimky mali byť formulované tak, aby zasiahli široký okruh postihnutých.95)

O osnove zákona rokoval ústavnoprávny výbor snemu v dňoch 11. a 15. mája,96) ktorý vypracoval vlastný návrh zákona. Podľa neho mali byť

141

od vysťahovania definitívne- oslobodení tí židovskí občania, ktorí prestú pili na niektorú kresťanskú vieru do 14. 3. 1939 a na židovské osoby, ktoré žili v platnom manželstve s nežidovským partnerom. Dočasne sa nemal zákon o vysťahovaní vzťahovať na židovských obyvateľov, ktorí majú alebo v budúcnosti dostanú prezidentskú výnimku, udeľovanú na základe 255.§ židovského kódexu, a na tie osoby, ktoré ako hospodársky dôležité mali od jednotlivých ministerstiev pracovné povolenia a výnim ky. Boli to najmä lekári, lekárnici, veterinári, inžinieri, technickí a eko nomickí úradníci, obchodní nakupovači, remeselníci-špecialisti atď. Výnimky sa mali týkať aj manželských partnerov, rodičov a detí vyňa tých osôb. Je pozoruhodné, že ústavnoprávny výbor sa tu prvýkrát úspešne pokúsil o revíziu, aj keď nepodstatnú, židovského kódexu. Šlo o návrh - a ten v pléne prešiel - aby ustanovenia kódexu sa nevzťahovali na nežidovských partnerov židovských manželov. Okrem toho výbor prijal rezolúciu, v ktorej žiadal vládu, aby prekrsteným židovským vysťahovalcom zaručila v ich novom domove nerušený náboženský život. Túto naivnú a v porovnaní so súdobou skutočnosťou až nezmysel nú požiadavku možno hodnotiť skôr ako akýsi utišujúci prostriedok poslancov na vlastné pochybnosti a nedôveru voči celej deportačnej akcii.

Takto prepracovaný návrh však narazil na odpor. Je príznačné, že naj viac ho kritizoval Ústredný hospodársky úrad, ktorý nesúhlasil s takou širokou pôsobnosťou výnimiek - chcel ich obmedziť na minimum. Žiadal, aby výnimky v budúcnosti neudeľoval prezident ani jednotliví ministri, ale len vláda. Myslel tým Tuku, prípadne Macha, čím by získal aj nad poskytovaním výnimiek kontrolu. Ústredný hospodársky úrad sa rozhodne postavil aj proti vyňatiu spod platnosti kódexu nežidovských manželov židov, čo odporúčal len „pro futuro”.97) Nespokojnosť s refor mou pôvodného zákona prejavil aj Tuka, ktorý ešte v deň zasadania snemu, kde sa rokovalo o vysťahovaleckom zákone, žiadal revíziu osno vy vypracovanej ústavnoprávnym výborom.98) Spor o konečné znenie zákona sa skončil síce kompromisom, v ktorom sa však snemu podarilo obhájiť väčšinu svojich návrhov.99) Dňa 15. mája popoludní Snem Slovenskej republiky schválil zákon, ktorý napriek všetkým výnimkám a obmedzeniam sa začínal slovami: „Židov možno vysťahovať z územia

142

Slovenskej republiky.”100) Vysťahovaní židovskí občania stratili štátne občianstvo a zvyšok svojho majetku.

Rokovanie pléna snemu o zákone sa konalo za účasti verejnosti, najmä neorganizovaných gardistov,101) čo možno tiež kvalifikovať ako nátlak na hlasovanie poslancov v tejto nanajvýš chúlostivej veci. Spravodajcom zákona bol poslanec Orlický. Jeho správa sa obmedzila len na vymenovanie faktov, nepokúsila sa širšie zdôvodniť nutnosť záko na, ako sa to v minulosti robievalo pri rokovaniach o dôležitých židov ských zákonoch.102) Atmosféra pri rokovaní a hlasovaní bola, ako to komentoval Gardista, napätá, lebo sa „rozšírilo, že sa zasahuje z rozlič ných kruhov, a to zvlášť zo zahraničných, aby vysťahovanie židov nedo stalo zákonitý podklad”.103) Pred hlasovaním bola medzi poslancami rozšírená aj nepravdivá správa, že návrh zákona si Nemci vynútili od vlády.104)

Ešte pred plenárnym zasadnutím snemu zvolal Sokol schôdzu klubu poslancov HSĽS, ktorý prijal rezolúciu, žiadajúcu prezidenta repub liky, aby pri udelbvaní výnimiek židom postupoval veľkodušne.105) V slovenskom sneme sa hlasovalo aklamáciou - zdvihnutím ruky. Jediný poslanec, u ktorého je jasne dokázateľné, že z prítomných členov snemu nezdvihol ruku, bol poslanec za maďarskú národnostnú menšinu J. Esterházy, za čo ho hneď napadol Gardista i Grenzbote.106) Po vojne tvr dila pred Národným súdom väčšina bývalých poslancov, (dokonca aj spravodajca zákona Orlický), že za zákon nehlasovali, lebo im to nedo volilo ich svedomie, ľudské cítenie, morálka, kresťanský svetonázor, kňazské povolanie a pod. Poslanci tak robili vraj buď nezdvihnutím ruky, buď vyjdením zo snemovej siene do bočných kuloárových miest ností, aby sa nemuseli zúčastniť na hlasovaní. Dnes sa už veľmi ťažko dá spoľahlivo zistiť skutočná pravda o akte hlasovania. Konečne, pre celú vec to nie je ani také veľmi dôležité, treba však poznamenať, že medzi tými, ktorí mali počas hlasovania opustiť rokovaciu sieň, sa najčastejšie spomínajú mená Čamogurský, VI. Moravčík, Ferienčík, Filkom, Lukáč. Organizátorom protestného odchodu poslancov bol vraj Čarnogurský.107)

K odhlasovaniu zákona treba ešte pripomenúť, že snem nedal záko nu spätnú platnosť, čím nelegalizoval predchádzajúce vysťahovanie (asi

143

35 000 osôb), ktoré sa tak stalo protiústavné. Tým si snem vytvoril zas priestor pre kritiku vlády za tento jej protizákonný čin.

Zákon o vysťahovaní židovských obyvateFov z územia Slovenského štátu sa hodnotí v odbornej historickej literatúre i publicistike vefini roz dielne. Jedna skupina autorov pokladá zákon za prejav najhlbšieho morálno-politického úpadku Snemu Slovenskej republiky a ľudáckeho režimu vôbec.108) Na druhej strane slovenský historik pôsobiaci v zahraničí M. S. Ďurica tvrdí, že zákon, ktorého inšpirátorom bol vraj prezident Tiso, bol jednoznačne a vedome formulovaný v pros pech židovských obyvateFov. Ďurica ho označuje za priamu príčinu zastavenia deportácií.i<») Skoro podobné stanovisko zaujal aj L. Hoffmann.110) Ďalší autor J. Dzugas zas tvrdí, že zákon v jeho pozitív nych črtách bol dôsledok odporu ľudu proti deportáciám.111)

Podľa nášho názoru je vysťahovalecký zákon 68/1942 SI. z. dosť roz porný - ako vlastne celý postoj snemu Slovenskej republiky k riešeniu židovskej otázky v rokoch 1939-1945. Nemožno ho preto jednoducho značkovať čiernou, resp. bielou farbou. Povedali sme už, že snem sa pri rokovaní o zákone postavil, skoro po dvojročnom odmlčaní, proti kon cepcii slovenských „národných socialistov” úplne likvidovať židovské obyvateľstvo na Slovensku. Výnimky, vsunuté do zákona, zachránili niekoHco tisíc židovských obyvateľov, keďže zúžili základňu, z ktorej sa deportovaní vyberali. Nemožno však súhlasiť s tvrdením, že to bol práve tento zákon, čo donútil slovenskú vládu v októbri 1942 prerušiť deportácie. Zastavenie transportov malo rozhodne aj iné príčiny a širšie súvislosti. Veď po odhlasovaní zákona sa poslalo do vyhladzovacích táborov ešte 20 000 ľudí. Za pozitívum zákona možno považovať prvé naštrbenie univerzality židovského kódexu.

Na druhej strane snem - najvyššia zákonodarná inštitúcia - zásadne sankcionoval vysťahovanie židovských obyvateľov, čím ho legalizoval aj pred najširšou verejnosťou, ktorá mala o tejto akcii vážne pochybnosti - čo nemožno povedať o vzťahu k predchádzajúcim protižidovským zákonom a nariadeniam. Dokonca aj Gardista si akosi s uspokojením vydýchol „Konečne i zákon o vysťahovaní’.112) Tiež vedúci 14. - židov ského - oddelenia na Ministerstve vnútra Vašek vyhlasoval vysťahova lecký zákon za vyvrcholenie zákonného a právneho riešenia židovskej

144

otázky na Slovensku.113) Okrem toho druhá veta 4. § zákona potvrdila platnosť predchádzajúcich protižidovských nariadení, teda aj kódexu na osoby, ktoré zákon vyňal spod vysťahovania. Isteže, možno to chápať ako taktický manéver na presadenie výnimiek, no zároveň je to chtiac- nechtiac potvrdenie dovtedajšieho, rasistického spôsobu riešenia židov skej otázky, ktorý na Slovensku prebiehal skoro už dva roky. Domnievame sa, že všetky tieto momenty treba brať do úvahy pri posu dzovaní vysťahovaleckého zákona, ktorý má v protižidovskom zákono darstve na Slovensku v rokoch 1939-1945 medzníkovú úlohu.

Na jeseň sa na Slovensku začala nová etapa riešenia židovskej otázky, tiež značne ovplyvnená vnútornými i zahraničnopolitickými udalosťami. Na Slovensku po zastavení deportácií (polovica októbra 1942) ostalo necelých 30 000 židovských obyvateľov. Väčšina z nich boli hospodár ski odborníci, žijúci na Slovensku so svojimi rodinami pod ochranou ministerských a prezidentských výnimiek a z titulu príslušnosti ku kres ťanským cirkvám. Asi tri a pol tisíc židovských občanov žilo za zvlášt nych podmienok v pracovných táboroch a strediskách, kde svojou lac nou a kvalitnou prácou sa zachraňovalo pred deportáciou a úspešne dokazovalo slovenským oficiálnym činiteľom svoju užitočnosť pre národné hospodárstvo.114)

Zákony á vládne nariadenia týkajúce sa riešenia židovskej otázky vychádzali ďalej, i keď v oveľa menšom počte ako dovtedy. Židovské obyvateľstvo ako celok však prestáva byť už ich priamym objektom. Úpravy sa týkali skoro výlučne majetkoprávneho usporiadania problé mov, vzniknutých z prevodu židovského majetku do „árijských” rúk. Takého druhu boli aj zákony o hospodárení na židovských poľnohospo dárskych nehnuteľnostiach, o obmedzeniach židov pri osvojení a ustano vení kurátora pre likvidované židovské advokátske kancelárie, ktoré snem schválil v lete r. 1942.115> V tom čase začína však už snem, zatiaľ len nepriamo, útočiť na celkový spôsob riešenia židovského problému, nastúpený v posalzburskom období. Zmenu postoja snemu zapríčinili nielen vážne hospodárske, najmä finančné nedostatky a straty, ktoré vyplynuli z arizačného prevodu majetku, ale aj vnútropolitické zmeny na Slovensku. V lete 1942 došlo na Slovensku opäť k čiastočnému pre sunu vnútorných mocenských síl - tentokrát v neprospech radikálneho

145

fašistického krídla, ktorého čelný predstaviteľ Tuka v dôsledku tzv. Sznackého aféry stratil veľkú časť svojho politického vplyvu a bol odstránený aj z vedenia HSĽS, i keď mu vládne funkcie zostali. Toto preskupenie síl sa po formálnej stránke odrazilo v zákone 215/1942 SI. z. o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane.116)

Nemáme zatiaľ na to priame dôkazy, ale i tak je veľmi pravdepodob né, že táto mocenská zmena mala viac-menej priamy vplyv na pozíciu Ústredného hospodárskeho úradu, odkiaľ musel v júli 1942 odísť Tukov favorit a chránenec Morávek. Nespokojnosť s prácou Ústredného úradu sa prejavovala už od jesene 1941, keď sa arizačný proces na Slovensku v podstate skončil. Hlavnými kritikmi boli slovenské peňažné ústavy,117) ktoré arizáciou strácali svoje pôžičky, poskytnuté v minulom období ešte pôvodným židovským majiteľom. Arizátori totiž nechceli platiť dlhy z prevzatých podnikov. Nekrytie tejto položky malo, prirodzene, širšie súvislosti, v konečnom dôsledku nepriaznivé pre domáce obyvateľstvo. Preto sa navrhovalo, aby Ústredný hospodársky úrad po prevode židov ského majetku stratil právo disponovať s ním a kompetencia sa mala pre niesť na Ministerstvo hospodárstva, resp. Ministerstvo financií. To by však bolo vyžadovalo revíziu židovského kódexu. Ešte v decembri 1941 zvolal síce Tuka komisiu zloženú zo zástupcov všetkých vyšších štát nych orgánov (za snem bol v nej poslanec Hollý), ktorá mala preskúmať prvú etapu činnosti Ústredného hospodárskeho úradu. O činnosti komi sie nie sú žiadne správy a celá akcia bola len formálna - na umlčanie kritikov.118) Všemocné postavenie Ústredného hospodárskeho úradu ostalo neotrasené, hospodárenie s bývalým židovským majetkom bolo stále chaotické a neprehľadné, čo vytváralo veľmi priaznivú pôdu pre korupciu.

V lete 1942 počas deportácií a rozpredávania židovských majetko vých zvrškov na dražbách opäť prepukol spor o kompetenciu s manipu lovaním židovského majetku. Pri tejto príležitosti Ministerstvo financií upozornilo, že ak bude Ústredný hospodársky úrad naďalej hospodáriť so židovským majetkom, tak výnos z jeho odpredaja nebude stačiť ani na krytie nákladov za vyvezenie židovských obyvateľov.119) Snem bol o tejto situácii dobre informovaný najmä z memoranda vo veci arizácií, ktoré asi koncom leta 1942 poslali zväzy slovenského peňažníctva

146

úspornému a kontrolnému výboru snemu, aby ho požiadali o pomoc v presadzovaní záujmov veriteľov voči arizátorom, odmietajúcim brať na seba záväzky, vyplývajúce z hypotekárneho zaťaženia bývalých židov ských podnikov. Memorandum žiadalo revíziu príslušných ustanovení židovského kódexu, „lebo jeho zásady sú chybné a nezodpovedajú novovzniknutej situácii”.120)

Snem sa ponúkanej príležitosti chytil, osvojil si argumenty memoran da a na ich základe prijal príslušné zákony, ktoré znamenali obmedzenie právomoci Ústredného hospodárskeho úradu a teda aj čiastočnú revíziu kódexu. Na základe týchto zákonov mala vláda usporiadať právne pome ry prebratých židovských podnikov tak, aby sa uspokojili aj veritelia. Zákon z októbra 1942 určil vláde, aby túto úlohu splnila do 31. 12. 1942.121) Vláda nedodržala predpísaný termín, odôvodňujúc to tým, že jej všetko úsilie za taký krátky čas nestačilo na vyriešenie tohto veľmi zložitého problému.122) Dôvod vlády bol tentokrát pravdivý, lebo v ari- zácii bol už dokonalý zmätok, napriek neustálemu predchádzajúcemu ubezpečovaniu Ústredného hospodárskeho úradu o tom, ako celý proces prebieha systematicky, precízne a bez strát. Na druhej strane však na konečnom právnom usporiadaní nemali záujem ani mnohí vládni, či iní vplyvní činitelia štátu, lebo boli osobne, resp. prostredníctvom svojich príbuzných hmotne zainteresovaní v arizačných prevodoch.123) Vo svo jom ďalšom zákone z decembra r. 1942 snem predĺžil termín na defini tívne usporiadame majetkovoprávnych vzťahov prebratých židovských podnikov do 30. 6. 1943.124> Nový termín však nebol ani teraz dodržaný. Zákon sa vlastne nerealizoval už nikdy.125) Pri príležitosti prijatia tohto zákona snem prijal rezolúciu, ktorou vyzval vládu, aby „podrobila reví zii platné normy, ktoré sa vzťahujú na riešenie židovskej otázky, pokiaľ tieto nevyhovujú právnej a praktickej potrebe”.126) Bola to vlastne prvá verejná oficiálna výzva snemu k revízii židovského kódexu. V tomto prípade snem neostal len pri deklaratívnom vyhlásení, ale vo februári 1943 navrhol a schválil zákon 25/1943 SI. z., ktorým sa menil a doplňo val židovský kódex a zákon o fonde pre správu bývalého židovského poľnohospodárskeho majetku (108/1942 SI. z.). Podstata tohto zákona spočívala v tom, že bývalá židovská pôda mohla byť v pozemkovej knihe zavedená na meno novéha majiteľa až potom, keď uspokojil even

147

tuálne nároky veriteľov voči bývalému majiteľovi.127) O židovskej otázke sa hovorilo aj 18. 12. 1942 na schôdzi rozpočtového výboru snemu. Poslanci, uvedomujúc si vlastnú zodpovednosť za schválenie vysťahova leckého zákona, postavili sa proti ďalším deportáciám židovských oby vateľov. Odôvodňovali to veľkými finančnými nákladmi, ktoré sa na deportáciu čerpali zo štátnej pokladnice. Rozhodne, že požiadavka zastavenia deportácií maía u poslancov aj iné, aj keď nevypovedané prí činy. Na tejto schôdzi poslanec Filkom vyslovil nedôveru aj v právnu legalitu celého arizačného procesu.128)

K otvorenej a neobyčajne ostrej kritike spôsobu všeobecného riešenia židovskej otázky na Slovensku došlo na sneme 22. 12. 1942 v rámci poslaneckej debaty o štátnom rozpočte na rok 1943.129> Poslanec VI. Moravčík vo svojej reči upozornil, že riešenie židovskej otázky pokra čovalo aj r. 1942 bez ohľadu na štátny finančný záujem - tak pri spraco vaní a zhodnocovaní židovského majetku, ako aj pri hradení nákladov za vysťahovanie židov. Moravčík obvinil zodpovedných činiteľov, že arizá- cie slúžili v prevažnej miere k obohacovaniu sa jednotlivcov a konštato val, že finančné náklady za vysťahovanie židovských obyvateľov zaťažili štátnu pokladnicu, čo môže mať veľmi nepriaznivý vplyv na ďalší hospo dársky vývoj štátu. Ďalší diskutujúci, poslanec Hollý, charakterizoval stav riešenia židovskej otázky takto: „Chaos je v právnych predpisoch, chaos je v prevádzaní týchto opatrení, chaos je v arizácii, chaos je pri vyvážaní židov, chaos je pri povoľovaní, či ponechávaní židovských zamestnancov, jedným slovom pri riešení židovskej otázky je taký stav, že ťažko bude nájsť človeka, ktorý by za takéto riešenie zobral na seba zodpovednosť”. Hollý tiež poukázal na to, že riešenie židovskej otázky miesto očakávaného hospodárskeho prínosu „hlboko siaha do štátnych financií”, a preto „je potrebné, aby sa v čo najkratšom čase urobila reví zia všetkých opatrení, týkajúcich sa židovskej otázky”.

Napriek tejto neobyčajne ostrej kritike spôsobu riešenia židovskej otázky snemoví poslanci sa vo svojich vystúpeniach vôbec nedotkli problému spoločenskej, občianskej a antihumánnej diskriminácie židov ských občanov. Ich kritika sa týkala výlučne hospodárskych neporiad kov a finančných strát, ktoré štát utrpel v tomto procese. Riešenie židov

148

skej otázky vo všeobecnosti sa považovalo naďalej za samozrejmosť, ktorú bolo treba uskutočniť. To bola téza, ktorej sa snem nemohol vzdať do konca svojej existencie.

V neskoršom období nemožno celkom vylúčiť snahu snemu o akúsi občiansku rehabilitáciu židovských obyvateľov, ktorí ešte na Slovensku zostali. Tieto tendencie sa prejavili v druhej polovici r. 1943, keď sa židovské zákony dostali posledný raz pred plénum snemu. V tejto etape riešenia židovskej otázky na Slovensku treba rozhodne vziať do úvahy vplyv medzinárodných, najmä vojenských udalostí. Okrem toho na Slovensko už od jesene 1942 začali prenikať správy z vyhladzovacích táborov, ktoré nesporne ovplyvnili verejnú mienku voči židovským oby vateľom a viac-menej revidovali aj postoj oficiálnych činiteľov k rieše niu židovskej otázky vôbec.

O tragickom osude deportovaných slovenských židov sa dozvedelo predsedníctvo snemu takmer „z prvej ruky”. Poslanec Tvrdý bol v Žiline v stálom styku s predstaviteľnú Ústredne židov.130* Tí mu ukázali niekoľ ko prepašovaných listov väzňov z Osvienčimu a ich prostredníctvom sa stretol aj s tromi utečencami z vyhladzovacích táborov, ktorí mu rozprá vali o konečnom štádiu riešenia židovskej otázky - o masových vraž dách. Tvrdý povedal o svojich poznatkoch predsedovi snemu Sokolovi, ktorý o tom informoval zas prezidenta Tisu.131*

Nie náhodou práve Tvrdý 3. 9. 1943 na spoločnom zasadnutí ústavno právneho, národohospodárskeho a rozpočtového výboru snemu upozor nil, že spôsob riešenia židovskej otázky na Slovensku je predmetom kri tiky zahraničia a stane sa aj predmetom rozhovorov na budúcej mierovej konferencii, kde „nebude nič platiť, čo odporuje medzinárodnému právu”.132) Na tomto zasadnutí výborov, za účasti asi dvadsiatich poslan cov, došlo opäť k ostrej kritike celkového riešenia židovskej otázky, ktorá sa už nezaoberala len nepriaznivými hospodárskymi a finančnými dôsledkami arizačného procesu, ale dotýkala sa aj morálnospoločenskej a etickej stránky celého problému. Poslanci síce priznávali určitú zodpo vednosť snemu za stav riešenia židovskej otázky, ale všetci poukazovali na to, že „pri splnomocňovaní vlády v sneme nikto nemyslel na také rie šenie židovskej otázky, aké sa potom stalo”. Hlavné zlo videli poslanci v kódexe, ktorý žiadali revidovať, „lebo jeho zásady sú neprijateľné”.133)

149

Zo schôdze snemových výborov vyšla myšlienka na vypracovanie nového zákona, upravujúceho židovskú otázku v zmysle kritiky poslan cov. Zákon sa mal týkať nielen nápravy hospodárskych neporiadkov v arizačnom procese, ale mal čiastočne zmeniť aj právne postavenie židov ských občanov na Slovensku. Pravdepodobne na tejto schôdzi výborov sa zrodil aj návrh, ktorý predpokladal v budúcom zákone zrušenie všet kých majetkových nevýhod židovských miešancov, zrovnoprávnenie od určeného dňa prekrstených židov s ostatnými kresťanmi, zrušenie ozna čovania židovských obyvateľov a zrušenie kolektívneho ručenia židov v každom smere.134' V podstate tento návrh znamenal revíziu rasového princípu riešenia židovskej otázky, návrat k zásadám, ktoré boli v tejto otázke platné pred prijatím židovského kódexu, resp. pred septembrom 1940. Z rukopisu návrhu nie je jasné, kto bol jeho autorom. Zdá sa však, že to bola viac súkromná iniciatíva niekoho z poslancov, ako oficiálne stanovisko niektorého zo snemových výborov. Svedčila by o tom aj sku točnosť, že z návrhu sa dostal do osnovy pripravovaného zákona len jeden bod a aj ten v oklieštenej podobe. Táto polovičatosť snemu nevy plývala len z jeho už tradičného kompromisníctva a oportunizmu, ale svoju úlohu zohral opäť politický nátlak, ktorý tentokrát prichádzal z nemeckej strany a tlmočil ho prezident Tiso.

Na spomínanej schôdzi snemových výborov 3. 9. 1943 sa zúčastnil z titulu svojej poslaneckej funkcie aj vodca Deutsche Partei Karmasin, ktorý z rokovania demonštratívne odišiel a sťažoval sa spolu s nemec kým vyslancom Ludinom prezidentovi Tisovi na zámery snemu. O nie koľko dní potom si Tiso zavolal jedného z hlavných iniciátorov pripra vovaných reforiem poslanca Tvrdého a upozornil ho, že Nemci sa poze rajú na počíname snemu s veľkou nedôverou. Asi o týždeň neskôr osob ný prezidentov tajomník Murín ukázal vraj Tvrdému zachytenú správu nemeckého vyslanectva v Bratislave, kde sa hovorilo, že medzi poslan cami snemu badať protinemecké nálady a že v sneme sa idú robiť opatre nia v prospech židov.135*

To boli teda udalosti, ktoré predchádzali a ovplyvňovali 121. zasad nutie slovenského snemu, kde sa schválili 28. 10. 1943 dva posledné snemové zákony, týkajúce sa riešenia židovskej otázky. Najprv sa prero koval a schválil zákon o úprave niektorých otázok súvisiacich s práv

150

nym postavením židov a prenajímateľov židovských podnikov.136) Zákon znamenal otvorenú revíziu židovského kódexu, z ktorého anuloval desať paragrafov. Vlastným cieľom zákona bola náprava neporiadkov v arizač- nom procese. Na jeho základe mohol byť bývalý židovský podnik arizá- torovi odňatý, ak si neplní svoje hospodárske a finančné povinnosti. Okrem toho zákon čiastočne vynímal židovských miešancov (kategória osôb určená židovským kódexom) spod všetkých protižidovských naria dení.

Druhý zákon o likvidácii mimoriadnej dávky zo židovského majet ku1371 zrušil nariadenie 199/1941 SI. z., ktoré vláda vydala ešte v rámci svojej plnej moci na riešenie židovskej otázky. Zákon zbavoval židov ských občanov povinnosti platiť mimoriadnu peňažnú dávku. To však bola len jeho formálna stránka, lebo židovskí občania v dôsledku množ stva iných opatrení a deportácie boli zbavení majetku, z ktorého sa mala mimoriadna dávka čerpať. Pre pomery v hospodárení so židovským majetkom bolo totiž typické, že štát vo svojom rozpočte s mimoriadnou dávkou počítal a Ministerstvo financií na jej účet požičalo dvesto milió nov korún, hoci z dávky sa v skutočnosti vyinkasovalo len niekoľko miliónov Ks138) A to bol hlavný dôvod, prečo zákon mimoriadnu dávku musel zrušiť. Rozpočtový schodok, ktorý v súvislosti s mimoriadnou dávkou vznikol, chcel zákon hradiť z bývalých židovských podnikov, budov poľnohospodárskeho majetku. Je to paradoxné, ale týmto rozhod nutím sa preniesla židovská mimoriadna dávka vlastne na arizátorov. Bolo to postavenie arizačného procesu na hlavu. Pravdepodobnosť vyrovnania schodku z tohto zdroja bola však za daného stavu tiež malá, s čím konečne počítala aj dôvodová správa k zákonu.139)

Oba tieto zákony sa snažili urobiť nápravu v hospodárskych neporiad koch a stratách, vyplývajúcich z riešenia židovskej otázky. Snem krytý touto snahou sa pokúsil o čiastočné vrátenie občianskych slobôd židov ským obyvateľom. Ani jedno, ani druhé sa nepodarilo. Ľudácky režim bol už príliš kompromitovaný, aby našiel v sebe dosť politických a morálnych síl na revidovanie vlastnej politickej doktríny, ktorá v prak tickom uplatnení znamenala okrem iného aj zavraždenie 57 000 sloven ských židovských občanov. Preto aj všetky pokusy snemu v tomto smere, akokoľvek motivované a subjektívne myslené, ostávajú vždy len na pol ceste a v poslednom roku trvania štátu úplne prestávajú.

151

Židovské obyvateľstvo sa na pôde snemu spomínalo už len okrajovo. Naposledy v čase Slovenského národného povstania, z vyvolania ktoré ho obvinili židovské obyvateľstvo.140) Opäť sa tu vytiahla a oprášila osvedčená zaklínajúca formulka „židia sú za všetko zodpovední”. Tu však už vôbec nešlo o židovskú otázku, ale o úplné nepochopenie širších politických súvislostí a základných životných potrieb národa, ktorý mal snem zastupovať a reprezentovať.

Vcelku možno povedať, že snaha Snemu Slovenskej republiky riešiť židovskú otázku zákonným spôsobom úplne stroskotala. Bolo to zákoni té vyústenie cesty, ktorú snem nastúpil r. 1939, keď sa na Slovensku vyčlenila skupina obyvateľstva, ktorá sa označila za nepriateľa štátu a národa a začali sa proti nej vyvodzovať hospodárske, spoločenské a občianske konzekvencie. Snem pritom asistoval svojimi zákonnými úpravami, vlastnou autoritou i tichým súhlasom. I keď bezprostrednú zodpovednosť za tragédiu slovenských židov rozhodne nemožno pripiso vať snemu, treba si uvedomiť, že jeho opatrenia v tomto smere boli jed ným z článkov rozbiehajúcej sa reťazovej reakcie, ktorá sa neskôr už nedala zastaviť. Všetky snahy slovenského snemu o zákonité riešenie židovskej otázky, resp. o nápravu tohto riešenia museli vyznieť v súdo bej politickej situácii naivne a v praktickom živote sa stretli s úplným neúspechom. Židovský problém, ako sa na Slovensku nastolil v rokoch 1938-1939, nebolo totiž možné zákonite a demokraticky riešiť. To však, zdá sa, si slovenský snem dobre neuvedomil.

Poznámky k uvedenému článku:

*) Pojmy „židovská otázka”, „židovský problém”, „riešenie židovskej otázky” atď. sme prevzali z dobovej terminológie. V našej štúdii ich budeme používať iba ako pracovné termíny, bez ktorých sa nezaobídeme. 1) Anton Vašek, Protižidovské zákonodarstvo na Slovensku,

Bratislava 1942, 11. 2) O riešení židovskej otázky na Slovensku v období medzi 6. 10. 1938 a 14. 3. 1939 pozri podrobnejšie: Ivan Kamenec, Židovská

152

otázka a spôsoby jej riešenia v čase autonómie Slovenska, Nové obzory 10(1968), 155-180. 3) Štátny slovenský ústredný archív (ŠSÚA) Bratislava, fond Ministerstva hospodárstva, 1/9/1/1939 - dôv. (Dôvodová správa MH k vl. nariadeniam o revízii živnostenských oprávnení.) 4) Slovák, 30. 11. 1938. 5) Nástup, 1.2. 1939. 6) Gardista, 18. 1. 1939. 7) Židovská ústredná úradovňa vznikla v novembri 1938 ako náhrada

za zastavenú Židovskú stranu pre Slovenskú krajinu. 8) ŠSÚA, Bratislava, fond Úradovne predsedníctva vlády, 655/1939. 9) Slovák, 20. 12. 1938. 10) Slovák, 10. 2. 1939. 11) Tesnopisecké správy Snemu Slovenskej krajiny, 2. schôdza, 21. -

23. 2. 1939. 12) Tamže. 13) Ako si toto riešenie Mach konkrétne predstavoval, o tom sa na sneme nezmienil, o to vecnejšie však boli jeho vyhlásenia na verej ných zhromaždeniach a gardistických zrazoch. Napríklad vo svo jom známom vystúpení v Rišňovciach vo februári 1939 vyhlásil: „So židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poria dok a urobíme ho s nimi aj my.” Na tom istom zhromaždení iný pohlavár Hlinkovej gardy Murgaš k tomu dodal: „My HG nepo známe nijaký židovský majetok a peniaze, my poznáme len slo venský majetok a slovenský národný kapitál.” pozri: Slovák, 7. 2. 1939. 14) Tesnopisecké správy Snemu Slovenskej krajiny, 2. schôdza, 21. -

23. 2. 1939. 15) O postavení Snemu Slovenskej republiky v politickom systéme štátu pozri bližšie: Martin Vietor, Príspevok k objasneniu fašistic kého charakteru tzv. slovenského štátu, Historický časopis, 8 (1960), č. 4,482-508. 16) Napríklad pri schvaľovaní zákona o štátnom občianstve spravodaj ca Hollý vyhlásil, že na Slovensku „nemožno prijať zásady zhni- lých demokratických zriadení”, lebo, „naša demokracia musí byť

153

demokraciou výberu”. Pozri Tesnopisecké správy Snemu Slovenskej republiky (ďalej TS SSR), 8. zasadnutie, 25. 9. 1939. 17) Slovenský zákonník, 1939,1/1939 SI. z. 18) Slovenský zákonník, 1939, vládne nariadenia č. 36, 63, 74, 116,

145, 184. 19) Predseda snemu Sokol pred Národným súdom vysvetľoval pasivitu tým, že intervenovanié proti týmto vládnym nariadeniam by zna menalo zhoršenie pre slovenské obyvateľstvo. ŠSÚA, Bratislava, fond Národného súdu (ďalej NS), Dr. M. Sokol, Tnľud 11/1947. 20) Slovenský zákonník, 1939, vládne nariadenia č. 130,208, 230. 21) Napríklad vládne nariadenia o vyradení židovských občanov z vojenskej služby a ich presunutí do pracovných útvarov prebral branný zákon 20/1940 SI. z. zo dňa 31. 1. 1940. 22) ŠSÚA, Bratislava, fond Snemu Slovenskej republiky (ďalej SSR),

535/1941, predsedníctvo snemu. 23) Anton Vašek, c. d., 36. 24) ŠSÚA, Bratislava, fond Ministerstva hospodárstva, 1/9/1/1939 -

dôv. 25) Slovák, 8. 10. 1939. 26) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, zápisnice zo zasadnutí výborov

snemu, bez čísla, kartón č. 291. 27) TS SSR, 15. zasadnutie, 21. 11. 1939. Poslanec Mondok tu upo zorňoval, že židovskí obyvatelia sa až potom môžu odstraňovať z hospodárskeho života, keď bude za nich spoľahlivá náhrada, lebo „rušivé a ukvapené zasahovanie do hospodárskeho života môže mať škodlivé následky pre celý národ”. 28) Pre radikálov bolo ináč typické, že snemovú pôdu nepovažovali za veľmi vhodnú pre svoje vystúpenia. Tie robili radšej v tlači a na verejných zhromaždeniach, kde pre svoju demagógiu nechádzali vďačnejšie poslucháčstvo. 29) TS SSR, 15. zasadnutie, 21. 11. 1939. Vystúpenia poslancov

Lukáča a Mondoka. 30) Slovenský zákonník, 1939, 335/1939 SI. z. 31) Slovenský zákonník, 1940, 46/1940 SI. z. 32) Údaje sú z referátu Jána Balku na zasadnutí Štátnej rady z 12. 2. 1941. (Súpis židovských poľnohospodárskych nehnuteľností sa

154

robil už r. 1939 na základe vl. nar. 147/1939 SI. z.) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Ján Balko, Tnl'ud 46/46. 33) TS SSR, 26. zasadnutie, 22. 2. 1940. 34) Tamže. 35) Správa Jána Balku v Štátnej rade o činnosti Štátneho pozemkové ho úradu z 12. 2. 1941. ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Ján Balko, Tnľud 46/46. 36) Slovenský zákonník, 1941, nariadenie č. 93/1941 SI. z. 37) Úradné noviny, 16. 5. 1942,231/1942. 38) Gardista, 7. 6. 1940. 39) O predsalzburskom vývine na Slovensku pozri podrobne Ľubomír Lipták, Príprava a priebeh salzburských rokovaní roku 1940 medzi predstaviteľmi Nemecka a slovenského štátu, Historický časopis, 13 (1965), č. 3, 329-365. K tejto problematike pozri aj štúdiu Martin Broszat, Das deutsch-slowakische Verhältnis 1939/1940 und seine Ríickwirkung auf die slowakische Judenpolitik, v zbor níku Gutachten des Instituts fiir Zeitgeschichte, Miinchen 1958, 221-229. 40) Takéto prípady nazývali odporcovia dobrovoĎiej arizácie hebreizá-

ciou. 41) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 7/1940, predsedníctvo snemu. 42) Osnova zákona sa poslala na vyjadrenie Ministerstvu vnútra, Ministerstvu pravosúdia, Ministerstvu dopravy a verejných prác, Ministerstvu národnej obrany, Ministerstvu financií, Najvyššiemu správnemu súdu, predsedníctvu vlády, prezidentskej kancelárii, generálnemu sekretariátu HSĽ.S, Obchodnej a priemyselnej komo re, Zväzu slovenských remeselníkov a obchodníkov, Ústrediu združenia slovenského priemyslu atď. 43) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 7/1940, presedníctvo snemu. 44) Elaborát je uložený v ŠSÚA, Bratislava, fond Úradovne predsed

níctva vlády. 45) Zo správy A. Morávka o činnosti Ústredného hospodárskeho úradu na zasadnutí Štátnej rady dňa 12. 2. 1942, ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Martin Sokol, Tnľud 11/47. 46) Referát A. Morávka na predsedníctve vlády o činnosti

155

Hospodárskej úradovne predsedníctva vlády z 13. 9. 1940, ŠSÚA, Bratislava, fond Ústredného hospodárskeho úradu (ďalej ÚHÚ), 35/1940, prez. 47) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR 7, 940, predsedníctvo snemu. 48) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Vojtech Tvrdý, TnTud 15/45, sve

decké výpovede A. Mártona a S. Rátona. 49) ŠSÚA, Bratislava, fond Hospodárskej úradovne predsedníctva

vlády, 685/1940. 50) TS SSR, 27. zasadnutie, 29. 2. 1940. 51) Slovenský zákonník, 1940, 113/1940, SI. z. 52) TS SSR, 27. zasadnutie, 29. 2. 1940. 53) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 7/1940, predsedníctvo snemu, fond

Ministerstva hospodárstva, Prez. - P - dôv. - 203/1940. 54) Pozri Ľubomír Lipták, c. d. 55) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 7/1940, predsedníctvo snemu. Otázka zriadenia arizačného fondu, ktorého predpokladaná výška sa odhadovala na 50 mil. Ks, bola aktuálna počas priebehu celého arizačného procesu a stala sa predmetom častých diskusií a roko vaní. Napriek tomu sa arizačný fond nepodarilo nikdy vytvoriť. Bol to dôsledok nie neoprávnenej nedôvery slovenských peňaž ných ústavov voči právnej a hospodárskej stránke celého arizačné ho procesu. Slovenská národná banka odmietla utvoriť taký fond, „keďže by šlo pre ňu o nedovolený obchod a vydanie nekrytých bankoviek by znamenalo nežiadúcu infláciu”. - ŠSÚA, Bratislava, fond Hospodárskej úradovne predsedníctva vlády, 36/1940. 56) TS SSR, 33. zasadnutie, 25. 4. 1940. 57) Gardista, 27. 1. 1940. 58) Gardista, 20. 4. 1940. 59) Ľubomír Lipták, c. d. 60) Slovák, 23. 5. 1940. 61) Slovák, 2. 3. 1940. 62) Slovenský zákonník, 1940,163/1940, SI. z. 63) TS SSR, 41. zasadnutie, 4. 7. 1940. 64) O priebehu salzburských rokovaní pozri bližšie: Ľubomír Lipták,

c. d. 65) Slovák, 1. 8. 1940.

66) Gardista, 29. 8. 1940. 67) Slovák, 5. 9. 1940. 68) Slovenský zákonník, 1940, 213/1940, SI. z. 69) TS SSR, 43. zasadnutie, 3. 9. 1940, reč poslanca Hudeca. 70) Tamže. 71) Tamže. 72) Vo februári 1940 uverejnil Gardista článok Niečo o inštitúcii parla mentu, v ktorom sa tvrdí, že v „autoritatívnom systéme nemôže vládnuť anonymná väčšina (t. j. snem - I. K.), nesmie jestvovať bočná vláda, ktorá hatí praktickú vládnu prácu”. Snem má podľa tohto návodu nie rozhodovať, ale reprezentovať „súhlas národa s prácou vlády, alebo s tým, čo vykonal, alebo dal do programu vodca”. - Gardista, 3. 2. 1940. 73) Slovenský zákonník, 1940, 210/1940 SI. z. 74) ŠSÚA, Bratislava, fond ÚHÚ, 2041/1941, prez.: fond SSR, zápis

nice zo smenových výborov, bez čísla, kartón 278. 75) TS SSR, 43. zasadnutie, 3. 9. 1940. 76) Tamže. 77) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Martin Sokol, Tnľud 11/47.

Výpovede Sokola, Karvaša a Macha. Mach v tejto súvislosti pred súdom vyhlásil, že ak by snem nebol schválil splnomocňovací zákon, bola by to pre Tuku vítaná zámienka, aby pomocou Nemcov na smen zaútočil. 78) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, zápisnice zo snemových výborov,

bez čísla, kartón 272. 79) Slovák, 3. 12. 1940. 80) TS SSR, 54. zasadnutie, 20. 12. 1940. 81) TS SSR, 46. zasadnutie, 8. 10. 1940. 82) TS SSR, 96. zasadnutie, 8. 10. 1942. 83) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Karol Mederly, Tnľud 15/47,

zápisnica zo schôdze Štátnej rady 26. 3. 1942. 84) Z výpovede D. Wislicenyho pred Národným súdom v Bratislave,

Pravda, 5.8. 1946. 85) Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ) vznikol z Hospodárskej úra dovne predsedníctva vlády 16. 9. 1940 - pozri Slovenský zákon

157

ník, 1940, 222/1940 SI. z. Na jeho čele stál A. Morávek. ÚHÚ mal v riešení židovskej otázky na Slovensku neobmedzenú, priam dik tátorskú právomoc. 86) Slovenský zákonník, 1941,198/1941 SI. z. 87) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Karol Mederly, TnTud 15/47. 88) Slovenský zákonník, 1941, 278/1941 SI. z. 89) TS SSR, 77. zasadnutie, 18. 12. 1941. 90) Pred súdom národa I, Bratislava, 1947. 91) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 370/1943, predsedníctvo snemu. 92) Tamže. 93) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Karol Mederly, TnTud 15/47. 94) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Martin Sokol, Tnľud 11/47, výpo

veď I. Karvaša. 95) Tamže, výpovede Zaťku a Sokola. 96) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 370/1943, predsedníctvo snemu. 97) ŠSÚA, Bratislava, fond ÚHÚ, legislatívno-právny odbor, bez čísla, kartón 44. Toto je ináč typický, v histórii nie ojedinelý príklad, keď jedna zložka byrokratického aparátu prerastie ústavné orgány, kto rým začne diktovať. 98) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 370/1943, predsedníctvo snemu. 99) Výnimky sa vzťahovali len na maloleté deti vyňatých osôb a na rodičov tých osôb, ktoré mali na území slovenského štátu ostať definitívne. 100) Slovenský zákonník, 1942, 68/1942 SI. z. 101) Gardista, 17. 5. 1942. 102) TS SSR, 87. zasadnutie, 15. 5. 1942. 103) Gardista, 17. 5. 1942. 104) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Koloman Homýš, Tnľud 18/45. Správa bola falošná, rozšírená pravdepodobne za účelom ovplyv nenia poslancov. Nemci tentokrát nemuseli robiť nátlak, lebo ini ciatívy na strane niektorých slovenských politických činiteľov bolo nadostač. Mach dva dni po začiatku deportácií vyhlásil: „My sami sme podnik]j všetko možné, aby sme sa zbavili židov.” Slovák, 28. 3. 1942. 105) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Martin Sokol, Tnľud 11/47.

158

106) Gardista 17. 5. 1942, Grenzbote, 19. 5. 1942. Poslanec Esterházy v predchádzajúcich rokoch v slovenskom sneme tiež útočil na židov ských obyvateľov a schvaľoval ich celkovú izoláciu a diskriminá ciu, lebo vraj „aj maďarský národ trpel od nich (židov - I. K.) sto ročia”. TS SSR, 46. zasadnutie, 8. 10. 1940. 107) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Vladimír Moravčík, Tnľud 45/45. 108) Jozef Stanek, Zrada a pád, Praha 1958. Aj väčšina našej odbornej i

publicistickej literatúry, pokiaľ sa o tomto zákone vôbec zmieňuje. 109) Milan S. Ďurica, Dr. Tiso and the Jewish Problém in Slowakia, Padua, Stamporia Dell Universita, 1964. Separát zo zborníka Slowakia Midle Town, Pensylvania VII, 3-4. 110) Ladislav Hoffmann, Katolícka cirkev a tragédia slovenských

židov, Kultúrny život, 1968, č. 23. 111) Jozef Dzugas, Postavenie židovského obyvateľstva v normotvorbe slovenského štátu, Právnická štúdie XV (1967), č. 2, 349-391. 112) Gardista, 16. 5. 1942. 113) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Viktor Ravasz, Tnľud 22/45. Referát A. Vaška na zasadnutí Štátnej rady 3. 2. 1943 o stave rieše nia židovskej otázky na Slovensku. 114) Bližšie o židovských pracovných táboroch a strediskách Ivan Kamenec, Vznik a vývoj židovských pracovných táborov a stred ísk na Slovensku v rokoch 1942-1944, Nové obzory, VIII (1966), 15-38. 115) Slovenský zákonník, 1942, 108/1942 SI. z., 138/1942 SI. z.,

205/1942 SI. z. 116) Podrobnejšie pozri Ľubomír Lipták, Politický režim na Slovensku v rokoch 1939-1945, Zborník Slovenské národné povstanie 1944, Bratislava, 1965,20-49. 117) Pozri memorandum zväzov slovenského peňažníctva ohľadom uskutočňovania arizácií, ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 1575/1942,. predsedníctvo snemu. 118) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 1201/1941, predsedníctvo snemu. 119) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 650/1941, predsedníctvo snemu. 120) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 1575/1942, predsedníctvo snemu. 121) Slovenský zákonník, 1942, 206/1942 SI. z.

159

122) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 1562/1942, predsedníctvo snemu. 123) Napríklad v novembri 1942 sa Štátny pozemkový úrad, ktorý mal v kompetencii prevod bývalej židovskej pôdy, bránil proti obvine niu Ministerstva financií, že nerešpektuje požiadavky veriteľov, argumentom: „Je to často nemožné, lebo je tu blok síl, ktoré sú v tieni.” Pri tejto príležitosti sa predseda Štátneho pozemkového úradu Klínovský ironicky pýtal, prečo Ministerstvo financií neprednieslo požiadavky na obranu veriteľov na príslušných mies tach, keď sa protižidovské opatrenia vynášali. ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 1526/1942, predsedníctvo snemu. 124) Slovenský zákonník, 1942, 258/1942 SI. z. 125) V septembri 1943 podalo vedenie reorganizovaného Ústredného hospodárskeho úradu správu, v ktorej sa konštatovalo, že väčšina arizovaných podnikov nemá určenú ani likvidačnú cenu, na zákla de ktorej by arizátori mali plniť svoje finančné povinnosti. ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, 677/1943, predsedníctvo snemu. 126) TS SSR, 104. zasadnutie, 22. 12. 1942. 127) TS SSR, 107. zasadnutie, 25. 2. 1943. 128) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, zápisnice zo zasadnutí snemových

výborov, bez čísla, kartón 265. 129) TS SSR, 104. zasadnutie, 22. 12. 1942. 130) V rámci Ústredne židov pracovala ilegálna židovská organizácia, akýsi „tieňový kabinet” vedenia ÚŽ. Úlohou skupiny bolo pripra vovať aktívny odboj, organizovať ilegálne prechody židovských obyvateľov na poľsko-slovenských a maďarsko-slovenských hrani ciach, ukrývať ohrozené osoby, no najmä zabrániť deportáciám. Pozri Rotkirchen Lívia, The Destruction of Slowak Jewry, A Documentary History, Jeruzalem 1961, XXVI. 131) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Vojtech Tvrdý, Tnľud 15/45. 132) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, zápisnice zo zasadnutí snemových

výborov, bez čísla, kartón 272. 133) Niektorí poslanci navrhovali, aby si snem vyžiadal v tejto otázke od katolíckej a evanjelickej teologickej fakulty dobrozdania z hľa diska kresťanskej morálky a od právnickej fakulty z hľadiska medzinárodného práva.

160

134) ŠSÚA, Bratislava, fond SSR, zápisnice zo zasadnutí snemových

výborov, bez čísla, kartón 272. 135) ŠSÚA, Bratislava, fond NS, Dr. Vojtech Tvrdý, TnTud 15/45. 136) Slovenský zákonník, 1943, 148/1943 SI. z. 137) Slovenský zákonník, 1943, 149/1943 SI. z. 138) TS SSR, 121. zasadnutie, 28. 10. 1943, reč spravodajcu poslanca

Klimku. 139) Tamže. 140) TS SSR, 141. zasadnutie, 4. 10. 1944.

Komentáre k zameraniu, k obsahu tejto štúdie sú zbytočné, každému je jasné, o čo ide, fakty z obdobia rokov 1939-1945 potvrdzujú, že kato lícka Cirkev urobila maximum, aby zabránila tragédii slovenských židov. Ďalší príspevok spracovaný Ladislavom a Gabrielom Hoffmannom o pozitívnom postoji katolíckej Cirkvi k židom je uverej nený v 3. čísle „Historického časopisu” z roku 1967 na stranách 419-422 zásluhou odvážneho postoja hlavného redaktora Dr. Ľ. H. pod názvom: „Vatikán a druhá svetová vojna”, je súhrnom dokumentov, ktoré Vatikán začal r. 1965 publikovať o svojej zahraničnej politike za druhej svetovej vojny. Príspevok na tomto mieste citujeme v pôvodnom znení:

161

Vatikán a druhá svetová vojna

„Actes et documents du Saint Siége relatifs ä la seconde guerre mon- diale. 1. diel: Le saint Siége et la guerre en Európe, mars 1939 - aout 1940. Strán 552. 2. diel: Lettres de Pie XII aux éveques allemands, 1939-1944. Strán 452. (Zostavili Pierre Biet, Angelo Martini a Burkhart Schneider). Libreria editrice Vaticana. 1. diel 1965, 2. diel 1966 (vydané aj v jazyka anglickom, talianskom, španielskom a nemeckom).

Druhá svetová vojna vyvolala živú aktivitu historikov. Hľadajú sa prí činy, motívy, ktoré viedli k vypuknutiu tohto najväčšieho požiaru v deji nách ľudstva. V záujme odhaľovania objektívnej pravdy štáty porušili pravidlo, podľa ktorého diplomatické dokumenty ostávajú aspoň 50 rokov utajené a prikročili k publikovaniu dokumentov o zahraničnej politike za druhej svetovej vojny. Aj Vatikán začal r. 1965 s publikova ním dokumentov Štátneho sekretariátu, čo je približne totožné s Ministerstvom zahraničných vecí. Autori v predhovore uvádzajú, že touto publikáciou chcú ukázať, že Svätá stolica i pápež Pius XII. urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby zabránili vojne, resp. aby vojnu obme dzili čo do priestoru i času, aby sa vojna viedla pri zachovaní medziná rodného „vojnového” práva, najmä pokiaľ ide o ochranu civilného oby vateľstva, ochranu vojnových zajatcov a obmedzovania použitia plynov a zbraní hromadného ničenia, a nakoniec, aby pomáhali všetkým nevin ne prenasledovaným ľuďom.

Prvý zväzok obsahuje 379 dokumentov z obdobia od zvolenia pápeža Pia XII. (2. marca 1939) do augusta 1940. Sú to pápežove verejné pre javy, korešpondencia medzi pápežom a civilnými i cirkevnými hodnos tármi, medzi Štátnym sekretariátom a diplomatickými zástupcami Vatikánu, ako aj vyslancami akreditovanými pri Svätej stolici.

Úvodná stať (92 str.) podáva okolnosti, za ktorých došlo k zvoleniu Pacelliho za pápeža a dejiny pokusov a snažení Vatikánu zabrániť vzni ku vojny. Úvod má 9 kapitol: pápež Pacelli, projekt konferencie z mája 1939, dobré služby. Gdanská kríza a výzva z 24. augusta, posledné úsi lia diplomacie, projekt vianočného prímeria, Pius XII. a Roosevelt, Pius XII. a neutralita Talianska, posledné nádeje na mier.

162

Prvým dokumentom je rozhlasová mierová výzva Pia XII., prednesená 3. marca 1939, deň po zvolení ho za pápeža. Nasledujúcim dokumentom je telegrafická správa pápežského nuncia v Berlíne Orseniga Št. sekreta riátu z 15. marca 1939, v ktorej oznamuje, že nemecké jednotky obsadili Prahu a že práve obsadzujú celé územie Čiech. Hitler a jeho minister zahraničia už vstúpili na okupované územie. V dokumente č. 3 podáva Orsenigo už podrobnejšiu správu o násilnej okupácii ČSR. Ostatné dokumenty sa netýkajú Československa. Z významnejších treba spome núť pápežov list talianskemu kráľovi a kráľovnej z 21. 12. 1939. Pápež konštatuje, že len ich rozvahe možno ďakovať, že Taliansko zatiaľ nie je vo vojnovom stave (dok. č. 230). Pod č. 233 je Rooseveltov list pápežo vi z 23. 12. 1939, v ktorom oznamuje, že do Vatikánu posiela svojho zástupcu Myrona Taylora a vyslovuje vieru, že mu bude nápomocný v boji za mier. Po nemeckej okupácii 10. 5. 1940 vyslovuje pápež belgic kému kráľovi, holandskej kráľovnej a luxemburskej veľkovojvodkyni nádej, že ich vlasť bude skoro zase slobodná (dok. č. 301, 302, 303). Na konci zväzku sú štyri prílohy. Prvá je výmena listov medzi pápežom a belgickým kráľom Leopoldom III. z augusta 1939. Druhá obsahuje menoslov predstaviteľov vatikánskej kúrie, tretia príloha má menoslov zástupcov Vatikánu pri vládach, s ktorými Vatikán udržiaval 1. 1. 1940 diplomatické styky, a štvrtá príloha menoslov diplomatov akreditova ných pri Sv. Stolici. V tomto čase Slovenský štát zastupoval pri Vatikáne Karol Sidor, Vatikán však svojho zástupcu v Bratislave nemal. Nuncius Ritter, býv. zástupca Vatikánu v Prahe, mal čoskoro po svojom príchode do Bratislavy viaceré nedorozumenia so Slovenskou vládou, a preto hlavné mesto Slovenska opustil. Ritterov nástupca Msgr. Giuseppe Burzio nemal hodnosť nuncia.

Druhý zväzok obsahuje 124 pápežových listov nemeckým cirkevným hodnostárom z obdobia 1939-1944. Z veľkej väčšiny sú písané v nemči ne. Úvodná stať na 61 stranách rozvádza témy pápežových listov. Pozoruhodná je najmä pápežová korešpondencia so známymi protinacis- tickými bojovníkmi, mníchovským arcibiskupom Faulhaberom, kolín skym arcibiskupom Fringsom, múnsterským biskupom Galenom a ber línskym biskupom Preysingom. Vo viacerých listoch schvaľuje pápež nebojácne vystúpenie týchto vysokých nemeckých hodnostárov. V liste

163

z 19. 3. 1941 vyslovuje berlínskemu biskupovi vďaku za smelú kázeň proti eutanázii (dok. č. 69). Autori v poznámke citujú Preysingov list pápežovi zo 17. 1. 1941, v ktorom berlínsky biskup upozorňuje, že kato lícke i protestantské kruhy sa obracajú naňho s otázkou, či by nebolo potrebné, aby hlava cirkvi predniesla verejný protest proti prenasledova niu židov. Preysing znova nadhadzuje túto otázku vo svojom liste zo 6. 3. 1943 (pozn. k dok. č. 105). Preysing píše: „Nebolo by možné, aby Vaša Svätosť znova zakročila v prospech týchto nešťastných, nevinných ľudí? Je to posledná nádej tak mnohých a úprimná prosba všetkých ľudí dobrej vôle.” Pápež v odpovedi z 30. 4. 1943 vyslovuje sympatie s ber línskym prelátom Lichtenbergom, ktorého odvliekli do koncentračného tábora za to, že verejne sa modlil v berlínskom dóme za židov. Ďalej pápež pripomína Preysingovi, že Svätá stolica musí zachovať neutralitu, a preto on je vo svojich prejavoch opatrný a zdržanlivý. Vatikán chce a musí poskytovať všetkým prenasledovaným, i židom, pomoc, ale pritom sa musí vyhnúť diplomatickým komplikáciám. Pápež píše: „Prenechávam samotným duchovným zvážiť, či a kedy bude vhodné sa ohradiť proti krivdám, verejným protestom, alebo či bude vhodnejšie byť zdržanlivejším ad maiora mala vi tanda. To je jeden z dôvodov, pre ktorý sme my sami v našich prejavoch zdržanliví. Skúsenosť, ktorú sme získali r. 1942 s pápežskou proklamáciou, ukazuje, že náš postoj je, ako sa zdá, správny.” Pápež sa tu dotýka udalostí v Poľsku, kde nacisti po čítaní pastierskeho listu vydaného proti prenasledovaniu židov, prikroči li k ešte brutálnejším zákrokom. Židia sami žiadali potom biskupov, aby pastiersky list stiahli. Podobná situácia bola r. 1941 aj v Holandsku. Pius XII. už v liste z 30. 9. 1941 (dok. č. 76) píše Preysingovi, že nemeckí cirkevní hodnostári sa môžu účinnejšie ohradzovať proti nacistickému novopohanstvu, pretože ich nemôžu obviniť z nepriateľstva k nemecké mu národu. On sám však, ako aj iní mimo Nemecka pôsobiaci hodnostá ri, musia byť veľmi opatrní, aby svojím počinom nevyvolali represálie. To isté píše aj kolínskemu arcibiskupovi Fringsovi 3. 3. 1944 (dok. č. 119).

Pápež vo viacerých listoch naznačuje, že pomoc Vatikánu židom a iným prenasledovaným sa prejavuje v inom smere. O tejto pomoci sa dozvedáme buď priamo z uverejnených listov, alebo z citovaných pra

164

meňov a literatúry. Pápež poskytuje stále veľmi vysokú finančnú pomoc židovským emigrantom (bolo to dva a pol miliardy lír). Z pápežovho podnetu napr. len Brazília prijala vyše tritisíc židovských utečencov. Rímski židia potrebovali na jeseň 1943 ako výkupné pre nemeckých okupantov 50 kg zlata. Medzi sebou zohnali len 35 kg. Zvyšok dal židom k dispozícii z vatikánskych prostriedkov Pius XII. V rímskych kláštoroch našlo útočište 6000 zo 7000 rímskych židov. Pápežskí nunci ovia, v zhode s inštrukciami Svätej stolice, podnikali mnoho akcií na záchranu židov. Známe sú najmä zásahy Msgr. Bemardiniho v Berne, Msgr. Rottu v Budapešti, Msgr. Cassulu v Bukurešti, ako aj Msgr. Burzia v Bratislave. Nuncius Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII., využijúc svoje dobré styky s bulharským cárom Borisom III., zachránil skoro všetkých 25 000 bulharských židov. Sám pápež v spomínanom liste z 30. 4. 1943 (dok. č. 105) píše, že Svätá stolica dostala cez vojnu od mnohých židovských organizácií najvrelejšiu vďaku za jej záchrannú činnosť. V poznámke autori uvádzajú, že koncom r. 1942 dostal pápež ďakovné telegramy a listy od predstaviteľov židov z Bolívie, južnej Afriky, z Čile, od Jednoty ortodoxných rabínov v Amerike a v Kanade, od hlavného rabína v Záhrebe a od iných. Vieme, že v máji 1944 hlavní rabíni Palestíny Herzog a Uziel prosili telegraficky pápeža o pomoc pre maďarských židov, kde vyčíňal sálašiovský teror. Po vojne bukureštský hlavný rabín Saffran prehlásil, že zásah Pia XII. ich zachránil od katas trofy. Podobne sa vyjadril aj hlavný rabín rímsky Elio Toaff. Aj dlho ročná izraelská ministerka zahraničných vecí Golda Meierová poslala r. 1959 Piovi XII. ďakovný list za to, že „sa cez vojnu neprestajne zasa dzoval za prenasledovaných, najmä za židov”.

Dokumenty sú uvedené regestom a doplňované poznámkami. Uverejňujú sa v plnom znení s uvedením názvu archívu, so signatúrou a s prípadným údajom o predchádzajúcom publikovaní dokumentu. Pripojené sú aj fotokópie niektorých listov alebo listín, na konci zväz kov je menný a vecný index a zoznam citovaných prameňov a literatúry. Tretí zväzok dokumentov, ktorý je už pripravený do tlače, bude sa týkať udalostí v Poľsku. Osudy ČSR prípadne Slovenského štátu budú pojaté do zväzku o udalostiach v strednej Európe. Poznatky k dejinám našich národov nájdeme v korešpondencii Štátneho sekretariátu s brati

165

slavským zástupcom Vatikánu Msgr. Burziom. Niekoľko pozoruhod ných správ zo Slovenska nájdeme v dvojtýždenníku La Civiltä cattolica, 1961, III, 3-18 (Fiorello Cavalli, La Santa Sede contro le deportazioni degli ebrei dalla Slovacchia durante le seconda guerra mondiale).

Druhá časť príspevku Ladislava Hoffmanna bola publikovaná pod názvom „Ďalšie dokumenty k politike Vatikánu za druhej svetovej vojny” v 3. čísle „Historického časopisu” z r. 1969 na stranách 452^4-56, ktorú taktiež v plnom znení uvádzame na tomto mieste, ako organický doplnok diela „Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov v doku mentoch”.

Ďalšie dokumenty k politike Vatikánu za druhej

svetovej vojny

ACTES ET DOCUMENTS DU SAINT SIEGE RELATIFS Á LA SECONDE GUERRE MONDIALE. 3. diel: LE SAINT SIEGE ET LA SITUATION RELIGIEUSE EN POLOGNE ET DANS LES PAYS BALTES 1939-1945 - prvá časť 1939- 1941. Druhá časť 1942-1945. Strán 961. 4. diel: LE SAINT SIEGE ET LA GUERRE EN EURÓPE, JUIN 1940 - JUIN 1941. Strán 622. (Zostavili Pierre Biet, Angelo Martini, Róbert A. Graham, Burkhart Schneider). Libreria editrice Vaticana 1967.*)

„Dokumenty tretieho dielu (je ich 605) týkajú sa Poľska a Baltických štátov. Obsahuje najmä listy pápeža Pia XII. cirkevných hodnostárom, ich listy pápežovi, ďalej je tu výmena listov medzi Štátnym sekretárom Maglionem a nunciusmi zastupujúcimi Sv. stolicu v uvedených štátoch. Vo Varšave pôsobil ako nuncius Filippo Cortesi, ktorý, nasledujúc poľ skú vládu v jeseni 1939, sa utiahol do Rumunska. Pri poľskej vláde utvorenej vo Francúzsku pôsobil ako chargé d'affaires Alfredo Pacini a

*) Rozbor 1. a 2. dielu dokumentov pozri: Historický časopis XV (1967), č. 3.

166

od mája 1943 zastupoval Vatikán pri poľskej vláde v Londýne apoštol ský delegát Wiliam Godfrey. Do pripojenia Baltických štátov k Sovietskemu zväzu zastupoval Vatikán v Lotyšsku a Estónsku Antonino Arata a v Litve Giuseppe Burzio, od júna 1940 pôsobiaci v Bratislave. Je tu aj korešpondencia s pápežským nunciom v Berlíne Cesare Orsenigom, pretože po septembri 1939 mnohé aj cirkevné záležitosti Poľska vybavovali orgány Nemeckej ríše. Nájdeme tu aj listy Msgr. Giovanni Battista Montiniho, dnešného pápeža PavlaVI., ktorý v tom čase bol zástupcom Štátneho sekretára.

V úvode podávajú autori výstižný prehľad o postavení a osudoch kato líckej cirkvi v Poľsku a Baltických štátoch. Roku 1939 bolo v Poľsku asi 30 mil. katolíkov, z toho asi tri a pol milióna rítu východného. Bolo tu 14 000 kňazov a 46 biskupov. Územie Poľska obsadili r. 1939 Nemecká ríša a ZSSR, teda štáty, v ktorých cirkev nebola v priazni.

Prímas Poľska kardinál Hlond po okupácii Poľska emigroval do Ríma. Vatikán však navrhoval, aby sa vrátil k svojim veriacim. Nemecké úrady odmietali dať k návratu súhlas. Nemecký veľvyslanec v Ríme Bergen v nóte zo 17. 10. 1939 toto stanovisko odôvodňoval tým, že Hlond je nepriateľom Nemecka. Ríšske orgány žiadali, aby pápež obsa dil voľné miesto po ubehlých cirkevných hodnostároch Nemcami. Pápež trval na tom, aby na území obývanom Poliakmi cirkevné funkcie mali Poliaci (dok. č. 30, 31, 32). Túto zásadu pápež predsa len v jednom prí pade porušil. Po odchode biskupa Okonievského do emigrácie diecézu Chelmno-Pelplinskú obsadil Nemcom, gdanským biskupom Spettom. Aj keď šlo len o dočasné opatrenie, predsa medzi Poliakmi vyvolalo značnú neľúbosť (dok. č. 51, 71).

V zbierke nájdeme materiál k osudu spišských a oravských obcí, o ktoré bol spor medzi Poľskom a Československou republikou. Telegram zo 16. 9. 1939 žiada berlínsky nuncius Orsenigo Štátneho sekretára Svätej stolice kardinála Maglioneho vyhovieť žiadosti spišského biskupa Jána Vojtaššáka pripojiť naspäť k spišskej diecéze niekolko obcí, ktoré po Mníchovskej dohode v októbri 1938 pripadli k Poľsku a ktoré zverili do správy poľským biskupom dekrétom varšavského nuncia Cortesiho z 23. 12. 1938 (dok. č. 9 a 10). Vtedy, ako sa to dozvedáme z listu Maglioneho Orsenigovi z 16. 12. 1939 (dok. č. 69), pripojili späť k spiš

167

skému biskupstvu z arcibiskupstva v Krakove obec Javorinu a farnosť Hladovku s filiálkou Suchá Hora a z biskupstva v Tamove farnosť Lesnicu. Ďalším telegramom z 20. 9. 1939 navrhuje Orsenigo navrátenie do správy slovenských biskupstiev aj tých farností na Orave a Spiši, ktoré po ustálení hraníc r. 1919 pripadli Poľsku a ktoré pričlenili ku kra kovskému arcibiskupstvu apoštolským dekrétom „Vixdum Poloniae uni- tas” z 28. 10. 1925, vydaným v zmysle konkordátu uzavretého medzi Poľskom a Svätou stolicou (dok. č. 11, 12). Z cit. listu kardinála Maglioneho Orsenigovi zo 16. 12. 1939 (dok. č. 69) sa dozvedáme, že k spišskému biskupstvu pričlenili vtedy dočasne 18 farností: Bukovina- Podskalie, Chyžné, Jablonka, Vyšná Lipnica, Nižná Lipnica, Oravka- Pekelník, Podvlk, Vyšná Zubrica, Fridman, Jurgov, Kacvin, Krempachy, Vyšný Lapš, Nižný Lapš, Nedeca, Nová Belá a Tribš. K nitrianskemu biskupstvu pričlenili časť farnosti Čierne s filiálkou Svrčinovec a časť farnosti Skalité. Nuncius Orsenigo listom z 5. 1. 1940 oznamuje kardinálovi Maglionemu, že spišský biskup Vojtaššák žiada, aby tieto obce pripojili k jeho diecéze definitívne, a to v záujme ukľud- nenia kňazstva i veriacich. Maglione 19. 1. 1940 odpovedá, že ide len o dočasné opatrenie, pretože za trvania vojny nie je možné konať definitív ne (dok. č. 87, 104). Otázkou spišských a oravských farností sa ďalej zaoberajú aj dokumenty č. 19, 20, 60, 69 a 320.

Poľský prímas Hlond listom z 21. 12. 1939 upozorňuje Maglioneho na kruté prenasledovanie Poliakov a katolíckej cirkvi v Poľsku zo strany gestapa (č. 74). Pápež dáva potom 19. 7. 1940 úpravu, aby vatikánsky rozhlas v nemeckom vysielaní protestoval proti týmto krutostiam (dok. č. 102). Celý civilizovaný svet počul potom z vatikánskeho rozhlasu po prvý raz, že nacisti terorizujú a barbarsky utláčajú poľské obyvateľstvo.

Orgány Nemeckej ríše prejavili ochotu rokovať s Vatikánom len o veciach týkajúcich sa priamo Nemecka. Akékoľvek intervencie a zásahy týkajúce sa pomerov v obsadených krajinách, nacisti ener gicky odmietli. A tak vyšli skoro nazmar snaženia Vatikánu zabrániť krutostiam voči Poliakom. Z listu nuncia Orseniga Maglionemu z 27. 6. 1942 (dok. č. 390) vysvitá, že Orsenigo sa máme pokúšal zachrániť 12 zaistených profesorov Ivovskej univerzity. Všetkých nacisti zastrelili. Apoštolský administrátor nemeckých katolíkov vo Warthelande (západ

né časti Poľska pripojené k Ríši) Breitinger v liste Piovi XII. z 28. 7. 1942 píše: „Systematicky a stále vo väčšom počte zavierajú chrámy a zatýkajú kňazov” (dok. č. 398). Wartheland malo 4 600 000 obyvateľov, z toho tri a pol milióna Poliakov, ktorí boli vystavení veľkému germani- začnému tlaku aj po stránke cirkevnej. Z 2000 kňazov 700 popravili alebo utýrali a ďalších 700 uväznili, zo šiestich bikupov len jeden zostal nažive. Nacistickí ideológovia plánovali založenie „nemeckej národnej cirkvi”, ktorá mala byť nezávislá od Ríma a mala sa zmieriť s nacistický mi náukami. V nacistických koncentračných táboroch zahynulo 300 poľ ských kňazov. Poliaci, a to aj vysokí cirkevní hodnostári, sa netajili sklamaním nad tým, že Pius XII. verejne neodmietol a neodsúdil ukrut nosti páchané na poľskom národe. V deň svojich menín 2. júna 1943 však predniesol pápež vo vatikánskom rozhlase prejav (dok. č. 510), z ktorého sa jasne zračí úsilie zmierniť utrpenie vojnou postihnutých a pomôcť kde sa dá. Prejav vzbudil vo svete veľkú pozornosť. Uverejnili ho aj na Slovensku v slovenskom znení v Actio Catholica, č. 104-105 z 9, 6. 1943. Kardinál Hlond, ktorému ríšske úrady stále bránili v návrate do Poľska, asi pod vplyvom pápežovej reči, zaumienil si zase aktívnejšie zasahovať do pomerov v Poľsku. Listom z 9. 6. 1943 oznamuje Maglionemu, že plánuje sa nasťahovať bližšie k Poľsku, a to alebo do Maďarska alebo na Slovensko k svojmu priateľovi biskupovi Vojtaššákovi, ktorého diecéza hraničí s Poľskom (dok. č. 517).

Štvrtý diel dokumentov je chronologickým pokračovaním prvého dielu, s ktorým má aj rovnaký nadpis. Dokumenty v týchto dieloch sa týkajú celej Európy, prípadne všetkých vojnuvedúcich štátov.

Víťazstvá nacistov nepriaznivo ovplyvňovali postavenie katolíckej cirkvi. Po okupácii Belgicka a Holandska nemecké Ministerstvo zahra ničia verbálnou nótou z 29. 6. 1940 požiadalo Vatikán, aby ihneď zlikvi dovali svoje nunciatúry v týchto štátoch s tým, že cirkevné záležitosti týchto národov bude treba vybavovať odteraz už v Berlíne. Berlínsky nuncius Orsenigo z príkazu Pia XII. sa pokúšal toto rozhodnutie ríš skych orgánov zmeniť s tým odôvodnením, že poslanie nunciov je

169

mimoriadne, je nielen politické, ale aj náboženské. Tieto snaženia zosta li bezúspešné. Podobná situácia nastala aj v Baltických štátoch, kde sa tiež nuseli zrušiť nunciatúry, keď 21. 7. 1940 parlamenty Litvy, Lotyšska a Estónska na spoločnom zasadnutí odhlasovali pripojenie k ZSSR.

Mnoho nespokojností a velký rozruch vyvolalo prijatie predstaviteľov Chorvátska Piom XII. Záhrebský rozhlas 10. 4. 1941 oznámil vytvore nie samostatného chorvátskeho štátu. Vatikán musel riešiť veľmi delikát nu úlohu, keď šéf nového štátu Ante Pavelič a spoletské knieža Alimone di Savoia Aosta, prehlásený 16. 5. 1941 ako Tomislav II., za chorvátske ho kráľa, požiadali pápeža o audienciu. Pápež ich prijal osobitne 18. 5. 1941. Proti tomuto prijatiu protestovala juhoslovanská vláda verbálnou nótou z 12. 6. 1941. Štátny sekretár Maglione vysvetlil zástupcovi Juhoslávie, že toto prijatie malo len súkromný charakter a že neznamená uznanie chorvátskeho štátu Vatikánom. Na druhej strane aj Pavelič vyslovil prostredníctvom talianskeho vyslanca pri Vatikáne nespokoj nosť. Žiadal, aby Vatikán uznal Chorvátsky štát tak, ako uznal Slovenský štát. Kardinál Tardini vysvetlil stanovisko Vatikánu: do Záhrebu príde apoštolský vizitátor s právomocou len náboženskou. Definitívne usporiadame pomeru môže nastať až po vojne. Slovenský štát Vatikán uznal, pretože vznikol ešte pred začatím vojny (dok. č. 351, 354, 356, 358, 361, 364, 366, 385, 386, 400, 407).

Od začiatku r. 1941 vyvíjala Nemecká ríša tlak na Španielsko. Žiadala, aby Španielsko vstúpilo do vojny po boku mocností Osi. Sľúbili Španielom Gibraltár, Maroko a bohatú odmenu po víťaznej vojne. Z dokumentov č. 414, 416, 422, 425 vidieť, že Vatikán má značnú zásluhu na tom, že katolícke Španielsko zostalo neutrálne a pod vplyvom kato líckych kruhov nenasledovalo nemecký príklad ani v židovskej otázke. Verbálnou nótou španielskeho vyslanectva v Berlíne z 20. 3. 1943 ozná mili nemeckému Ministerstvu zahraničia, že vláda Španielska sa roz hodla povoliť vstup do Španielska všetkým židom španielskej štátnej príslušnosti, nech sa nachádzajú kdekoľvek (Archív Ministerstva zahra ničia v Bonne, Inland II A/B, 68/2). Podľa ďalšej verbálnej nóty z 15. 9. 1943 španielska vláda vzala do ochrany aj židov, ktorí môžu preukázať španielsky pôvod. Toto opatrenie konkrétne zachránilo aj 366 židov zo Solúne, ktorých chceli nacisti deportovať do Poľska (Archív Ministerstva zahraničia v Bonne, Inland II A/B, 68/2).

170

Aj v štvrtom diele dokumentov nachádzame materiál k dejinám české ho a slovenského národa. Medzi Ríšou a Vatikánom došlo k vážnym rozporom pri dosadzovaní biskupa pre diecézu Č. Budejovice. Miesto sa uprázdnilo smrťou Msgr. Bartu 2. 5. 1940. Pápež za nového biskupa ustanovil pomocného biskupa z Prahy Msgr. Eltschknera. Nemecký vyslanec vo Vatikáne z poverenia svojej vlády vyslovil nesúhlas s týmto menovaním a žiadal, aby za budejovického biskupa menovali osobu nemeckej národnosti alebo aspoň nemeckého pôvodu. V týchto veciach príslušný tajomník kongregácie mimoriadnych cirkevných vecí kardinál Tardini odpovedal, že Vatikán obvykle menuje za biskupov osoby tej národnosti, k akej sa hlásia veriaci, a že biskupom v Budejoviciach bude Čech. Vyslanec Bergen oponoval, že v Alsasku-Lotrinsku po prvej sve tovej vojne Vatikán menoval za biskupov Francúzov a že v Rakúsko- uhorskej monarchii biskupmi boli Nemci alebo Maďari, a to aj na úze miach obývaných inými národmi. Ďalšia korešpondencia ukazuje, že Vatikán trval na svojom rozhodnutí. Keď nemecké okupačné úrady neumožnili novému biskupovi v Budejoviciach ujať sa svojho miesta, Vatikán sa rozhodol pre dočasné riešenie - diecézu spravoval dočasný generálny vikár s tým, že biskup nastúpi svoj úrad „až to lepšie časy umožnia” (dok. č. 30, 441, 57, 92, 117, 184, 238). Podľa poznámok kar dinála Maglioneho z 12. 11. 1940 (dok. č. 161) ríšske orgány vzhľadom na chorobu pražského arcibiskupa kardinála Kašpara (zomrel 21. 4. 1941) vyvíjali úsilie, aby sa najvyšším predstaviteľom katolíckej cirkvi v Čechách stal niektorý z nemeckých prelátov.

Zaujímavé pre nás sú dokumenty zaoberajúce sa otázkou preberania verejných funkcií na Slovensku kňazmi. Zástupca Vatikánu v Bratislave chargé d’affaires Dr. Giuseppe Burzio v svojej správe pre Vatikán zo 7. 8. 1940 píše: „Mám česť oznámiť nasledovné: Podľa ústavy Slovenského štátu prezident republiky vytvoril Štátnu radu, do ktorej menoval za člena aj spišského biskupa a ďalších dvoch kňazov. Aj keď ide o čestnú funkciu, predsa len za dnešných pomerov je s ňou spojená aj určitá poli tická a morálna zodpovednosť. Preto spišský biskup ma prosil, aby som o tom informoval Svätú stolicu” (dok. č. 40). Ide o Jána Vojtaššáka, ktorý bol spišským biskupom od roku 1920. Ďalší spomínaní kňazi pre lát Ján Póstényi a dekan-farár Andrej Marsina. Štátny tajomník kardinál

171

Maglione odpovedal telegramom z 21. 8. 1940: „Potvrdzujem správu č. 84 zo dňa 7. t. m. Prosím Vašu Eminenciu dať spišskému biskupovi dôverne na vedomie, že Svätá stolica neberie bez ustarostenia na vedo mie, že kňazi prijímajú funkcie spojené s politickou a morálnou zodpo vednosťou.” Poznámka k tomuto dokumentu znie: „Svätá stolica sa sta vala práve tak rezervovane aj pri volbe Msgr. Tisu - pozri vlastnoručne písanú poznámku Msgr. Tárdiniho z 12. novembra 1939, keď Svätú sto licu informovali o volbe (Archív Kongregácie mimoriadnych cirk. vecí č. 8074/39): Písať nunciovi do Berlína. Dnes sa vec stala skutkom. Je potrebné, aby nuncius našiel spôsob povedať Mons. Tisovi, že Svätá sto lica sa na vec nedíva s uspokojením”. Vieme, že Pius XII. až 5. 12. 1939 vzal listom na vedomie Tisovo zvolenie za prezidenta, aj keď voľba bola ešte 26. 10. 1939. Z iných dokumentov vieme (ŠSÚA v Bratislave, Slov. štát, MZV-zast. úrady, krab. 209), že Tiso sa pokúšal dostať z Vatikánu výslovný súhlas k prevzatiu úradu prezidenta republiky. List Dr. Tisu v tej veci doniesol do Ríma Dr. Buzalka, ktorého prijal kard. Maglione 2. 9. 1939 a pápež 8. 9. 1939. Znenie Tisovho listu, ani priebeh a výsledok rokovania Dr. Buzalku nepoznáme. Autori edície tieto dokumenty neuverejnili. Bádateľ, zameraný na štúdium dejín Slovenska, našiel by iste vo vatikánskych archívoch veľa zaujímavého, nepublikovaného materiálu (naša snaha dostať sa k týmto materiálom zostala zatiaľ bez- úspešná).

K dejinám Slovenska sa vzťahuje aj dokument č. 52 - správa Dr. Burzia z 21. 8. 1940, v ktorej podáva do Vatikánu správu, že na žiadosť ríšskych úradov doyenom diplomatického zboru v Bratislave sa stal nemecký vyslanec. K správe je pripojená verbálna nóta Slov. min. zahraničných vecí, v ktorej sa táto skutočnosť zdôvodňuje mimoriadnym vzťahom Slovenského štátu k Nemeckej ríši vyplývajúcom zo zmluvy z 18. 3. 1939 z tzv. Schutzvertragu. Z poznámky Montiniho z 10. 9. 1940 (dok. č. 76) a z odpovede kard. Maglioneho zo 17. 9. 1940 (dok. č. 86) sa dozvedáme, že Vatikán prijal túto správu s velkou neľúbosťou a že to je hlavný dôvod, prečo diplomatický zástupca Vatikánu v Bratislave nemá hodnosť nuncia.

Zaujímavý je aj dokument č. 244. Apoštolský delegát v Londýne Godfrey 21. 1. 1941 podáva správu Maglionemu, že s ním nadviazal

172

spojenie prezident ČSR Dr. Beneš, ktorý by chcel už teraz pripraviť budúce usporiadanie pomeru ČSR k Vatikánu. Kard. Maglione 25. 3. 1941 (dok. č. 297) odpovedá, že Vatikán považuje tieto rokovania ešte za predčasné.

Vydávatelia dokumentov vyzdvihujú pápežovu snahu aj za vojnových podmienok hájiť dodržiavanie prirodzených a božích zákonov. Pápež sa usiloval zachovať neutrálny postoj, aby, ako to editori v úvode uvádzajú, až príde vhodný čas, mohol úspešne zohrať úlohu sprostredkovateľa pre skončenie vojny a nastolenie spravodlivého mieru. Výsledky jeho úsilia neboli uspokojivé napriek tomu, že pápež mohol svoje konanie upriamiť na základe veľmi dobrých informácií, ktoré počas vojny dostával. Pápež vedel už dávno dopredu, že sa začiatkom mája 1940 začne veľká nemec ká ofenzíva proti Belgicku a Holandsku. Niekolko mesiacov dopredu vedel aj to, že v júni 1941 napadne Nemecká ríša Sovietsky zväz. Medzi jeho informátormi bol aj šéf nacistickej tajnej bezpečnostnej služby admirál Canaris.

I tento zväzok má fotokópie viacerých listín. Všade je odkaz, kde a pod akým číslom sa dokument nachádza a či a kde bol publikovaný. Veľmi cenné sú doplňujúce, resp. vysvetľujúce poznámky autorov pod čiarou. Uverejnené dokumenty patria k fondu Štátneho sekretariátu a nachádzajú sa v archíve kongregácie mimoriadnych cirkevných vecí a v archíve druhej sekcie Štátneho sekretariátu.

V análoch hľadania a konštatovania pravdy o katolíckej Cirkvi, jej vzťahoch k prenasledovaným slovenským židom v rokoch 1939-1945, prináleží Ladislavovi Hoffmannovi čestné miesto. Ako vedúci úradník okresnej verejnej správy (okresného národného výboru) v Snine postavil sa už v rokoch 1945-1946 na obranu neprávom administrovaných, šika novaných kňazov a ďalších malých činiteľov bývalého Slovenského štátu.

Dňa 20. apríla 1947 uverejnili „Katolícke noviny” č. 16 v Bratislave v nápadnej úprave list Ladislava Hoffmanna pod titulom „Hlas katolíka

173

židovského pôvodu. Na adresu kleinovcov, ktorí útočia proti predstavi teľom slovenského katolicizmu”.

Pisateľ listu varovne upozorňuje všetkých, ktorí samozvaneckým a nepravdivým prístupom deformujú udalosti v bývalom Slovenskom štáte a zlomyseľne chceli by na katolícku Cirkev zvaliť zodpovednosť za neľudské formy riešenia „židovskej problematiky” na Slovensku. Ladislav Hoffmann žiada židovských a ostatných spoluobčanov o maxi málne možnú objektivitu, o múdru, trpezlivú prezieravosť. Za prehmaty, krutosti budú zodpovední previnilci bývalého Slovenského štátu posta vení pred súd, ktorý jediný je oprávnený šetriť, zisťovať mieru previne nia, mieru porušovania zákonov ľudskosti a vynášať právoplatné rozsud ky. Ani redaktor obávaných novín „Hlasu oslobodených” pán Klein nemôže byť samozvaným sudcom, nemá a nemôže mať ani faktické, ani morálne právo odsudzovať a súdiť najvyššieho slovenského cirkevného hodnostára, arcibiskupa Dr. Kmeťku, len za to, že pred Národným súdom v roku 1947 vypovedal ako svedok v procese s Dr. Tisom prav du, t. j. svedčil ináč, ako to bolo pre pána Kleina a jemu podobných prí jemné. Po zverejnení listu v „Katolíckych novinách” bol Ladislav Hoffmann zo Sniny preložený na menej platené úradnícke miesto v Prešove a odtiaľ v roku 1950 preradený do výroby na miesto manuálne ho robotníka s najnižšou mesačnou mzdou.

Takto uzreli svetlo sveta prvé záblesky pravdy o vzťahoch katolíckej Cirkvi k slovenským židom v rokoch 1939-1945. Začalo sa to publiko vaním spomenutého listu Ladislava a Gabriela Hoffmanna v apríli 1947 v Katolíckych novinách. V odvážnej službe pravde pokračovala potom redakčná rada „Kultúrneho života” v Bratislave, časopisu reprezentujú ceho na európskej úrovni to najlepšie zo slovenskej kultúrnej, literárnej tvorby. Na konci päťdesiatych, na začiatku šesťdesiatych rokov stal sa „Kultúrny život” tribúnou a fórom demokratickej výmeny názorov na teoreticko-ideologické problémy z rôznych hľadísk, medzi nimi aj na postavenie a pôsobenie katolíckej Cirkvi na Slovensku v rokoch 1939-1945. Dlhý rad publikovaných článkov významných literátov, čoho iniciátorom bola séria historických dokumentov spracovaných Ladislavom Hoffmannom, potvrdil a dokázal, že katolícka Cirkev uro bila všetko, maximum, čo bolo v jej možnostiach a moci v záujme

174

odvrátenia a zmierňovania tragédie slovenských židov v rokoch 1939-1945.

Niektoré z týchto článkov citujeme v doslovnom znení. Na prvom mieste „Katolícke noviny” uverejnili vo svojom čísle 16 zo dňa 20. aprí la 1947 otvorený list Ladislava Hoffmanna, v záujme existenčnej bez pečnosti autora v tejto skrátenej úprave pod titulom: „Hlas katolíka židovského pôvodu. Na adresu kl'einovcov, ktorí útočia proti predstavi teľom slovenského katolicizmu”. Text:

„V týchto dňoch dostali sme s cieľom uverejnenia list od Dr. Ladislava Hoffmanna, ktorý je katolíkom židovského pôvodu a ktorý nám okrem iného píše:

„Musím sa ozvať k článku „Arcibiskup Dr. Kmeťko na šikmej plo che”, ktorý uverejnili v časopise Hlas oslobodených. Do hĺbky duše som sa hanbil, že som toho istého pôvodu, ako pisateľ toho bezočivého člán ku. Pán Klein si myslí, že keď ho nemeckí okupanti väznili pre jeho pôvod, že môže teraz kydať hanu na človeka takého velkého a čistého, ako je arcibiskup Dr. Karol Kmeťko.

Pán Klein zabudol, že za celý čas nemeckej okupácie bola katolícka Cirkev jedinou nádejou židov? Zabudol, ako sme sa my, osoby židov ského pôvodu, triasli obavou, aby katolícku Cirkev nepozbavili vplyvu? Zabudol, že sa medzi nami stále hovorilo, že sa nám aspoň niekolkým podarí zachrániť životy, ak katolícku Cirkev neodsunú na vedľajšiu koľaj? Na toto všetko, tak sa zdá, pán Klein už zabudol!

Pán Klein si neuvedomuje, že týmto svojím pokračovaním spôsobuje velkú škodu práve svojim súvercom. Neuvedomuje si, že velká väčšina národa, medzi ktorým žije, nejde za ním, ale ide za tým, proti komu útočí.

Som šťastný, že mi Boh pomohol vymaniť sa z kruhu ľudí pána Kleina. Škoda, že sa niektorí židia dosť nepoučili na tom strašnom nešťastí, ktoré ich len v nedávnej minulosti stihlo.”

Toto je podstatná čiastka listu Dr. Hoffmanna, ktorý podľa všetkého má nielen srdce na mieste, ale aj zdravý rozum.

My nepoznáme pána Kleina, ktorý napísal útok proti arcibiskupovi Dr. Kmeťkovi. Vieme o ňom len toľko, že je šéfredaktorom časopisu Hlas oslobodených. Viac o ňom nevieme. Nevedeli sme ani to, akého je

175

pôvodu, len sme to trochu tušili. Pre nás je jeho pôvod vedľajší. Nás zaujímalo len to, čo napísal.

O pánu Kleinovi sa zmieňuje aj denník Národná obroda zo dňa 4. apríla t. r. a píše o ňom, že nemá nijakého práva miešať sa do vecí slo venského katolicizmu a že je primalý na to, aby mohol niekomu dávať známku z dobrého správania. My toto len zaznamenávame.”

Pozitívny a negatívny ohlas na článok v Katolíckych novinách bol vefrni intenzívny. Z početných listov pochvaľujúcich odvahu biť sa za pravdu, citujeme povznášajúci list okresného dekana, dôstojného pána J. Macáka: „D-82-Dr. Hoffmann, lekár, Snina. Kamenica nad Cirochou, dňa 18. IV. 1947. Veľavážený pán doktor. Práve mi priniesol poštár poštu a aj najnovšie číslo „Katolíckych novín”. Pozorne som pre čítal tieto najobjektívnejšie naše noviny, ktoré v nerovnom ideovom zápase dneška s Dávidovou skromnosťou, triezvosťou a odovzdanosťou do vôle Božej nič nedbajú na výsmech a škreky Goliášov, ale so vztýče nou hlavou, s vedomím ochrany Najvyššieho boria sa za sväté práva Božie, sv. Cirkvi a nášho malého, ale tým viac Bohu verného národa, učupeného pod velikánske Tatry. A všimol som si aj hlboko premysle ných slov z Vášho ct. listu, ako dôrazného, ale jasného apelu na nepekné písačky p. Kleina v „Hlase oslobodených”.

Bol som týmito Vašimi riadkami milo prekvapený. A preto ako okres ný dekan dištriktu, v ktorom ráčite tiež bývať a pôsobiť, pokladám si za svoju povinnosť úprimne sa Vám poďakovať za nebojácne a otvorené slová na ochranu pravdy a potupenej cti najvyššieho reprezentanta slo venského katolicizmu, najdôst. p. arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku.

Priznám sa Vám, že len nedávno mal som úmysel Vás vyhľadať a podrobne o takýchto a podobných otázkach a problémoch, týkajúcich sa základov náboženskej slobody, koreňov milovaného národa pohovoriť, na isté výkyvy upozorniť. Je to však tým cennejšie, že sponte sua vo sve domí ste cítili potrebu ozvať sa v záujme cti a pravdy proti nactiutrha- čom a proti tým, ktorí svojou zaslepenosťou pletú korbáč nielen na seba, ale aj na svojich súkmeňovcov.

176

Slovenské príslovie vraví: koho chce Pán Boh potrestať, tomu odobe rie rozum. Len tak možno nazvať počínanie mnohých, ktorí by chceli hovoriť v mene národa, takí, ktorí ku nemu telom a dušou nepatria a komu záujmy národa, národa Bohu oddaného, národa kresťanského, kto rého charakteristickým syjnbolom je dvojkríž cyrilometodejský nad Tatrami, sú cudzie, prípadne úplne podriadené záujmom straníckym alebo úzkemu horizontu egoizmu a hrubého materializmu. Násilie proti sile ducha nič nespraví! S kladivom nemožno zakázať tráve na jar rásť! Nie, nemožno zastaviť životnú silu ducha, vplyv ducha na život, právo národa na slobodu! Boh je zázračný pedagóg, ktorý i zlo vie obrátiť na dobro, i potupu ha slávu, i krivdu na pravdu. Katolícki Slováci dobre vedia, že bez obetí, utrpení, sebazaprení, ducha mučeníctva niet života, života plnšieho, heroického! Len farizeji a zaslepení vedeli sa diabolsky vysmievať potupenej, ukrižovanej Pravde. Bez tragédie Veľkého piatku nebolo by triumfu Vzkriesenia! Katolicizmus u nás pozerá sa triezvo a reálne na život. Ústami sv. Augustína „dilligite errantes” Cirkev sv. pri znáva úprimnú lásku aj ku blúdiacim bratom a nepriateľom, ktorých chráni podľa slov svojho Majstra „Čokoľvek urobíte jednému z týchto najmenších, mne ste to urobili”. Lenže táto láska a pomoc prenasledova ných a podpora v biede nesmie sa vysvetľovať len ako slabosť a len kon junkturálne.

Nuž tolkoto som považoval za potrebné pripomenúť ako dodatok k vyjadreniu vďaky za mužné slová. Keby takto viacerí triezvi a úprimní synovia národa izraelského, aspoň takí, ktorým sa dostala milosť obráte nia a našli „cestu, pravdu i život” v Kristu Ježišovi, Pánovi našom, pre hovorili, potom i pre menlivú budúcnosť získali by velký kapitál nielen pre svoj prospech a svojich rodín, ale aj k dobru a ochrane svojich súkmeňovcov pokrvných, roztrúsených žitia nevôľou z rodnej vlasti palestínskej po temer všetkých štátoch sveta, ba v duchu univerzalizmu blíženskej lásky, ktorú Cirkev sv. neprestajne hlása, stali by sa apoštol mi rozumného, reálneho a úprimného spolunažívania v spoločnosti rôz nych ľudí, rôznych rás, rôznych náboženstiev a rôznych politických pre svedčení k blahu národa nášho a vlasti. S katolíckym pozdravom zostá va na Vás i Vašu ct. rodinku J. Macák, v. r. okr. dekan-duch. správca.”

177

Proces s Dr.Tisom, prezidentom Slovenského štátu, pred Národným súdom sa skončil 15. apríla 1947. Politická situácia bola príčinou, že redakčná rada Katolíckych novín sa rozhodla z listu Ladislava a Gabriela Hoffmanna vypustiť všetky poznámky o pozitívnom, humán nom postoji Dr. Tisu pri „riešení židovskej otázky” na Slovensku.

Citáciou ďalšieho dokumentu zo dňa 10. júna 1947 chceme pripome núť univerzálnosť príčin „židovskej problematiky” vo väčšine zemí, pre trvávajúcej veky nie raz s osudnými dôsledkami pre židov, ktorí príchod Ježiša Krista nevzali na vedomie a v priebehu 2000 rokov nenašli k Nemu cestu, aby takto odčinili krivdu spáchanú dávnymi predkami.

Článok z pera Dr. Hoffmanna má titul „Večný návrat” jeho text znie:

Večný návrat

„Svobodné noviny” uverejnili článok Dr. Šujana o nie chvályhodných pomeroch na Slovensku. Tento článok podrobil ostrej kritike Ferdinand Peroutka, ktorý žiada, aby to, čo sa odohralo v súvislosti so židmi na Slovensku, bolo jednohlasne odsúdené. Právom! Hanba tým, ktorí ešte i dnes, po tolkých útrapách a krviprelievaní, volajú po ďalšom trýznení, pálení a zabíjaní. Hanba tým, ktorí chcú ešte dnes stavať krematóriá, aby pokračovali tam, kde Hitler musel prestať. Vrah židov sa stane ľahko katom kohokoľvek, i vlastného národa. (Peroutka) A tu sme pri koreni veci. Ide o morálku! Hovorme otvorene o židoch, či o tzv. „židovskej otázke”. Každý z nás cíti a vie, že táto otázka je tu, visí nám nad hlavou ako Damoklesov meč. Tým, že o nej nehovoríme, ju neodstránime. Otázka táto vznikla príchodom Krista. Vieme, že i najzarytejší, ale objektívny Antikrist a ateista, každý národ a smer, každý svetonázor má ku kresťanstvu pozitívny postoj, i keď len mlčkým hlásaním, že kresťan stvo znamená oproti pohanstvu opravdivý pokrok, a to tak morálny, ako i sociálny. Dnes sa niektorým pozdáva, že môže byť nahradený iným svetonázorom, vraj lepším, modernejším. No každopádne je kresťanstvo všeobecne uznávaným, kladným prvkom, mohutným krokom či stup ňom na ceste k výstavbe sociálne spravodlivej spoločnosti. Každý, komu leží na srdci blaho ľudstva, každý, kto pracuje na výstavbe šťastné

ho, sociálne vyspelého štátu, vedome či nevedome buduje i na zákla doch, položených už pred 20 storočiami Kristom. V živote židov chýba tento kladný prvok, a preto bude ich život a jednanie, spôsob zmýšľania, ich postoj k národu, k ľudstvu, ich morálka, náboženstvo a svetonázor, ich špeciálny život a z toho všetkého vyplývajúci zvláštny, odlišný spô sob včlenenia sa do okolitej spoločnosti, predmetom stálych sporov, sporov ideových a žiaľbohu i sporov vážnejších. Musíme otvorene pove dať, že i židia sa musia podrobiť zákonitosti času a vývinu. Dvetisícročný kresťanský život so svojimi vplyvmi na celé človečenstvo je nielen povrchovým faktorom, nielen otázkou vonkajšieho spôsobu života, ale jeho vplyv formuloval i vnútornú podstatu živej hmoty. A tak dnešné prejavy a dôsledky kresťanskej kultúry a morálky sú nie iba for mou, ale sú v prvom rade i určované vnútornou prestavbou, biologickou pohotovosťou tých, ktorí práve dvetisícročnou dedičnosťou stávajú sa akoby predurčenými avantgardistami pokroku a kultúry. U židov chýba tento vnútorný faktor, a tak i tomu zodpovedajúca vonkajšia tvárnosť životných prejavov. A tak sa stáva „židovská otázka” otázkou biologic kou, ovšem nie rasovou. I morálka je organickým substrátom a preja vom biologickej dispozície organizmu, a preto je i špeciálne židovská morálka. Z toho povedaného vyplýva krátky záver: židia, keď chcú skoncovať s antisemitizmom, musia prejsť cez všetky vývojové stupnice pokroku. Musia sa stať prv učňami, tovarišmi a potom majstrami kres ťanskej kultúry. Čiže musia asimilovať! Asimilácia ovšem neznamená dať si iba naliať na hlavu posvätenú vodu, asimilácia je biologický vývoj, trvajúci prinajmenšom 90-120 rokov, t. j. až v štvrtej generácii môžu sa plne uplatniť výsledky asimilácie. Tejto neraz veľmi boľavej vývojovej perióde, tomuto vnútornému, postupnému preporodeniu musí sa židovstvo podrobiť, aby sa mohlo harmonicky a organicky, nepozoro vane a so všetkými atribútami vrodeného Európana vliať do svojho oko lia. A takto sa napraví 2000-ročná krivda, takto sa vyplní veľká vývojo vá medzera v živote židov, takto sa uskutoční veľké vyrovnanie medzi kresťanstvom a židovstvom, a len takto a nie ináč môže byť vykorenený 2000-ročný antisemitizmus, len takto znemožníme i v budúcnosti ožive nie starých i nových prežitých útrap. To je tá pravda! Boli by sme zba belci, keby sme si chceli nahovoriť, že v demokratickom štáte je lepšie a

179

ľudskejšie o tejto pravde mlčať! A preto budeme sa večne vracať k tejto otázke, kým povolaní mohutným a kajúcnym hlasom neoznámia: Sme pripravení a ochotní odčiniť krivdu spáchanú predkami pred 2000 rokmi.

Z pohľadu na obsah tohoto článku musíme obdobie tragédie sloven ských židov v rokoch 1939-1945 analyzovať, súdiť a odsúdiť nielen ako izolované prejavy a skutky bezohľadnej, zábran zbavenej ľudskej ukrut nosti, ale ako krátky, tragický, často sa opakujúci úsek v histórii židov, počnúc prvými rokmi po smrti Ježiša Krista.

Ďalší náš článok uverejnila redakčná rada na 2. strane 47. čísla „Kultúrneho života” dňa 19. novembra 1965 pod titulom „Koncil o pomere cirkvi k židom”. Text:

„Vatikán v posledných rokoch značne púta pozornosť svetovej verej nosti. Ukázal to aj ohlas, ktorý vyvolalo vystúpenie pápeža Pavla VI. v OSN. Sovietska tlačová agentúra TASS komentovala udalosť takto: „Vystúpenie pápeža Pavla VI. na zasadaní VZ-OSN je nepochybným prínosom pre upevnenie medzinárodného mieru . . . Všetci úprimní zástancovia mieru vítajú aktívnejšiu účasť katolíkov na vznešenej čin nosti, zameranej na odstránenie hrozby ničivého vojnového konfliktu. Sovietska verejnosť je presvedčená, že rozdiely v politickom a nábožen skom presvedčení nemôžu a nesmú byť na prekážku pri zjednotení úsilia všetkých, čo stavajú zachovanie mieru - najväčšiu hodnotu ľudstva - na najpoprednejšie miesto.”

Za aktívny, realistický čin v katolíckej cirkvi treba považovať aj prija tie deklarácie o židoch, súčasť to schémy o pomere cirkvi k nekresťa- nom. Po úvode, pripomínajúcom, že Kristova cirkev má svoj pôvod v židovskom národe a že prvými apoštolmi kresťanstva boli židia, sa tu hovorí: „Aj keď vedúci predstavitelia židov a ich pomocníci svojím konaním spôsobili smrť Kristovu, nie je možné za to viniť všetkých v tej dobe žijúcich a tým menej dnešných židov. Židov neslobodno považo vať za národ zavrhnutý alebo opovrhnutiahodný, a preto ani pri vyučo vaní náboženstva a ani pri kázňach v kostoloch neslobodno hlásať nič,

180

čo by bolo v rozpore s duchom Kristovým. Cirkev, ktorá sa stavia proti akémukoľvek prenasledovaniu, vychádza z lásky opierajúcej sa o nábo ženstvo a odmieta aj (pôvodne tu bolo slovo „odsudzuje”) každé prena sledovanie a šírenie nenávisti smerujúce proti židom.”

No aj tak je užitočné podrobnejšie informovať o rozhodnutí koncilu o židoch. Nás na Slovensku sa táto problematika dotýka tým viac, že slo venskí židia boli tiež kruto postihnutí. Už v marci 1942 odtransportovali 57 456 (asi 80 %) slovenských židov do poľských táborov, z ktorých sa vrátilo len niekoľko stovák. Ale nejde len o historický fakt. Ide aj o prí tomnosť. Alarmujúcich momentov je dosť.

Otázka zodpovednosti za osud židov v II. svetovej vojne dostala sa u nás do popredia záujmu aj dialógom medzi Hochhuthom a Mňačkom, uverejňovanom v Kultúrnom živote. Tento dialóg sa stal ešte aktuálnej ším, keďže začiatkom budúceho roku divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave - ako prvá scéna v socialistickej krajine - uvedie Hochhuthovu drámu Námestník, odsudzujúcu pápeža Pia XII. za to, že verejne nevystúpil proti kynoženiu židov hitlerovcami. Čítal som túto otrasnú drámu a súhlasím s Eugenom Loeblom (KŽ čís. 12/1965) osme- ľujem sa povedať, že Hochhuth je voči katolíckej cirkvi nespravodlivý.

Aj keď deklaráciu o židoch prijal koncil 18. októbra t. r. na verejnom zhromaždení za prítomnosti pápeža obrovskou väčšinou (2221 hlasov pre, 88 proti a 10 hlasov neplatných), predsa o jej prijatie sa zvádzal dlhý a ťažký boj. Zásady deklarácie určil ešte Ján XXIII. a prijatím deklarácie splnil koncil jeho vôfti. Boj o deklaráciu bol aj bojom za sym patie voči židom. Len neúnavná a obetavá práca navrhovateľa textu deklarácie, predsedu Sekretariátu pre zjednotenie kresťanov, nemeckého kurálneho kardinála Beu, ktorý už cez vojnu odsudzoval neľudské výči ny hitlerovcov, ako aj tajomníka Sekretariátu, biskupa Villebrandsa, pri vodila víťazstvo pokrokovejšej koncilnej strany.

Odpor nepriateľov deklarácie bol velký. Proti deklarácii sa postavili okrem hodnostárov z arabských krajín biskup Carli zo Segni, brazílsky biskup Sigaud, Francúz Lefôvre, ako aj mocní kardináli Ruffini, arcibis kup z Palerma, Siri, arcibiskup z Janova, mnohí iní. Všetci títo činitelia tvrdili, že z viny na Kristovej smrti možno oslobodiť len tých židov, ktorí prijali alebo prijmú kresťanstvo. Útoky proti deklarácii sa odohrá-

181

valí aj mimo koncilnej pôdy prednáškami, letákmi, bružúrami. Účastníci koncilu niekoľko dní pred hlasovaním dostali do rúk pamflet s touto výzvou: „Nijaký koncil ani nijaký pápež nemôže odsúdiť Ježiša ani cir kev svätú. A predsa deklarácia o židoch obsahuje takéto odsúdenie, a preto musí byť zamietnutá.” Je príznačné, že tento pamflet podpísalo 31 nie bezvýznamných katolíckych časopisov, hnutí a organizácií. Je to dôkaz, že antisemitizmus je i medzi katolíkmi ešte stále živý.

Teraz však po prijatí deklarácie ukazuje sa určitá možnosť nápravy. Prakticky dosah deklarácie sa, pravdaže, prejaví natoľko, nakoľko budú najmä kňazi uvádzať jej zásady do života. No na druhej strane i židia sami môžu priložiť mku k dielu. Je tu príležitosť k ľudskému zblíženiu a k zmiereniu židov a kresťanov na celom svete.

Aj tento publikovaný článok je historickým svedectvom o storočia trvajúcom úsilí katolíckej Cirkvi, aj za pontifikátu pápeža Pavla VI., lik vidovať, ukončiť prenasledovanie, utrpenie židov na celom svete, sve dectvom lásky Cirkvi aj k židom, ktorým znovu a znovu ponukuje viac než zmierlivú ruku.

V sérii publikovaných článkov sa pokračuje. Ladislav a Gabriel Hoffmann neúnavne bojujú za pravdu. V „Kultúrnom živote”, č. 41 zo dňa 7. októbra 1966, str. 10, čítame nasledovný text:

182

Portrét pápeža - humanistu

V katolíckej cirkvi dochádzalo v posledných rokoch k veľkým zme nám, ktoré nachádzali živú odozvu. Pápež Pavel VI. vo svojej štvrtej encyklike žiada rýchle skončenie vietnamskej vojny. Pamätáme sa aj na nedávne pápežovo vystúpenie na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN v New Yorku, na ktorom sa obrátil k svetu s výzvou obnoviť svetový mier.

Zmena v katolíckej cirkvi sa výrazne prejavuje od 28. októbra 1958, keď na pápežský stolec zasadol Ján XXIII., osobnosť velkého formátu, ktorá upútava stále mimoriadnu pozornosť. V nakladateľstve Svoboda v Prahe vyšiel ako 17. zväzok knižnice Portréty - práca Dr. Jaroslava Hraničku: Ján XXIII. Autor nepodáva len životopis tohto pápeža, ale zamýšľa sa aj nad problémami katolíckej cirkvi dvadsiateho storočia, v ktorých Ján XXIII. zohral významnú úlohu.

Dr. Hranička čerpá biografické údaje hlavne z diela L. Agisiho Johannes XXIII. (Mníchov 1960). Nové cesty katolíckej cirkvi podáva najmä podľa prác nemeckých teológov K. Rahnera, H. Kunga a kardiná la A. Beu, ale tiež sa opiera o poľských marxistov T. Plužanského, S. Markievicza a A. Mikleviczovú, ako aj o nášho M. Machovca.

Autor opisuje mladosť a vzostup Angela Giuseppe Roncalliho. Narodil sa r. 1881 v obci Sotto il Monte v severnom Taliansku, kde boli jeho rodičia chudobnými roľníkmi. Nadaný, svedomitý, usilovný chlapec sa stáva kňazom a diplomatom rímskej kúrie, v r. 1925-1934 v Bulharsku, v r. 1934-1944 v Turecku a v Grécku a v rokoch 1945-1953 vo Francúzsku. Roku 1953 sa stáva Roncalli kardinálom a benátskym arci biskupom, a po smrti Pia XII. v r. 1958 ho zvolia, 77-ročného, za pápe ža. Autor vyzdvihuje humánne črty jeho činnosti najmä v ťažkých rokoch vojny.

Roncalli ako pápež Ján XXIII. rozvíja obrovský program, ktorý pozo ruje celý svet. Zvoláva druhý vatikánsky koncil. Viedol len prvé zasada nie koncilu od 11. októbra do 8. decembra 1962 a pripravil práce k časti druhej, pretože v r. 1963 zomiera. Na koncile presadzoval pápež, ovplyvňovaný radom reformistických teológov, všestrannú aktualizáciu cirkvi, smerujúcu k mierovej optimistickej koncepcii. Už v tejto prvej

183

fáze koncil znamenal otvorenie vážneho, úprimného dialógu s marxiz mom.

V tomto duchu sa nesie aj encyklika pápeža Jána Pacem in terris (Mier na zemi) z r. 1963, adresovaná nielen katolíkom, ale „všetkým ľuďom dobrej vôle”. Tento prejav ľudskosti, energickej výzvy k odzbrojeniu prijal s radosťou celý svet.

Autor k svojej práci pripojil výber z myšlienok, prejavov a dokumen tov Jána XXIII., ako aj citáty významných osobností a z časopisov o vatikánskej kúrii a o pápežovi Jánovi XXIII.

K dokresleniu portrétu Jána XXIII. treba ešte povedať, že využívajúc svoj vplyv na bulharského vládcu Borisa III., dosiahol počas vojny, že z Bulharska neodišiel ani jeden transport so židmi do koncentračných táborov, a tak sa mu podarilo zachrániť skoro všetkých 25 000 bulhar ských židov. Ústredný židovský archív v Jeruzaleme má veľké množstvo dokumentov o odvážnej činnosti nuncia Roncalliho v prospech prenasle dovaných židov.

Citujeme článok z 21. čísla „Kultúrneho života” zo dňa 24. mája 1968 na strane 8. Nositeľ významných funkcií v komunistickej strane, ako najvyšší predstaviteľ Slovenského úradu pre veci cirkevné, s právomo cou kontroly činnosti katolíckej Cirkvi na Slovensku, Ladislav Holdoš, vyznáva sa vo svojom odvážnom článku „Kapitolky z najnovších cir kevných dejín” zo svojich omylov a priznáva Cirkvi významné miesto a poslanie v dejinách slovenského ľudu. Tento postoj Ladislava Holdoša je krásnym príkladom občianskej statočnosti a odvahy na verejné vystú penie s pravdou o katolíckej Cirkvi.

Text tohoto zo slovenského pohľadu veľmi významného, historického článku o pravde a vernosti nášho ľudu ku katolíckej Cirkvi citujeme doslovne:

184

Kapitolky z najnovších cirkevných dejín

Rozhovor s Ladislavom Holdošom - dnes katolíci, minulosť a dnešok

Z vášho postoja vidno, že do súčasného demokratizačného pohybu zahrnujete nevyhnutnosť obnovy gréckokatolíckej cirkvi. Pofebruárové opatrenia sa však dotkli aj ostatných cirkví, najmä rímskokatolíckej ...

To sú dve kvalitatívne rozdielne veci. Zrušenie gréckokatolíckej cirkvi bolo jednostranným, absolútnym počinom, čírou ofenzívnou akciou, nie nevyhnutnou ani z hľadiska vtedajších politických kritérií. Opatrenia proti ostatným cirkvám, najmä proti rímskokatolíckej, boli opatreniami ohraničenými, defenzívnymi. Vláda totiž považovala cirkvi, najmä rím skokatolícku, za poslednú potencionálnu organizačnú základňu síl pora zených roku 1944-45 a roku 1948, súčasne však ubezpečovala, že k štátu lojálne cirkvi budú mať svoje miesto, svoje poslanie aj v socializ me. Okrem pokusov o dohodu s biskupským zborom sa defenzívnosť prejavovala aj čiastkovými ofenzívnymi akciami. Tieto mali mať isté odôvodnené hranice. Postupne sa prekračovali nielen politicky, ale aj ideologicky: preexponovanosť bola nielen v obsahu, ale najmä v metó dach a formách.Pôvodne nie náboženstvo ako také, ale jeho zneužívanie na protispoločenské ciele bolo motívom na obmedzovanie istých von kajších prejavov náboženského charakteru; to ostatné, to „navyše” boli a sú neoddiskutovateľné deformácie vo vzťahoch štátu k cirkvám.

Ktorá strana, kedy, v čom a do akej miery mala alebo nemala pravdu, o tom teraz nemá zmyslu hovoriť. Jednak preto, že ani ja sám nemám dnes potrebnú istotu, že dôvody uvádzané najvyššími štátnymi alebo cir kevnými miestami na zdôvodnenie toho-ktorého kroku zodpovedali pravde úplne alebo čiastočne, ale do akej miery boli prípadne vykonštru ované. Ďalej nechcem o tom hovoriť preto, lebo, ako som počul, existuje medzi našou vládou a biskupmi čosi ako dohoda (gentlemen’s agre- ment) nehovoriť o minulosti, nerekriminovať. Myslím, že je to správne, lebo záujem o dialóg a snahy o vyrovnanie v domácnosti i mimo nej (ČSSR, Vatikán) kážu nerobiť zo vzájomných vzťahov medzi štátom a cirkvami v minulom období predmet verejnej polemiky, ale odstúpiť

185

túto tému odbornému, nezaujatému historickému bádaniu. Teda z politi ky do histórie. Pokiaľ to len trochu ide, v písomných prejavoch a iných vystúpeniach pánov biskupov sa táto údajná dohoda udržiava: poznám pastiersky list trnavského biskupa Dr. Lazíka a článok nitrianskeho bis kupa Dr. Nécseya Katolíci a dnešok.

Ako na vás zapôsobil tento článok?

Prekvapila ma už sama skutočnosť, že katolícky biskup si vybral tribú nu, akou je KŽ, veď katolíci majú rozšírený týždenník Katolícke noviny. Prekvapilo ma aj to, že KŽ dal túto tribúnu katolíckemu biskupovi k dis pozícii; veď v článku nejde o problém úzko kultúrny, ale o manifestova- nie postoja cirkvi k štátu, k socializmu, k súčasnému obrodnému prúdu, a v tej súvislosti biskup vyratúva požiadavky . . . Prekvapenie netrvalo dlho. Obsah článku v kontexte našej doby a úloha, ktorú v nej hrá kultú ra i jej najuznávanejší orgán KŽ, dovoľujú povedať, že voľba tejto tribú ny je namieste a jej uvoľnenie celkom prirodzené a ďalšiemu vývinu uži točné. Kresťanstvo a cirkvi nemožno zo slovenskej kultúry vydeľovať; Čosi podobné vyjadril na poslednej konferencii slovenských spisovate ľov važtiansky farár, básnik Janko Silan. Na diferencovanie spisovateľov - členov strany a nestraníkov vyhlásil, že sa neráta ani do jednej z tých to kategórií, lebo je básnikom katolíckym.

K článku samému: ako som spomenul, má dve časti. Manifestuje postoj katolíkov k našim spoločeneským snahám a predkladá isté požia davky. Čo vám povedať k manifestačnej časti? Dominik Tatarka videl moje prekvapenie, moje nadšenie. Viete, ja som tieto veci už dávno nesledoval, nevedel som nič o myšlienkovom vývine našich cirkevných otcov ... Preto, vravím: prekvapenie, nadšenie ... Prečo?

Po prvé preto, lebo je to principiálne prihlásenie sa autentického pred staviteľa cirkvi k socialistickému štátu; uznanie tých hlbokých spoločen ských zásahov do našej štruktúry, ktoré našu krajinu robia socialistic kou. Verím v úprimnosť jeho slov, lebo sa dovoláva jednak tej najdáv nejšej minulosti cirkvi, keď myšlienka rovnosti medzi ľuďmi mohla pre raziť len tak, že nad aspekty výlučne ftidské, nad autority, povedal by som čiastkové, postavila autoritu transcendentnú, autoritu najvyššiu -

186

kresťanského Boha; jednak tiež preto, lebo sa hlási k súčasným spolo čensky pokrokovým prúdom medzi veriacimi, ktorých význam je II. vatikánsky koncil a ktoré sa odzrkadľujú aj v ekumenickom hnutí.

Po druhé preto, lebo v článku vedecky zdôvodňuje rozhodnutie cirkvi nevnášať religiózne momenty do politiky, ale v spoločensky modemom duchu spolupôsobiť na náš socialistický vývin ako činiteľ výlučne duchovný. „Viera v Boha nemôže byť prekážkou pravého vedeckého pokroku,” píše a rozvádza túto myšlienku ďalej: „Veda a viera sa vlastne nikdy nemôžu stretnúť na horizontálnej rovine. Veda ide svojou cestou fyzického pokroku, viera však pripomína, že okrem materiálnych hod nôt sú aj hodnoty duchovné, večné; hľadá a pripomína vyšší cieľ člove ka, ktorého len materiálny pokrok a materiálne hodnoty nemôžu uspo kojiť .. .” Myslím si, že keď nás niektoré javy v našej k vysokej materi álnej modernosti sa rozvíjajúcej spoločnosti upozorňujú na našu nepri- pravenosť dať postačujúcu odpoveď na otázky o zmysle a úlohe človeka v spoločnosti, môžeme len vítať biskupa Dr. Nécseyom ponúkaný dialóg medzi vierou a vedou.

S týmto duchovným prínosom cirkví pôjdeme k demokratickým a humanistickým cieľom socializmu zložitejšie, bez doterajšieho pohodl nejšieho, netolerantného, nevraživého ideologického monopolizmu; nezglajchšaltovaný duch nám však pomôže zavčasu objavovať naše pro tirečenia a riešiť ich skôr, než sa naakumulujú do nebezpečných výbu chov mravného rozhorčenia nás, dosiaľ monologizujúcich komunistov. Demokratické, humanistické pôsobenie veriacich socialistov bude celo spoločenským osohom. Spätne môže pozitívne pôsobiť aj na analogické snahy v lone dynamickej sily, ktorou komunisti chcú a nevyhnutne potrebujú ostať a pred mravným súdom spoločnosti obstáť: aby sa už nikdy nestalo, že dvaja ľudia, súdruhovia, bojovníci v dobrom i zlom, deliaci sa o posledný chleba, museli myslieť na to, kto koho vydá katovi. Po tretie ma článok nadchýna preto, lebo v požiadavkách, o ktorých chce katolícky episkopát rokovať s vládou (analogické záujmy majú aj protestanti), je vecný a taktný - na rozdiel od neuvážených prejavov nie ktorých vôbec nie reprezentatívnych cirkevných kruhov, ktoré by sme mohli nazvať groupes de pression. Veď ako inak sa vyjadriť o tých, čo chceli „roztiahnuť harmoniku požiadaviek na maximum, kým je s komu

187

nistami zle a kým nie je vo vláde Husák . . Je to aj vzhľadom na samých katolíkov nie zodpovedný zámer, veď s komunistami vôbec nie je zle; s komunistami je, myslím si, práve dobre, lebo je mi zle zo všet kého, čo je zlé v spoločnosti, za ktorú pyšne prevzali ako vševedúci a všemohúci výlučnú zodpovednosť nielen materiálnu, ale aj duchovnú. A pokiaľ ide o obavy z Husáka, mali by si ľudia z týchto kruhov uvedomiť, že šiel do vlády nie ako ateista, ale ako jeden z najpoprednejších repre zentantov celého Slovenska; Slovenska, ktoré stelesňuje národné snahy celých generácií a v ktorom katolíkov a ostatných kresťanov i marxis tických nevercov treba, samozrejme, považovať za „parte integrante” národa.

Za vášho pôsobenia vo funkcii generálneho tajomníka Akčného výbo ru slovenského národného frontu a neskôr vo funkcii vedúceho Slovenského úradu pre veci cirkevné došlo k prvým obmedzeniam pôso benia cirkví.. . Aký je váš názor na požiadavky vyznačené, ako vravíte, vecne, v článku p. biskupa Dr. Nécseya?

Obmedzenia, ktoré máte na mysli, nevychádzali z mojej politickej, tobôž osobnej iniciatívy. Po februári 1948 šli sme, ako sa vravelo, ces tou zjednodušovania politického a teda aj spolkového života. Rušili sa nielen náboženské, ale aj iné spolky, redukovala sa tlač, vydavateľstvá. Tieto opatrenia postihli nielen cirkvi, ale aj celý tzv. svetský sektor. Po vydaní tzv. cirkevných zákonov koncom roku 1949 a po vzniku Štátneho, prípadne Slovenského úradu pre veci cirkevné sa tieto opatre nia voči cirkvám rozšírili na niektoré obmedzenie vonkajších nábožen ských prejavov. V štátnej škole prestal visieť na stenách Ukrižovaný. To nebola nespravodlivosť, ale spôsob, akým sa zmena urobila, bez vysvet lenia, šokoval dokonca aj tzv. vlasteneckých kňazov. Pamätám sa na rozhorčenie básnika P. Gašparoviča-Hlbinu, bobotského dekana. Koniec-koncov, to urobilo školstvo, ale táto necitlivosť išla na úkor „cir kevného” úradu. Otvorená je ešte stále otázka kláštorov. Rehole nik nezrušil, ale fakticky bola ich činnosť znemožnená zabraním kláštorov a sústredením rehoľníkov (neskoršie aj rehoľníc) do menšieho počtu objektov. (Pritom sa prísne dbalo - v roku 1950 - aby sa i naďalej slúžil ten istý počet bohoslužieb ako predtým.) Predpokladalo sa, že časť reholníkov prejde do verejnej duchovnej správy a tým, ktorí budú mať

188

záujem o prechod do svetských povolaní, sa to všestranne umožní; pre prestarnutých a chorých prichádzali do úvahy domovy Charity. Osobitnou kategóriou boli duchovní, ktorých evidovali bezpečnostné orgány. O nich sa rozhodovalo mimo rezortu. Neslobodno zabúdať, že začiatkom roku 1950 sa zriadilo z bezpečnostného odboru ministerstva vnútra ministerstvo bezpečnosti s obludným aparátom. Administratívny zásah proti reholiam sa odôvodňoval najmä záujmami štátobezpečnost- nými. Hovorilo sa hádam viacej, ako bola pravda, ale istá štátu nie pria teľská činnosť u niektorých príslušníkov reholí zrejme jestvovala, najmä styk s emigráciou. Vo vtedajšej atmosfére znepokojovalo, že predsta venstvá našich reholí boli v zahraničí, nuž všetky styky sa dostali pod prísnu kontrolu bezpečnosti. Nielen styky duchovných, ale aj styky komunistov: koľkí komunisti u nás doplatili na to, že sa úradne stýkali s tu žijúcim osobným priateľom Egona Erwina Kischa Noelom Fieldom. Deformácie vo vzťahu štátu k cirkvám nemožno odškriepiť, ale nebolo by správne vidieť v nich absolútne nepriateľstvo socialistického systému k náboženstvu. Veď tieto deformácie najtvrdšie postihli samých komu nistov.

Ale vráťme sa ku kláštorom: opatrenie a metódy, ktoré sa pri nich pou žili (napriek prísnym pokynom organizátorov vykonávateľom) sa zvrhli. V programe nebola neľudskosť. Pamätám sa, že do kláštora v Beckove sústredili novicov a žiakov z biskupských seminárov, čo študovali na stredných školách, z ktorých sa mnohí nemienili venovať duchovnej čin nosti. Zväz mládeže organizoval s nimi debaty a získaval ich pomerne ľahko ako kolektív na Priehradu mládeže. Tam vzorne pracovali, vyhrá vali aj v súťažných vystúpeniach. Po záväzku povereníka školstva sme im prisľúbili, že po letných prázdninách budú môcť normálne pokračovať v štúdiu na strednej škole, zmaturovať . . . Prišiel nový školský rok, a školstvo záväzok nedodržalo . . . (Mne v tom čase kádrový pracovník nechcel schváliť pisárku pre strednoroľnícky pôvod!)

Chcete počuť môj názor na dnešné požiadavky cirkvi . . . Niektoré požiadavky sú také samozrejmé, že sa k nim môžem vyjadriť bez obavy, že by som prejudikoval riešenie. Akože nesúhlasiť s požiadavkami, aby veriaci neboli diskriminovaní ako občania menej spoľahliví a menej štá totvorní. Poviem vám o jednom takom prípade, ktorý hovorí za všetky ostatné:

189

Roku 1956 som sa stretol ako pacient v jáchymovskej väzenskej nemocnici s väzňom - ošetrujúcim lekárom, neurológom Dr. Porazíkom. Keď sa zakladala z ničoho lekárska fakulta v Košiciach a nikomu sa ta nechcelo, povereník školstva Laco Novomeský získal na túto úlohu Dr. Porazíka. Tento povereníkom získaný lekár bol mladože- náč, ale obetoval sa. So ženou a s kuframi odišiel na nové pôsobisko, žil nie v byte, ale v akomsi pitvore, fakultu zorganizoval, ale keď bolo všet ko hotové, zavreli ho. Našli si dôvod: pri jednej jeho ceste do Bratislavy ho požiadal istý eminentný chirurg odovzdať komusi v Bratislave list. Dr. Porazík list vzal, čo v ňom bolo, nevedel a dodnes nevie, adresátovi, ktorého predtým vôbec nepoznal a ani neskôr sa s ním nestýkal, list odo vzdal. Bezpečnosť však tvrdila, že to bol protištátny styk. Ako bola celá vec vykonštruovaná, svedčí okolnosť, že chirurga nestíhali. Dr. Porazíka však odsúdili tuším na 15 rokov. Okrem toho obvinenia sa mal dopustiť aj nepriateľskej činnosti tým, že neuznával „učenie” sovietskej vedátor- ky Lepešinskej, z ktorej sa neskôr vykľula šarlatánka . . . Povedzte, je dnes aktuálne hovoriť o stredovekej katolíckej inkvizícii, a či o našej nedávnej? Podľa kritérií istých ľudí zlý príklad bol v tom, že v osobnom, rodinnom živote sa pridržiaval toho, čo nazývame prísnou katolíckou morálkou . . . V nemocnici priam fyzicky prežíval telesné a duševné stavy svojich pacientov, medzi ktorými bolo dosť priveľmi prísne posú dených, ak už nehovoríme o takých prípadoch, ako bol Edo Goldstiicker; jeho tvár askétu bola tým poznačená: mohla byť modelom Ukrižovaného pre veľkého umelca . . . Myslíte, že sa krivda napravila? Pred pár rokmi som ho stretol na slobode, rozprával mi o svojej láske - neurológii. Nedovolili mu v tomto odbore pracovať, ale vnútili mu mies to okresného hygienika ...

A čo povedať o kláštoroch? Nedávno som sa ocitol náhodou na vzor nom hydinárskom závode v Sládečkovciach pri Nitre. Ušľachtilé chovné kačice a sliepky tam v rehoľnom rúchu pestujú rádové sestry, sústredené zo siedmich reholí do jedného spoločného objektu Charity. Svedomitá, ozaj odborná práca je tu očividná a zaslúžila by si uznanie. Namiesto toho ich diskriminujú (aj platové) a sú odsúdené znášať nepohodlie v obmedzených priestoroch. Umožniť im život oddelene vo vlastných reholiach, aspoň tým početnejším, by bolo aktom spravodlivosti.

190

Požiadavka obnovenia reholí s prihliadnutím na zmeny po roku 1950 má vo mne obhajcu. Pozrite sa na rehoľu františkánov: po sústredení roku 1950 mnohí z nich prešli postupne do verejnej duchovnej správy, osvedčili sa napriek pocitu krivdy aj potom ako lojálni kňazi. Umožniť im návrat k pôsobeniu v rehoľnom bratstve by nám nemalo byť problé mom. A prečo neobnoviť činnosť Spoločnosti božieho slova s jej misio nármi, pre ktorých je dnes veľké pole pôsobnosti v rozvojových kraji nách? S Mobutuom sme sa už pokonali, prečo by sme sa nepokonali s p. biskupom Dr. Nécseyom, pre ktorého je táto rehoľa vecou srdca? - Neraz som sa stretol so statočnými ľuďmi, napr. so športovcami. Vysvitlo, že futbal kopali ako mladí chlapci so saleziánmi . . . Myslím, že našej spoločnosti by bolo len na osoh, keby sa jednej časti našej tak trochu bezprizornej mládeže ujali vychovávatelia aj mimo štátnej mlá dežníckej organizácie .. . Nebál by som sa ani obnovenia činnosti jezui tov. Neviďme v nich 16. storočie, ale príležitosť na myšlienkový rast mar xistov v názorových stretávaniach s veľmi kultúrnymi nemarxistami. . .

Do verejnosti premkli kritické odsúdenia na adresu Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (MHKD). Vznikli aj isté Akčné výbory MHKD a z nich nové hnutie: Diela koncilovej obnovy. Ako vy hľadíte na pôsobenie MHKD?

V jednom z príspevkov v tlači nazvali toto hnutie „servilným spojen com politiky rokov päťdesiatych, trójskym koňom, ktorý mal spôsobiť vnútorný rozklad a postupnú likvidáciu vo vnútri cirkvi i katolicizmu v Československu”. Myslím si, že je to tvrdenie síce veľmi zápalisté, ale ako hodnotenie neobjektívne, odsudzuje globálne nielen MHKD, ale aj celú politiku štátu voči cirkvi. Pokiaľ ide o príslušníkov MHKD, záleží na nich, aby si povedali svoje, ak si chcú svoje povedať. Pokiaľ ide o štát, keby mal povedať svoje, značilo by to odpovedať na zrejme neuvá žené, teda nechcené porušenie dohody o nerekriminovaní. Preto, ako bývalý predstaviteľ štátnej politiky voči cirkvám na Slovensku v období od apríla 1950 do januára 1951, na takúto interpretáciu štátnej politiky nereagujem. Nič mi však nebráni povedať svoj názor na MHKD. Jeho začiatky sú spojené s dvoma hlavnými menami: Dr. Alexandrom Horákom a Dr. Jozefom Lukačovičom. Boli to veľmi sugestívni rečníci s velkým katolíckym auditóriom: oni majú zásluhu na získavaní katolíc

191

kych vrstiev pre.čs. štátnosť, pre velký experiment, nazývaný socializ- mom. K nim sa pripájali mená, ako kapitulný vikár Schäffer, kapitulný vikár Dechet, riaditelia biskupských kancelárií v Nitre (dp. Úradník), v Spišskej kapitule (kanonik Dr. Lach), v Tmavé nebohý náhradný gene rálny vikár Matejčík, dekan-básnik Pavol Gašparovič-Hlbina, kanonik Koloman Štefko, profesori bohoslovia Dr. Višňovský, Dr. Cyril Dudáš a mnohí iní, na ktorých mená som už zabudol. Vďaka styku s nimi predi šlo sa istotne aj horším veciam, ako boli tie, ktoré sa stali; inokedy, keď sa už stali a dali sa korigovať, naprávali sa na ich apely. Pamätáme sa na nich ako na ľudí, ktorí chceli pomáhať v konfliktných časoch medzi cirk vou i štátom, vniesť do katolíckych más dôveru v nový spoločenský sys tém v presvedčení, že nedorozumenia medzi štátnou mocou a episkopá tom sa raz vyjasnia. Úfali, že dôjde k dohode medzi Vatikánom a vládou republiky. Usilovali sa vštepiť do vedomia katolíkov, že spolupráca s komunistami nie je hriechom. V tomto zmysle im dávajú za pravdu slová p. biskupa Dr. Nécseya: „Aj my úprimne uznávame klady socialis tického zriadenia, z ktorých nejeden zodpovedá duchu evanjelia Kristovho”. Ich snahy boli v súlade s biskupským prísľubom: „Pokiaľ ide o konkrétne okolnosti u nás, považujeme za potrebné vyhlásiť, že k všetkému, čo sa u nás utvára dobré, šľachetné, ľudské, ponúkame našu pomoc.” A tu v záujme objektívnej pravdy treba povedať, že priekopní kom týchto myšlienok a prísľubov zo strany katolíkov u nás bolo to počiatočné, tzv. vlastenecké (neskôr premenované na mierové) hnutie katolíckych duchovných. Ono začalo prakticky dialóg už vtedy, keď ešte nejestvovalo, oni ponúkali pomoc pri budovaní štátu, keď práve opačný postoj bol takmer schvaľovaný ako pravý katolícky postoj. Vystúpili síce sami, ale nedotkli sa (pokiaľ viem) biskupskej hodnosti ako inštitú cie a pápežskej autority, najmä nie vo veciach viery. A autorita biskupov a pápeža sa predsa nevzťahuje na veci politické .. . Nešli pritom ani tak ďaleko, ako podľa písania takého seriózneho denníka, akým je Le Monde, idú katolícki kňazi na Západe, napr. v Holandsku.

Podľa môjho skromného názoru nešťastím slovenského MHKD bola jeho vazalská závislosť od pražského centra na čele s pátrom Plojharom. Ale protesty a rozhorčenia na jeho adresu ostávali bez ozveny; myslím, že sa veľmi nepomýlim, keď poviem podľa toho, čo zbežne viem, že

192

páter Plojhar bol pre MHKD to, čo Novotný pre KSČ . . . Ich osud je rovnaký: oboch odsúdili vlastné strany. Zaslúžený - nezaslúžený pád pátra Plojhara má následky pre celé najmä slovenské MHKD. Pôsobí do istej miery paradoxne, že v mene demokratizácie ktosi globálne odsu dzuje tých, čo poukazovali na súlad medzi kresťanským učením a socia lizmom, pričom medzi sudcami sú aj takí, ktorí analogický súlad kedysi hľadali medzi kresťanským učením a slovenským národným socializ mom. V cirkvi je zvykom radovať sa nad oľutovaným pochybením a vec by teda bolo možné považovať za jej vnútornú záležitosť. Lenže odsúde nia MHKD sa vyniesli verejne, a preto nemôžem prejsť ponad ne bez slova. Tento zverejnený konflikt nepovažujem za najlepšie veno hnutiu, ktoré sa dovoláva demokracie a socializmu. Ale napriek tomu nemením nič na svojom názore, či cirkvi predstavovanej biskupmi a pravda, všet kým cirkvám má socialistická demokracia dať priestor a príležitosť. Ide o jedinečnú príležitosť pre ne i pre socializmus. Verím vo vzájomnú humanizáciu.

Celý článok - citát z rozhovoru s Ladislavom Holdošom, bývalým povereníkom a vedúcim Slov. úradu pre veci cirkevné.

KŽ”

A ďalší článok v tom istom čísle „Kultúrneho života” (č. 21 zo dňa 24. mája 1968) na strane 16 z pera Rudolfa Koštiala. Mal sa vytlačiť nie drobnými, ale hrubými veľkými písmenami, na dôkaz, že pravda katolíckej Cirkvi ostáva fundamentom vo všetkých dejinných konštelá ciách. Citujeme:

Dialóg s Cirkvou

„Keď superintendent Jozeffy viedol slovenské posolstvo pred cisára s „prestolným prosbopisom”, keď biskupi oboch našich konfesií Dr. Štefan Moyzes a Dr. Karol Kuzmány zakladali a viedli Maticu sloven skú, keď modranský farár Samuel Zoch zostavil Deklaráciu slovenského národa 30. októbra 1918 a pribylinský farár Martin Rázus pozdravil slo

193

bodu ako „zore nad Kriváňom”, vykonali popri svojom kňazskom povo laní nedoceniteľnú službu národu a ľudu. Vtedy náš národ ešte nemal volených predstaviteľov, čo by tlmočili jeho žiadosti. Keď J. M. Hurban so Štúrom viedol slovenské povstanie roku 1848, slovenský národ sa pod ich vplyvom začal aj politicky konštituovať ako celok, s ktorým treba rátať. Slovenská literatúra viac než ktorákoľvek iná je spojená s cirkvou (Kollár, Kuzmány, Hurban, Bemolák, Sládkovič, Rázus a i.), ako aj iné odvetvia národného života (Fándly, Lichard, Kmeť, Murgaš, Tešedík a i.). Tieto velké morálne sily sú aj dnes v cirkvi, hoci nemusia „suplovať” za literárnych a politických pracovníkov ako v minulosti. No považovať cirkev za „zanedbateľnú veličinu” je popretím vynikajúceho zástoja v minulosti a je neprezieravosťou v prítomnosti. Naše národné dejiny sa začínajú v plnšej miere len od Cyrila a Metoda a celých jede násť storočí v našom ľude koná tichú prácu rad veľkých i malých nasle- dovateľov. I dnes sa hlási k demokratizačnému prúdu a vidí v ňom bez ohľadu na vlastné, často aj nehodnotené postavenie, prísľub plnšieho národného života slovenského ľudu. Cirkev môže a chce podstatnou mierou prispieť pri odalkoholizovaní Slovenska, zmenšiť delikvenciu a kriminalitu, aspoň spomaliť rast rozvodov a na koreň národa idúcu inter rupciu. Chce vychovávať statočných občanov, akých potrebuje spoloč nosť, a bude sa usilovať vrátiť pocit spolunáležitosti s „odlomenou halu zou”, s dvoma miliónmi Slovákov v cudzine, ktorí majú najväčšiu dôve ru v Maticu slovenskú a v cirkev oboch našich najväčších konfesií. Nemožnosť styku s nimi má najväčšiu vinu na ich odcudzovaní. Väčšiu váhu a presvedčivosť nadobudne aj Kresťanská mierová konferencia, ktorá sa založila na podnet našej teologickej fakulty a už má odbočky po celom svete.

Dialóg s cirkvou môže viesť k porozumeniu a v pluralistickej spoloč nosti, ale na umožnenie tohto dialógu medzi cirkvou a sekularizovanou spoločnosťou, ako aj medzi cirkvami navzájom, by len osožilo, keby sa rehabilitácia vzťahovala aj na cirkevných pracovníkov, ktorí boli odsú dení na základe vykonštruovaných dôkazov (nemyslím tu na tých, ktorí boli právom odsúdení), keby sa Tranosciu a Spolku sv. Vojtecha umož nila publikačná činnosť odbornej literatúry, keby sa obnovila Hurbanova ev. literárna spoločnosť a Štúrova spoločnosť s časopisom Služba, resp.

194

Tvorba, keby sa obnovili Hurbanom založené pastorálne konferencie, Slovenská evanjelická jednota so sociálnou prácou a keby sa jej vrátil dom vo Zvolene, keby prestala diskriminácia pri prihlasovaní detí na náboženstvo v škole alebo vôbec prestalo toto prihlasovanie, keby deti ev. farárov mohli bez prekážok študovať na vysokých školách a keby sa zlepšili podmienky teologického štúdia na fakulte. Taktiež na farárov by sa nemalo pozerať ako na druhotriednych občanov štátu, aby sa ku kaž dému výkonu nevyžadoval osobitný štátny súhlas. Vytvorilo sa veľa zbytočných trecích plôch. Umelá hrádza upodozrievania je najmenej aplikovatehiá u ľudí, ktorí berú prísahu vernosti oveľa vážnejšie než iní, socializmus im nie je cudzí, uveďme trebárs príklad, že pod vplyvom cirkvi koncom prvej svetovej vojny mikulášsky továmik Pálka spontán ne dal svoju továreň robotníkom a o postoji cirkvi k SNP hovorí aj naj novšia vedecká publikácia Kapitoly odboja na Slovensku.

23. číslo „Kultúrneho života” zo dňa 7. júna 1968 na 6. strane publi kovalo článok Ladislava Hoffmanna „Katolícka cirkev a tragédia slo venských židov”, ktorý, opierajúc sa o historický materiál, archívne dokumenty, s prísnou objektivitou potvrdzuje úsilie Cirkvi, kňazov a biskupov, zabrániť tragédii slovenských židov. Tento článok je výňat kom z rovnomennej knihy, ktorou autor spláca dlh slovenskej historio grafie vo vzťahu k zámerne skresleným udalostiam obdobia 1939-1945. Článok citujeme:

Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov

„Predstavitelia katolicizmu vyslovujú prianie a vôľu po priateľskom dialógu so spoluobčanmi materialistického svetonázoru. Voči štátu kon kretizujú svoje požiadavky, jadrom ktorých je skutočná sloboda nábo ženského vyznania so všetkými praktickými politickými dôsledkami. Katolíci na druhej strane, ako to jasne vyjadril biskup Dr. Nécsey, uzná

195

vajú mnohé klady socialistického zriadenia a núkajú úprimnú spoluprá cu pri budovaní socialistického demokratického Československa.

Vyrovnanie medzi cirkvou a štátom bude u nás zaiste cesta zdĺhavá a tŕnistá. K zblíženiu patri aj vzájomne sa dobre spoznať. Postavenie čes kých katolíkov je podstatne výhodnejšie ako katolíkov slovenských. Ukazujú to historické skutočnosti. Po zániku prvej ČSR predstavitelia českých katolíkov, Šrámek a Hála, opúšťajú okupovanú vlasť a stávajú sa členmi čs. vlády v Londýne. Na Slovensku je situácia celkom iná. Katolicizmus sa stáva významnou silou pri tvorení a budovaní samostat ného Slovenského štátu a dokonca katolícky kňaz sa stáva prvým prezi dentom tohto štátu. Katolícka cirkev na Slovensku je tým v očiach mno hých zdiskreditovaná a marxistická historiografia hodnotí slovenskú katolícku cirkev ako pomocníka fašizmu. Účasť vo vojne po boku fašis tického Nemecka, prenasledovanie komunistov, socialistov a iných pokrokových skupín slovenského národa, potlačenie Slovenského národného povstania a konečne vyvraždenie 70 000, teda asi 80 percent slovenských židov, pripisujú i na vrub slovenského katolicizmu.

V rámci tohto článku chceme len veľmi stručne podať svoj názor na čiastkový problém, na zástoj katolíckej cirkvi k tragédii slovenských židov. Opierame sa o vlastné skúsenosti, o štúdium našej a zahraničnej literatúry a o štúdium prameňov z našich a prevážne nemeckých archí vov.

Ochrana prenasledovaných

Vieme, aký velký je vplyv Vatikánu na zmýšľanie a konanie katolíkov na celom svete. A preto nemožno pomery na Slovensku hodnotiť bez rozboru vatikánskej politiky, reprezentovanej najvyšším predstaviteľom cirkvi, pápežom.

Dnes existuje už veľmi obsiahla literatúra o postoji pápeža Pia XII. k tretej ríši a k prenasledovaniu židov za druhej svetovej vojny. U nás donedávna bolo prípustné len súhlasiť s tým, čo sa snažilo Pia XII. robiť spoluvinným. Došli sme k presvedčeniu (ktoré sme sa snažili už pred

196

rokmi zverejniť), že takéto tvrdenie je nespravodlivosťou, krivdou a fal šovaním histórie. Pápež Pius XII. sa za vojny stále presviedčal o svojej nemohúcnosti, ale i tak urobil v prospech židov všetko, čo bolo možné a účelné. Rozsah článku povoľuje uvádzať len suché fakty. Nacistické novopohanstvo bolo v takom rozpore s katolíckou náukou, že akákoľvek spolupráca medzi týmito svetmi bola nemysliteľná. Nie je možné tu vymenovať mená vysokých predstaviteľov katolíckej cirkvi v Nemecku a v okupovanej Európe, ktorí viedli otvorený boj proti nacizmu a hrdin sky chránili židov. Záchranu židov organizovali aj pápežskí nunciovia, najmä Roncalli (neskorší pápež Ján XXIII.) a Mazzoli v Bulharsku, ktorí využili dobré styky s bulharskou kráľovskou rodinou a zachránili skoro všetkých 25 000 bulharských židov. Menovať treba ďalej Msgr. Cassula v Bukurešti, Msgr. Rottu v Budapešti, Msgr. Burzia v Bratislave a iných. Všetci konali, ako to sami dosvedčili, s vedomím a z príkazu pápeža Pia XII. S pápežovým súhlasom otvorili dvere kláštorov a iných cirkevných inštitúcií, aby chránili židov. Napríklad v rímskych kláštoroch po nemeckej okupácii Ríma v lete 1943 našlo útočište a záchranu šesťtisíc zo sedemtesíc rímskych židov. Z pápežovej iniciatívy katolícke štáty (dokonca i Francovo Španielsko) prijímali a podporovali židovských utečencov. Na ich výpomoc uvoľnil Pius XII. dva a pol mili ardy lír. Katolícka záchranná inštitúcia sv. Rafaela úzko spolupracovala so židovským pomocným fondom Delasem. Mnohí boli presvedčení, že pápež a iní vysokí cirkevní hodnostári by značne pomohli prenasledova ným, krby sa ozvali verejným, slávnostným spôsobom predneseným ostrým protestom proti hitlerovským výčinom a vraždám. Sám pápež bol iného názoru, v čom sa utvrdil aj nedobrými skúsenosťami z Poľska a Holandska. V liste z 30. apríla 1943 berlínskemu biskupovi Preysingovi o tom píše: „Prenechávam samotným duchovným zvážiť, či a kedy bude vhodné sa ohradiť proti krivdám verejným protestom, alebo či bude vhodnejšie byť zdržanlivejším ad maiora mala vitanda. To je jeden z dôvodov, pre ktorý sme my sami v našich prejavoch zdržanlivf Začiatok pontifikátu Pia XII. spadá do najťažších vojnových rokov. Jeho postavenie bolo zvlášť háklivé i preto, že Taliansko sa zúčastnilo na vojne po boku nacistického Nemecka. Nad nemeckými katolíkmi visela počas celej vojny hrozba záhuby. Viac ako 2000 nemeckých katolíckych

197

kňazov bolo cez vojnu v koncentračných táboroch, kde mnohí z nich zahynuli. Pápež Pius XII. i za týchto podmienok židom výdatne pomá hal.

Židia velebili Pia XII. za jeho činnosť. Z mnohých hlasov židovských predstaviteľov uvediem aspoň tieto: Cantoni, predseda žid. náb. obcí v Taliansku, v r. 1946 povedal: „Šesť miliónov mojich spoluveriacich nacisti povraždili, predsa by však bolo omnoho viac obetí, keby tu nebo la účinná intervencia Pia XII.” Golda Meirová, býv. izr. ministerka zahraničných vecí, povedala: „Keď v časoch národnonacionalistického teroru náš národ bol vystavený hroznému utrpeniu, pozdvihol sa hlas pápežov v prospech obetf’.

Prenasledovanie židov a ich tragický osud práve na Slovensku, kde katolícka cirkev mala významné postavenie, je pre mnohých falošným dôkazom toho, že všetky obvinenia vznesené proti Piovi XII. i celej katolíckej cirkvi sú odôvodnené a pravdivé.

Židovský kódex

Vláda Slovenskej republiky vydáva 9. septembra 1941 pod číslom 198 nariadenie o právnom postavení židov, takzvaný židovský kódex, v kto rom sa pojem žida určuje podľa vzoru norimberských zákonov na rasis tickom podklade. Nasledoval povinný súpis židov a potom v období od marca až októbra 1942 z celkového počtu 90 000 násilne deportovali do Poľska 59 000 slovenských židov. Po vojne sa z nich vrátilo asi 300 osôb.

Historikov čaká zodpovedná úloha podať jasný, pravdivý obraz dejín Slovenskej republiky, z ktorého by sa ukázal zástoj katolíckej cirkvi k tejto tragédii. Doteraz vydané práce, okrem malých výnimiek, nemožno považovať za objektívne. Práce zjednodušujú pomery, nevidia rozdiel v úlohe a konaní jednotlivých mocenských skupín, príp. osôb a všetkých dejateľov Slovenskej republiky bez výniky a bez rozdielu považujú za aktívnych pomáhačov fašizmu a obdobie Slovenského štátu považujú za najtemnejší úsek našich deji. Naproti tomu práce publikované v kapita listickej cudzine, najmä emigrantmi, velebia Slovenskú republiku a jej

198

predstaviteľov a považujú Slovenský štát za dosiahnutie vrcholu túžob slovenského národa.

Poukážeme na niektoré fakty, ktoré môžu prispieť k objasneniu tejto otázky. Od vzniku Slovenskej republiky stáli proti sebe dva tábory. Zatiaľ čo sa Dr. Tiso, opierajúc sa o tzv. staroľúdákov, členov vlády, čle nov Štátnej rady a veľkú väčšinu funkcionárov HSĽS, ako aj o cirkevné kruhy, usiloval o vytvorenie klerikálneho, stavovského štátu, minister ský predseda Dr. Tuka, podporovaný Hlinkovou gardou, ani nie polovi cou veliteľského štábu, forsíroval na Slovensku národný socializmus podľa vzoru nacistického Nemecka. Tuková skupina, aj keď početne omnoho slabšia, čerpala svoj vplyv z plnej podpory zo strany Tretej ríše. Nemecko sa navonok snažilo zachovávať zdanie, že sa do vnútorných pomerov Slovenska nemieša. K priamemu zásahu predsa však došlo v júli 1940, keď si Hitler pozval do Salzburgu Tisu, Tuku a Macha. Nacisti tu prinútili Tisu pozbaviť pre nich v tých časoch už nespoľahlivé ho Dr. Ďurčanského všetkých funkcií, Tukovi prideliť aj ministerstvo zahraničných vecí a za ministra vnútra vymenovať Macha. Od salzbur- ských udalostí Tuka čoraz sebavedomejšie a dôraznejšie uplatňoval na Slovensku tzv. slovenský národný socializmus a ich vplyv značne rástol. Niektorí činitelia v Nemecku sa zaoberali aj myšlienkou odstrániť Dr. Tisu. Vedúci politického oddelenia ríšskeho ministerstva zahraničia Woerman po Salzburgu 21. novembra 1940 podáva Ribbentropovi túto správu: „Priamym nemeckým zásahom vyvolané Tisovo odstránenie by vnútropolitickú situáciu na Slovensku neuľahčilo, ale sťažilo. Tiso, ako Hlinkov nástupca a spoluzakladateľ Slovenského štátu, je mimoriadne populárnou osobnosťou. Odstránenie klerikálneho vplyvu vo vedení Slovenského štátu treba dosiahnuť evolučnými metódami. Tisom a jeho priateľmi uplatňovanému premeneniu Slovenska na kresťanský, stavov ský štát podľa Schuschniggovho vzoru možno zabrániť aj bez odstráne nia prezidenta. Na druhej strane by však bolo žiadúce, aby Tuka v boji o národnosocialistcké usporiadanie vecí na Slovensku dostal od nás znovu výslovné zmocnenie, ktoré by mohol použiť aj proti Tisovi.”

Klerikálne krídlo predstaviteľov Slovenského štátu aj keď forsírovalo obmedzovanie neúmerne veľkého vplyvu židov na hospodárstvo Slovenska, predsa najmä pod tlakom Vatikánu a vysokých cirkevných

199

hodnostárov nesúhlasilo so zavádzaním nacistických zákonov a metód na Slovensku. Keď už nemôžu zabrániť prijatiu rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s katolíckou morálkou, robia všetko, aby oslabili platnosť týchto ustanovení. Spomínaný Woerman v zápise o rozhovore so slovenským vyslancom 25. marca 1942 píše: „Tukovi sa síce stále darí uplatňovať novej dobe zodpovedajúce zákony, ako napríklad židovský kódex, Tisoví oddaná väčšina vo vláde však šikovným manévrovaním vždy nájde spôsob Tukové plány zmariť.”

Keď sa 9. septembra 1941 podarilo Tukovi vo vláde prebojovať rasistický židovský kódex, Tiso sa chcel vzdať funkcie prezidenta. Jeho demisiu predsedníctvo HSĽS neprijalo. V tých časoch traja rabíni (Frieder z Nového Mesta nad Váhom, Unger a Dr. Schweiger z Nitry) vyhFadali biskupa Dr. Kmeťku za prítomnosti vtedajšieho gen. vikára Nécseyho a žiadali urobiť všetko, aby Tiso zostal prezi dentom, pretože po ňom by prišiel Tuka, čo by znamenalo oveľa väčšie nešťastie pre židov.

Proti žid. kódexu protestujú aj slovenskí biskupi memorandom zo 7. októbra 1941. Píšu: „Svetonáhľad, podľa ktorého toto nariadenie bolo osnované, je ideológia tzv. rasizmu, ktorá skrýva v sebe nebezpečné bludy”. Protestuje aj sv. Stolica nótou č. 8355/41 z 12. novembra 1941. V nóte podpísaný Štátny sekretár Maglione „prechováva dôveru, že slo venská vláda nezamešká vhodne modifikovať spomenuté nariadenie, vylúčiac z neho všetko, čo je v protiklade s katolíckymi zásadami”.

Vatikán proti deportáciám

Tragickým rokom pre osud slovenských židov bol rok 1942. S depor- tovaním židov do táborov smrti zriadených v Osvienčime a v Lubline začali v marci 1942 súčasne z Francúzska, Holandska, Belgicka a zo Slovenska. Deportácie zo Slovenska pripravil nemecký „beráter” Dieter Wisliceny a nemecký vyslanec v Bratislava Hans Elard Ludin spolu s Tukom. Nemci žiadali pôvodne 5000, potom 20 000 židovských pracov ných síl zo Slovenska. Keď videli zo strany Tuku mimoriadnu ochotu,

200

čoskoro sa zhodli na tom, že Slovensko urobia „judenfrei”, že zo Slovenska vysťahujú všetkých židov. V dňoch 23. a 24. februára 1942 bol v Bratislave maršal Keitel a vtedy dal Tuka prísľub, že do mesiaca začnú transporty do Poľska. Tuka slovo dodržal. Bez súhlasu prezidenta, vlády, Štátnej rady a snemu utvoril pri predsedníctve vlády a pri Ministerstve vnútra orgány, ktoré pripravili podrobnosti deportačného plánu. Realizáciu riadil Dr. Konka z ministerstva vnútra, ktorého v apríli 1942 nahradil známy Dr. Vašek. Tuka na 84. zasadnutí vlády 3. marca 1942 oznámil, že na „žiadosť ríšskych vládnych miest” odsunú do Poľska všetkých židov zo Slovenska. Mach potom dodal podrobný refe rát. Členovia vlády túto správu nevzali na vedomie. Najmä Sivák a Karvaš vyslovili námietky z hľadiska etického, právneho a hospodárske ho. Vláda zverila vec komitétu hospodárskych odborníkov. O tri dni (6. marca) predniesol Tuka svoj plán aj pred Štátnou radou. V ten istý deň sa hlavný rabín Slovenska Frieder obracia na prezidenta Tisu listom.

Proti pripravovaným deportáciám, ktoré sa začínajú 26. marca 1942, predstavitelia katolíckej cirkvi rozvíjajú horúčkovitú činnosť.

7. marca: Pápežský zástupca v Bratislave Dr. Burzio (Vatikán nedal svojmu bratislavskému zástupcovi hodnosť nuncia pre známe rozpory, ktoré vznikli medzi Vatikánom a Slovenskou republikou hneď po nad viazaní diplomatických stykov v júni 1939, keď nuncius Ritter po nie koľkodňovom pobyte opúšťa Bratislavu) vyhľadá Tuku a prednáša mu ostrý protest proti chystaným deportáciám.

9. marca: Dr. Burzio podáva o situácii na Slovensku podrobnú správu do Vatikánu.

12. marca: Slovenskí biskupi sa schádzajú v Nitre a podávajú vláde protest, v ktorom sa okrem iného hovorí: „Zdvíhame svoje varovné slovo a predkladáme vysokej vláde úctivú žiadosť, aby od zmieneného úmyslu ráčila odstúpiť a nájsť také riešenie, ktoré sa neprotiví zákonu Božiemu . . . sme presvedčení, že za prvým krokom, narušujúcim záko ny Bohom dané, čoskoro budú nasledovať aj ďalšie a že z takých opatre ní nepredvídané pohromy zastihnú náš národ.”

14. marca: Štátny sekretár Maglione odovzdáva slovenskému vyslan covi Sidorovi nótu číslo 2027/42, ktorou protestuje proti chystanému násilnému vysťahovaniu židov zo Slovenska.

201

17. marca: Sidor zasiela nótu Svätej Stolice do Bratislavy. 24. marca: Štátny sekretár Maglione z príkazu pápeža Pia XII. povolá va k sebe Sidora a žiada, aby ihneď cestoval do Bratislavy a protest Vatikánu osobne tlmočil prezidentovi Tisovi. Takú istú úpravu dostáva telegraficky aj Burzio.

25. marca: Dr. Burzio podľa príkazu Vatikánu znova prednáša svoj protest u Tuku. Navštívi ďalej v Trnave člena Štátnej rady, správcu Spolku sv. Vojtecha Msgr. Pôštényiho a žiada ho, aby na zasadnutí Štátnej rady, ktoré má byť nasledujúci deň, zakročil proti schváleniu Tukom navrhovaného zákona o vysťahovaní židov.

26. marca: Sidor cestuje na žiadosť Vatikánu do Bratislavy. Msgr. Pôštényi na treťom zasadnutí Štátnej rady prednáša svoj návrh, aby Štátna rada nedala vláde súhlas na vydanie židov za hranice štátu. Navrhuje zapojiť židov do práce doma, a tak odstrániť nedostatok robot níkov na Slovensku. Vyhovuje aj žiadosti Ústredne židov a číta návrh jej starostu Sebestyena na komplexné, humánne riešenie židovskej otáz ky na Slovensku. Štátna rada po dlhej diskusii konečné stanovisko neza ujíma.

26. apríla: Katolícke noviny „z kompetentných cirkevných kruhov” uverejňujú na prvej strane v nápadnej úprave výzvu katolíckej verejnos ti, v ktorej píšu: „Pri vyriešení tejto ťažkej otázky neslobodno zabúdať, že židia sú ľudia, a preto sa má s nimi ľudsky zaobchádzať. Treba najmä o to dbať, aby nebol narušený platný právny poriadok a neboli porušené prirodzené a božské zákony”.

Napriek tomuto úsiliu predstaviteľov katolíckej cirkvi sa Tuka nedá obmäkčiť. Počnúc 26. marcom 1942, odchádza skoro denne transport s tisíc židmi. V marci deportujú 5003, v apríli 15 899 a v máji až 18 903 židov. Všetko toto sa deje bez súhlasu prezidenta a vlády a bez akého koľvek zákonného podkladu. Návrh zákona na vysťahovanie všetkých židov zo Slovenska, ktorý predložilo predsedníctvo vlády v marci 1942, je predmetom rokovania v sneme. Návrh zákona, vypracovaný podľa direktív Tuku, je veľmi strohý: židov možno odstrániť z územia Slovenskej republiky, židia strácajú vysťahovaním štátne občianstvo, ich majetok prepadá v prospech štátu. To je všetko. Sú to slová, za ktorými sa skrýva potupenie, utrpenie a vykynoženie. Po mnohých diskusiách v sneme, v Štátnej rade a vo vláde sa konečne 15. mája 1942 snem

202

Slovenskej republiky uznáša na ústavnom zákone číslo 68/1942 SI. z. o vysťahovaní židov. Aj keď zákon porušuje najzákladnejšie ľudské práva a je prejavom najhrubšieho násilia, predsa, aj keď to znie nelogicky, zna mená zjavnú úľavu pre židov. Zákon po určitých zmenách vyníma spod vysťahovania všetkých židov, ktorým prezident udelil výnimku - bolo asi 9000 - ako aj „iné osoby, ak príslušné ministerstvo uzná za potrebné ponechať ich vo verejnom, technickom alebo hospodárskom živote Slovenska”. Takto sa dostalo ochrany takému širokému okruhu ľudí, že zakrátko práve tento zákon znemožňuje pokračovať v deportáciách. Do vydania zákona Tuková mašinéria bez ťažkostí a bez obmedzenia reali zuje deportáciu a podarí sa jej do 15. mája 1942 násilne vysťahovať 39 795 židov.

Ludinov telegram

Tuka sa však zmenami na znení zákona o vysťahovaní židov cíti zaskočený a hľadá pomoc v Berlíne. Pozoruhodné sú v tejto súvislosti dva dokumenty z archívu Ribbentropovho ministerstva zahraničných vecí v Bonne. Nemecký vyslanec v Bratislave Ludin podáva 26. júna 1942 svojmu predstavenému tento telegram: „Evakuácia židov narazila toho času na mŕtvy bod. Zaiste na základe cirkevných vplyvov, ako aj v dôsledku korupcie niektorých úradníkov, asi 35 000 židov dostalo zvláštne legitimácie, ktoré ich oslobodzujú od evakuácie. Vysťahovanie židov je v širokých kruhoch slovenského ľudu veľmi nepopulárne. Tento postoj posilňuje aj silná anglická protipropaganda. Ministerský predseda Tuka si však praje, aby sa vo vysídľovaní židov pokračovalo, a prosí o podporu silným diplomatickým tlakom Ríše. Prosím o úpravu, či mám v tomto smere konať. Ludin.”

Zaujímavé je, ako odpovedal na tento telegram štátny sekretár ríšske ho ministerstva zahraničných vecí Weiszäcker, známy účastník nemec kého katolíckeho protinacistického odboja. Z jeho diplomaticky konci povanej odpovede napriek všetkej nutnej opatrnosti jasne vyplýva, že Weiszäcker nemal záujem na deportáciách židov. Ďalekopisná správa z 29. júna 1942 znie: „Diplomatickú pomoc požadovanú ministerským

203

predsedom Tukom môžete prejaviť tak, že prezidentovi Tisovi príleži tostne vyjadríte, že zastavenie vysťahovania židov a najmä oslobodenia 35 000 židov spod deportácie by Nemcov udivilo, a to tým viac, že dote rajšiu spoluprácu Slovenska v židovskej otázke si tu veľmi pochvaľovali. Weiszäcker.”

Tukovi experti len s velkými ťažkosťami dávajú dokopy ďalšie trans porty. Medzitým už dochádzajú na Slovensko správy o strašnom osude deportovaných židov. Už začiatkom mája Dr. Burzio päť hodín vypočú va dvoch utečencov z Osvienčima, ktorí mu podávajú podrobný referát. Aj tie najpesimistickejšie, najčemejšie dohady prekonáva skutočnosť, ako sa o nej dozvedá zástupca Vatikánu. Dr. Burzio hneď informuje pre zidenta, vládu, biskupov a robí všetko pre znemožnenie ďalších trans portov. A transporty viaznu. V júni sa ešte podarí vysťahovať 11 092 židov, no v júli už len 4 810 osôb. V auguste už nevypravili ani jeden transport, pretože všetci židia, okrem menšieho počtu, čo sa skrývali, mali rôzne výnimky. Tuka však porušil dané slovo a nariadil siahnuť na židov sústredených v pracovných táboroch v Seredi, Novákoch, Žiline, Poprade a v bratislavskej Patrónke, kde boli znesitelhé životné podmien ky. Z týchto sústredencov vybrali 3000 osôb a deportovali ich do Poľska, a to asi 2000 v septembri a posledný transport s 1000 ľuďmi odi šiel 20. októbra 1942. Vcelku sa Tukovi a jeho stúpencom podarilo násilne deportovať zo Slovenska asi 58 800 židov. Na Slovensku zostalo v tých časoch asi 31 000 židov.

Slovenskí nacisti však nepoľavili v snahe vysťahovať aj tých židov. Tieto snahy na jar 1943 nadobúdajú znova konkrétne formy, a preto sa slovenskí biskupi odhodlávajú na rázny krok. Vydávajú (8. marca 1943) nový pastiersky list, ktorý čítajú vo všetkých katolíckych kostoloch 21. marca 1943. Slovenskí biskupi ohlasujú: „Vedomí svojej zodpovednosti pred Bohom a svojej povinnosti chrániť prirodzené a zjavné normy Božie, musíme pozdvihnúť svoj rozhodný a výstražný hlas proti opatre niam, ktorými sa masovo postihujú naši veriaci a iní naši spoluobčania.” Keď sa do verejnosti dostali správy, že ministerstvo vnútra pripravilo konkrétny menoslov 4000 židov a že majú vypraviť zase 4 transporty do Poľska, Dr. Burzio 7. apríla 1943 ide za Tukom, apeluje na jeho kresťan skú výchovu a ostro protestuje proti obnoveniu deportácií. Tuka ho ostro

204

odmieta. Hovorí: „Nechápem, prečo mi chcete brániť v úsilí oslobodiť Slovensko od židov, tej bandy gangstrov a zločincov”. Pápežský zástup ca sa pýta, či aj ženy, starcov a nevinné deti považuje za gangstrov. Dr. Burzio vidí odhodlanie Tukovo vykynožiť slovenských židov, a preto na druhý deň (8. apríla) rokuje s prezidentom republiky, predsedom snemu Sokolom a ministrom Sivákom. Títo sa ospravedlňujú za Tukov postoj a počínanie a vyhlasujú, že nedajú za nijakých okolností súhlas na odsun ďalších židov a že urobia všetko, aby 4000 židov, ktorí sa dostali do menoslovu, nedeportovali. Zakrátko (5. mája) zasahuje priamo aj Sv. Stolica. Nótou číslo 2731/43 žiada, aby konečne na Slovensku skončili s prenasledovaním a deportovaním židov. Zákrok je úspešný. Pripravené štyri transporty zo Slovenska nevypravia. I nuncius Roncalli má účasť na energickom zákroku Vatikánu. Listom z 22. mája 1943 oznamuje do Berlína význačnému židovskému činiteľovi Barlassovi, že podľa správ z Bratislavy deportáciu židov zo Slovenska zastavili. Konečne aj minister stvo zahraničných vecí v Bratislava potvrdzuje tútu skutočnosť listom č. 6235/1/43 z 20. mája ktorý je oficiálnou odpoveďou na nótu Vatikánu z 5. mája 1943.

V lete 1943 urobí Tuka ešte posledný pokus vysťahovať ďalších židov. Vaškovo oddelenie ministerstva vnútra dostáva príkaz s najväčším urýchlením vyviezť 5000 židov do Poľska. Príkaz bol prísne tajný, aby plán zase neprekazili iní činitelia. Lenže poslanec snemu Pavel Čarnogurský 28. júla 1943 listom upovedomil o tom biskupa Dr. Kmeťka, ktorý ihneď informoval prezidenta a ostatných biskupov. Nasledovali opatrenia, ktoré zamedzili realizovať Tukov plán. V tom čase, keď už bolo známe, aký osud čaká deportovaných v Poľsku, odpor covia nacizmu na Slovensku vystupovali rozhodne a účinne.

Úsilie Vatikánu, cirkevných a pokrokových kruhov na Slovensku neostalo teda celkom bezúspešné. Napriek tomu, že nacisti za výdatnej pomoci tukovcov chceli vytvoriť zo Slovenska vzorový štát bez židov, predsa sa na Slovensku zachránilo asi 25 000 židov. Treba pripomenúť, že po rozpustení sálašiovského teroru v Maďarsku mnoho židov hľadalo útočište na Slovensku, kde tak počet židov vzrástol. Rodičia, ktorí roku 1942 ukryli svoje deti v Maďarsku, v roku 1944 robili zúfalé pokusy dostať svoje deti späť na Slovensko. Vyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Dr. Spišiak pritom židom značne pomáhal.

Okrem dokumentov o neľudských výčinoch jednotlivcov máme mnoho dôkazov o tom, že aj za najnebezpečnejších podmienok mnoho ľudí preukazovalo ušľachtilé srdce a všemožne pomáhalo prenasledova ným. Aj u nás na Slovensku si mnoho laikov a kňazov zaslúži, aby sa na ich šľachetné činy nezabudlo. Spomínal som už v tejto súvislosti mená Sivák, Sokol, Spišiak, Čamogurský, Karvaš, Pôštényi, Velgos, mená slovenských biskupov a mnohých ďalších predstaviteľov vtedajšieho štátu, ktorí často v spolupráci so svojimi politickými odporcami, parti zánmi a inými bojovníkmi za socializmus podávali pomocnú ruku tam, kde to bolo najviac potrebné. Bolo by treba spomenúť aj mená niekto rých menej známych kňazov, ktorí zachránili desiatky i stovky prenasle dovaných židov. Ich úplný výpočet bol by však veľmi dlhý a nie je ho ani možné zostaviť. Keď hľadáme a trestáme vinníkov, čo je prirodzené a správne, nesmieme zabudnúť ani na slová uznania a vďaky voči tým, čo si to zaslúžia.

Poznámka redakcie: Článok Ladislava a Gabriela Hoffmanna, ktorý uverejňujeme, je pokusom o čiastkový pohľad na židovský problém za Slovenského štátu. V článku sa nespomína úloha iných kruhov pri rieše ní židovskej otázky, takže môže azda vyznievať tendenčne. Uverejňujeme ho preto, lebo sa domnievame, že by mohol prispieť k plastickejšiemu chápaniu vtedajších pomerov. Pre nedostatok miesta neuverejňujeme dvojstránkový zoznam použitej literatúry.”

Článok mal na Slovensku široký ohlas, pro a kontra. Proti sa ozvali významní aktéri verdiktu v procese proti Dr. Tisovi. Pravdou ostáva, že na trest smrti odsúdený Dr. Tiso zachránil viac ako 25 000 židov od istej smrti v nemeckých koncentračných táboroch.

Sériu týchto historických článkov významne obohatil svojím príspev kom uverejneným v 32. čísle „Kultúrneho života” zo dňa 9. augusta 1968 Ján Balko, člen v Štátnej rade Slovenského štátu. Ide o svedectvo pod titulom „Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov” priameho účastníka rozhodujúcich politicko-hospodárskych udalostí v rokoch 1939-1945. Postavil sa nekompromisne na stranu pravdy, na stranu pre

206

nasledovaných židov a stal sa takto velkým, nebojácnym, odvážnym pomocníkom katolíckeho kléru, kňazov a biskupov v ich boji za odvrá tenie tragédie slovenských židov.

Citujem článok v doslovnom znení (str. 10):

Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov

„Tak ako mnoho ľudí na Slovensku, prečítal som si aj ja článok Ladislava a Gabriela Hoffmanna Katolícka cirkev a tragédia sloven ských židov. Hoci by som k tomuto článku mal pripomienku osobného charakteru (návrh v Štátnej rade proti deportácii židov zo Slovenska som dňa 26. marca 1942 podal ja a Msgr. Ján Pôstényi bol len referen tom), ale podstata veci je uvádzaná správne, nuž nemienil som sa v dis kusii ozvať.

Skoro obdobný omyl sa stal s mojím menom v článku Juraja Šujana Kto vyvážal židov zo Slovenska? II, v ktorom sa uvádza mimo iného aj toto: „Až pod tlakom člena Štátnej rady Dr. Jána Valku sa slovenskí bis kupi ohradili proti prenasledovaniu ľudí pastierskym listom z 8. marca 1943!”

Ani v tomto prípade sa nesmiem ohradzovať proti skomoleniu môjho mena, ale rozhodne sa ohradzujem proti tvrdeniu J. Šujana, že slovenskí biskupi vydali pastiersky list z 8. marca 1943 pod mojím nátlakom. Takéto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Ako laik nemal som nijakú možnosť robiť nejaký nátlak na biskupský zbor a nemohol som ho prinú tiť k vydaniu pastierskeho listu, ktorý, ako viem, nebol zameraný len proti prenasledovaniu ludí, ale výslovne proti prenasledovaniu občanov židovského pôvodu.

Dr. J. Šujan chce totiž v svojich článkoch dokázať, že slovenskí bisku pi súhlasili s deportáciou židov. Považujem preto za potrebné doslovne uviesť časti spomenutého pastierskeho listu:

„Prirodzeným právom jednotlivca, národa a štátu je brániť sa proti tým, čo ohrozujú jeho život a zamedzujú jeho rozkvet. No tak isto priro dzeným právom každého jednotlivca bez ohľadu na národnú príslušnosť je, že nikoho nemožno stíhať a trestať bez dostatočnej príčiny, ktorú treba v každom jednotlivom prípade dokazovať podľa platných zákon

207

ných noriem. Ak sa previní jeden alebo i viac členov niektorého národa, poťažne národnej skupiny a menšiny, z toho ešte nenasleduje, že tým istým priestupkom možno obviniť celý národ, poťažne národnú skupinu a menšinu. Prirodzenoprávna zásada žiada skúmať prečin alebo zločin v každom jednotlivom prípade a podľa toho i trestať.

Chrániť navonok tieto prirodzenoprávne normy má za povinnosť i štát na moc a i ona má sa podľa nich spravovať. Radi vyzdvihujeme, že i ústavný zákon nášho štátu, na ktorom zákone má spočívať a z neho vyvierať celé zákonodarstvo, plne rešpektuje tento prirodzený zákon, keď hovorí: „Nikto nesmie byť potrestaný pre chovanie sa, ktoré poruši lo právoplatnú trestnú normu a ktorého trestnosť nebola už vopred záko nom alebo zákonitou normou určená.” (82. bod 2. úst. zákona číslo 185/1939 SI. z.)

Tento prirodzený zákon chráni a posväcuje u nás Spasiteľ. Večne krás ne podobenstvo Božského Majstra o milosrdnom Samaritánovi nedalo len základ všetkej ľudomilnej aktivite, dobročinnosti a samaritánskej službe, ale obsahuje v sebe aj hlbokú pravdu, že náš postoj k ľuďom nesmie byť ovplyvňovaný ich rečovou, štátnou, národnou alebo rasovou príslušnosťou, veď keď nenávidený Samaritán zachraňoval nenávideného žida v jeho nešťastí, tak zaiste by nebol býval oprávnený robiť mu krivdu len preto, že je židom. A Božský Majster dodal príkaz, ktorý zaväzuje všetkých Hidí, no najmä všetkých kresťanov: Iď, i ty čiň podobne (Luk. 10, 37). Ba toto prirodzené pravidlo cítili a uznávali aj staré klasické národy, veď od nich pochádza symbol spravodlivosti, ženská to postava s vážkami a zaviazanými očami. Tým bola vyjadrená zásada, že právo, odmena a tresty majú byť vysluhované bez ohľadu na osobu, či je nám ona príjemná, či je rodina, priateľ, súkmeňovec alebo cudzinec.

Z toho plynie, že uvedené prirodzené normy neslobodno nikdy naru šiť, lebo prestúpenie každého prirodzeného zákona prv alebo neskôr pri náša záhubu spoločenského poriadku a blahobytu.

No neslobodno svojvoľne narušovať ani platný právny poriadok, lebo kto tak koná, podtína nielen korene štátnej a národnej existencie, ale zapríčiňuje bezprávie a rozsieva neistotu.

Vedomí svojej zodpovednosti pred Bohom a svojej povinnosti chrániť prirodzené a zjavné normy Božie, musíme pozdvihnúť svoj rozhodný a varovný hlas proti opatreniam, ktorými sa masové, bez náležitého ziste

208

nia viny každého jednotlivca, postihujú naši spoiuveriaci a iní naši spo luobčania na ich osobnej rodinnej a majetkovej slobode. Pre každého občana, ale najmä pre každého držiteľa a vykonávateľa verejnej moci platí jasné a ned voj zmyselné ustanovenie Ústavy nášho štátu: „Všetci obyvatelia bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku.” (§81. Úst. zák. 185/1939 SI. z.). Majme na pamäti slová Písma svätého: Čo nechcete, aby ľudia činili vám, nečinte ani vy im.”

Z listu jasne a ned voj zmyselne plynie, že sa biskupi nestavajú len vo všeobecnosti proti prenasledovaniu ľudí, ale proti prenasledovaniu ľudí- židov. Zásady tohto pastierskeho listu boli platné v minulosti a platné sú aj dnes. Biskupi výslovne zdôrazňujú: „Toto sú zásady, ktoré sme ústne a písomne nesčíselnekrát hlásili a zastávali. Prízvukovať ich musíme teraz znova, keď sa verejnosť dozvedá o chystaných opatreniach proti viacim sa týmto zásadám.” Biskupi, odsudzujúc chystané opatrenia, a týmto sa jasne a jednoznačne stavajú nielen proti prenasledovaniu židov, ale aj proti ich deportácii, ktorá je zahrnutá v pojme prenasledovania.

A čo ten môj tlak? Začiatkom marca 1943 som sa dôverne dozvedel, že bez ohľadu na predpisy a platné zákony majú zo Slovenska vyviezť všetkých židov, ktorí sú ešte tu. (Nemecká ríša sa tohto domáhala od začiatku a trvalé.)

Rozmýšľal som, čo robiť. Rozhodol som sa zájsť k p. biskupovi Dr. A. Škrábikovi. Jeho tajomník Dr. Ján Tóth mi však pri vstupe do rezidencie oznamuje: „P. biskup leži v horúčke (39°), má chrípku a prejavila sa u neho súčasne, a to vo velkej miere aj slabosť srdca. Lekár všetky návšte vy zakázal!”

Na moju prosbu ma Dr. J. Tóth, keď som mu povedal o čo tu ide, šiel zahlásiť. (Je to ten istý Tóth, ktorého neskoršie po niekoľkých rokoch - po smrti biskupa Škrábika - ako administrátora fary v Budči v istú noc odviezli „neznámi muži” a potom ho o niekolko dní na to našli jeho far níci obeseného na fare. Vec, o ktorú by sa mal zaujímať verejný žalobca, aby vyšetril záhadu údajnej samovraždy tohto statočného kňaza.)

P. biskup Škrábik ma prijal v stave, ktorý sa dá označiť za apatický. Snaží sa sústrediť sa, berie lieky na posilnenie srdca a ja mu medzitým oznamujem, čo sa znova chystá proti židom. „Bože dobrý a ja tu ležím

209

bezmocný! Čo tu robiť a ako začať? Obracia sa na Dr. Tótha: „Janko, prosím vás, dajte mi pripraviť nové obklady. Musím sa nejako pozvie chať!” Rozmýšľa, utiera si čelo a potom pokračuje: „Uvedomujem si, cítim, my biskupi musíme v tejto veci znova zdôvodniť svoj postoj cirk vi!”

Potom sa obracia ku mne: .Prosím vás, odpusťte, prídite asi o dve-tri hodiny, pokúsim sa dať niečo dohromady a bol by som rád, keby ste sa potom na koncept pozreli aj vy!”

Presne o tri hodiny som sa znova dostavil do rezidencie. Tentoraz ma uvádza Jozef Murár, kaplan u p. biskupa. Hovorí mi natešene, že sa p. biskup po mojej návšteve vzchopil a že koncept pastierskeho listu je zväčša hotový. Pán biskup mi dal potom koncept listu prečítať. Menovite ma prosil, aby som mu venoval pozornosť po právnej stránke. Potom žiadal koncept odpísať, rozmnožiť a autom rozviezť všetkým bis kupom na schválenie. Robil to preto, lebo nechcel čakať s vecou na zvo lanie biskupskej konferencie. Zanedlho potom sa tento list čítal vo všet kých katolíckych kostoloch Slovenska. A všetci ľudia, čo ho počuli, jasne vedeli, že je to protest biskupov a cirkvi proti prenasledovaniu a deportácii židov.

Moje upozornenie na hroziace nebezpečenstvo nemožno v nijakom prípade považovať za tlak alebo nátlak, lebo ako viem, biskupi by boli aj bezo mňa zaujali potrebné stanovisko - o tom som ich poúčať nemusel. Moje dôverné upozornenie však vyvolalo urýchlenú reakciu biskupov, ktorí koncept listu biskupa Škrábika jednomyseľne schválili, prijali za svoj a dali čítať na celom Slovensku.

Myslím, že som podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia napísal to, čo považujem za pravdu a čo som v danom prípade a v súvise s nimi považoval za potrebné povedať. Veci minulé nemožno posudzovať bez ohľadu na vtedajšie pomery a spletité vnútorné a zahranično-politické okolnosti.

Ako som sa v minulosti za ťažkého a celému svetu hroziaceho nacis tického nebezpečenstva nebál podľa svojich slabých možností postaviť proti prúdu, tak to robím aj dnes, keď sú tu zámery dokazovať, že slo venskí katolícki biskupi a cirkev na Slovensku boli za deportáciu židov. Vyhlasujem preto na základe znalosti pomerov: To nie je pravda!

210

Aj výrok biskupa Vojtaššáka v Štátnej rade (dňa 26. marca 1942) pri prerokovaní môjho už spomenutého návrhu (v ktorom som sa zo stano viska etického, morálneho a právneho ostro postavil proti prenasledova niu a vysťahovaniu židov) sa traduje omylom prekrútené, lebo biskup Vojtaššák, Msgr. Póstényi a Msgr. Marisna podporovali môj návrh a pri pomienka biskupa Vojtaššáka, doplňujúca môj návrh, že „sa vyvážajú nielen starci a deti, ale že sa trhajú od seba rodiny, a to dokonca aj pokrstené”, proti čomu on protestoval, je často stavaná do takého svetla, akoby on bol žiadal vyvážať aj členov roztrhaných židovských rodín, ktorí ešte na Slovensku ostali. Takto to v Štátnej rade nevyznelo.

Viem, že priebeh zasadnutí Štátnej rady nebol zachytený stenografic ký a teda nie presne, zápisnice písal často aj dodatočne a povrchne úrad ník z rezortu Dr. Tuku, čo bola velká chyba, lebo na základe takýchto zápisníc boli možné chybné interpretácie.

Ja však podávam svedectvo o tom, čo viem a čo som zažil. Je velká škoda, že podľa starej právnej zásady „audiatur et altera pars” nemôžu v tejto otázke hovoriť aj tí, ktorí už dnes nie sú medzi živými. Myslím, že o týchto veciach ešte má veľa čo povedať objektívna história a táto raz vecne a nezaujato posvieti na tmavé, tragické, ale aj na kladné a jasné stránky týchto časov.”

Ako osobitnú črtu povahy tohoto národohospodára, humanistu, treba vyzdvihnúť odvahu, ktorou sa postavil na stranu prenasledovaných židov nielen z pohnútok morálky, etiky a viery, ale aj z predvídavosti politic- ko-ekonomickej. Pevne veril a vedel, že vyhladzovacia vojna rozpútaná Hitlerom sa skončí úplnou porážkou Nemecka a jeho spojencov.

Do veľkej, plodnej diskusie o rozhodujúcom podiele katolíckej Cirkvi na úsilí o záchranu slovenských židov veľmi necitlivo a povýšenecky zasiahol pán profesor Dr. Joshayahu Jelínek, University of. Minneseta, Minneapolis - USA. Tento historik pricestoval v auguste 1968 z USA do Bratislavy. Tu využil nepísaný zákon „audiatur et altera pars” a dal si v 33. čísle „Kultúrneho života” zo dňa 16. augusta 1968 uverejniť článok „Dlh slovenskej historiografie”. Pod „dlhom” myslí profesor Dr. Jelínek

211

povinnosť Ladislava Hoffmanna, ktorého navštívil a intenzívne presved čoval, aby prestal písať, uverejňovať úvahy a historické faktá o ľudskom, pozitívnom postoji Cirkvi k židom. Hoffmann ho požiadal, aby si on, historik, uvedomil svoj veľký omyl v názoroch na dejiny katolíckej Cirkvi v rokoch 1939-1945 a verejne sa pripojil, aspoň tu na pôde Slovenska, k mienke tých židov, ktorí sa v období trvania Slovenského štátu modlili, aky katolícka Cirkev ostala pevná, nepodľahla fašizujúcej, Cirkvi nepriateľskej skupine Tukových prívržencov, fedrovaných Nemcami. Aby pán profesor objektívnejšie pochopil mentalitu tých, medzi ktorých prišiel na bleskovú návštevu, poslali sme mu „otvorený list” tohoto znenia:

Otvorený list

„Vážený pán prof. Dr. Joshayahu Jelínek, University of. Minneseta, Minneapolis - USA 19.8.1968

Čítali sme Váš príspevok „Dlh slovenskej historiografie” uverejnený dňa 16. augusta 1968 v 33. čísle Kultúrneho života.

Spôsobili ste mnohým z nás žiaľ, ľútosť, bolesť, zúfalstvo, takmer bez nádejnosť, tým viac, že mám tú malú zem a jej ľud s 5000-ročnou histó riou, z ktorej sme zišli a vyšli, nesmieme rád.

Prišli ste na Slovensko z veľkej zeme, kde sa prechodne zdržujete. A hneď, verný svojej profesii, dávate nám, ako malým žiakom, otázky a poučenia.

Nevieme, kde ste prežili osudné roky 1939-1945. Ale na tom ani tak nezáleží. Však myslím, Váš 25-ročný pobyt na inom kontinente je fakto rom, ktorý musí každého zainteresovaného utvrdiť v presvedčení, že Vaše názory, úsudky, dedukcie, historické poučenia, bez intímnej zna losti spletitých vnútorných a zahranično-politických súvislostí nemôžu byť dostatočne presvedčivé, dokonca ani vedecky objektívne.

Pán profesor, nehnevajte sa, ale už Váš prístup k celej problematike je nesprávny. Žiadate od historickej vedy tak exaktný prístup k problé

212

mom, ako od vied matematických. Žiadate to, čo je absolútne nemožné.

Dovofte prvú otázku: Či poznáte úsek svetových dejín, ktorý by všetci svetoví historici hodnotili rovnako, i keď čerpajú z tých istých archív nych materiálov a prameňov?

Druhá otázka. Obdobie rokov 1939-1945 je iba poslednou smutnou fázou obdobia, ktoré sa začalo písať v roku 1923 a vyvrcholilo po 10 rokoch prevzatím moci Hitlerom.

Pýtame sa Vás, ako jedného z historikov svetového formátu, ktoré temné sily živili vzostup Hitlera? A či ste už napísali proti týmto neľud ským, zákerným silám ohnivý protest, alebo či ste na ne aspoň prstom ukázali? Čaká na Vás na tomto poli ešte velká práca.

Píšete, že téma „Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov” patrí do vedeckých publikácií a nie na stránky kultúrneho časopisu.

Ako sa môžete, pán profesor, takto školský pomýliť? Dr. Hoffmann pripravuje k tejto problematike štúdiu. Keď chcete, nech slúži hŕstke ľudí, niektorým intelektuálom. Dnes, aspoň u nás, o tak boľavej proble matike nemá zmyslu písať iba pre 500-1000 odberateľov vedeckého časopisu. Masa, ľud, národ musí poznať skutočnú pravdu, v tomto prípa de pravdu o šľachetnosti katolíckej Cirkvi.

Dávam ďalšiu otázku. Píšete, že sa Dr. Hoffmann prehrešil. Je predpo jatý? Postavil si vopred tézu o ľudskom postoji katolíckej Cirkvi a spra covanie všetkých prameňov prispôsobil svojmu predsavzatiu?

Keď ste si, pán profesor, dovolili postaviť paralelu medzi históriou a matematikou, používajte podobný postup.

A či talentovaný Hochhuth, autor odporného a jedovatého pamfletu „Zástupca” nezavádza čitateľov? Či tento človek nezneužíva historickú tému? Jeho predpojatosť je tu donebavolajúcou zákernou krivdou. Vedome a zámerne nenapísal dielo historické, ale hru, aby mohol čo najrafinovanejšie zneužiť spisovateľskú slobodu.

Protestovali ste, pán profesor, proti Hochhuthovi, ktorý tak infámne nedbá citov a lásky stámiliónov ľudí?

V ušiach mi znie, pán profesor, Vaša odpoveď. História a citlivosť sú odlišné kategórie.

Predposledná otázka. Historik Gerald Reitlinger vo svojom diele „Die Endlôsung. Hitlers Versuch der Ausrottung der Juden Europas

213

1939-1945” píše v kapitole „Slovensko” - o Tukovi. Opisuje ho ako človeka súcitného, ktorý sa nebál v židovskej otázke postaviť sa Nemcom na odpor. Čo máme robiť? My vieme, že je to asi nepravda. I tento svetový historik, ako Vy, má právo na omyl.

Posledná poznámka. Pápež Pavel VI. pri príležitosti svojej návštevy dňa 5. 1. 1964 v Svätej Zemi pozdravil svoj biblický národ slovami - posolstvom: Šálom, pokoj Vám. Toto nás všetkých zaväzuje. Nás tu. Uprostred ľudu, s ktorým a z ktorého žijeme. Vás, prijať pokorne láska vú ponuku k mieru a vyrovnaniu. V záujme nás a našich detí, nech žijú kdekoľvek na zemi. S úctou

Hoffmann.”

Z veľkého množstva článkov s touto tematikou, publikovaných v rôz nych denníkoch a časopisoch, náhodne vyberáme denník „Smená”, kde na 2. strane čísla 4 zo dňa 24. januára 1969 čítame z pera Ivana Marineckého:

Ohlas na článok

Operation Odessa

Pozdvihol hlas!

„Neviem z akých prameňov čerpal autor informácie, jeho tvrdenie” . . . výdatnú pomoc „Odesse” poskytovali aj niektorí činitelia cirkvi, ktorej vtedajší pápež Pius XII. sympatizoval s nacizmom . . . ” je však rozporné samo o sebe. Ešte nikdy sme nevideli sympatizovať spolu ideológie, ktoré zároveň vedú proti sebe boj.

Už výchovu mládeže usmerňovali nacisti protikresťansky, čo by mohlo dosvedčiť nemálo tridsať až štyridsaťročných ľudí na Slovensku, ktorí mali príležitosť priamo alebo nepriamo poznať pomery v „Hitler Jugend”.

214

V Nemecku bolo v koncentračných táboroch okolo 2000 katolíckych duchovných (a to nehovoríme o tom, koľko ich bolo v ostatných, hitle rovským Nemeckom okupovaných územiach).

Ako sa staval pápež voči prenasledovaniu židov nacistami? Dovolím si pripomenúť článok „Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov” (Kultúrny život, 23, 1968), v ktorom L. Hoffmann cituje Cantoniho, predsedu žid. náb. obcí v Taliansku, ktorý v roku 1946 povedal: „Šesť miliónov mojich spoluveriacich nacisti povraždili, predsa by však bolo omnoho viac obetí, keby tu nebola účinná intervencia Pia XII.” Vzápätí je uvedená táto veta z reči Goldy Meirovej, bývalej izraelskej ministerky zahraničných vecí: „Keď v časoch národnonacionalistického teroru náš národ bol vystavený hroznému utrpeniu, pozdvihol sa hlas pápežov v prospech obetí.”

Zaiste by sa našlo viac protiargumentov, ale už aspoň z týchto, získa ných narýchlo, je skôr pochopiteľné, že pápež spolu s celou katolíckou cirkvou, ba vlastne aj spolu so všetkými kresťanmi musel sympatizovať so židmi, ako s prenasledovanými ľuďmi, a aj z ideologických dôvodov: kresťanstvo je veľmi pevne zakorenené v Starom testamente. Židia majú teda s kresťanmi jeden a ten istý fundament svojej viery. Od nacizmu sa však kresťanstvo odlišuje už bázou: monoteizmus kresťanov nemôže byť predsa v sympatiách novopohansky orientovaných nacistov.

Ivan Marinecký, Bratislava”

Uzatvárame knihu - štúdiu týmto ani zďaleka nie úplným výberom citátov a článkov z rôznych slovenských časopisov. Sú ale aj v tejto nedostatkovej forme presvedčivým historickým svedectvom o práci katolíckej Cirkvi v záujme záchrany nacizmom prenasledovaných, o jej snahe a trvalom úsilí zabrániť tragédii židov na Slovensku. A za toto všetko patrí katolíckej Cirkvi večná chvála a vďaka. Vykonala v pros pech všetkých prenasledovaných, osobitne židov, všetko, čo bolo za daných mocenských podmienok maximálne možné.

215

ZÁVER A ÚVOD KU KNIHE:

Katolícka Cirkev a tragédia slovenských židov v dokumentoch

Pôvodný rukopis tejto, práce dostal sa v roku 1985 cez USA do Talianska, do Vatikánu a odtiaľ do Západného Nemecka, do Mníchova, (Miinchen) do rúk najdôstojnejšieho pána mons. Antona Hlinku, znalca historických, spoločenských a cirkevných dejín na Slovensku, obzvlášť v dobe existencie Slovenského štátu - to je v období 1939-1945. Bol požiadaný o recenziu knihy, hlavne z hľadiska cirkevno-právnych dejín. Prípravy na preklad tejto knihy do angličtiny a nemčiny sa skompliko vali nedostatkom potrebných finančných prostriedkov. Podmienky pre vydanie knihy na Slovensku nastali až teraz, začiatkom roku 1990. Po dlhých rokoch vyčkávania a očakávania lepších časov a podmienok pre publikovanie knihy z dejín obdobia Slovenského štátu, naviac pojedná vania, ktorého autor sa snažil o predstaviteľoch Slovenského štátu, v prvom rade o jeho prezidentovi, rímsko-katolíckom kňazovi, Dr. Jozefovi Tisovi, písať objektívne a v duchu pravdy, nemohol mať ani nádeje, ani predpokladu, že táto kniha po roku 1945 v ČSSR uzrie svetlo sveta. Až teraz, po Pražskej a čsl. obrode (po roku 1990) vznikli pod mienky, že nájdeme v našej demokratickej republike ochotné naklada teľstvo - vydavateľstvo a tlačiareň, ktoré by umožnili publikovať túto prácu s maximálne objektívnymi údajmi o živote, práci, o spôsobe vykonávania najvyššej štátnej funkcie prezidentom Tisom, prevažne v spojitosti s riešením „židovskej problematiky” v slovenskej časti velko- nemeckého životného priestoru, to jest v Slovenskom štáte. Celé toto päťročné obdobie bolo poznačené historickými, neraz otrasnými udalos ťami. Hitler v roku 1933 prevzal všetku moc a postupne do roku 1940 ovládol Európu, okrem Anglicka, opierajúc sa o svoju 20 miliónovú armádu, vyzbrojenú pomocou celosvetovej kamarily takou vojenskou technikou, akú svet ešte nepoznal. Počtom svojich bojových lietadiel, tankov, diel, motorových vozidiel, ľahkých, dokonale vyzbrojených lodí a pomocou skúsenej, zákernej diplomacie stal sa pánom nad Európou, ktorej vojnový priemysel s nevyčerpateľnými zdrojmi vojnovej výroby

216

•

musel na 100 % slúžiť záujmom hitlerovského Nemecka. Toto postupne ovládlo a obsadilo: Rakúsko, Nórsko, Švédsko, Dánsko, Fínsko, Grécko, Bulharsko, Turecko, Rumunsko, Maďarsko, Poľsko, Juhosláviu, Belgicko, Holandsko, Španielsko, a 18 dní trvajúcim vojenským ťaže ním podmanil vojenskú veľmoc: Franciu. V roku 1940, v júli, hitler predvolal k sebe do Salzburgu akoby svojich poddaných: Dr. Tisu, Macha a Tuku, predstaviteľov autonómie Slovenska ešte existujúceho Československa. Tu Hitler bez diplomatických a ceremoniálnych prieťa hov oznámil predvolaným predstaviteľom autonómneho Slovenska svoje nezmeniteľné rozhodnutie: „Z Čiech a Moravy som vytvoril Protektorát Čechy a Morava. Slovensku dávam možnosť voľby - alebo sa úplne osa mostatníte zriadením Slovenského štátu alebo sa Slovensko pripojí k Maďarsku.” Je „nepochopiteľnou” pravdou, že Andrej Hlinka, a jeho zástupca Dr. Tiso neotrasiteľne, pevne obhajovali a hlásali jednotu a ver nosť Československej republike s autonómiou Slovenska. Museli voliť, aj keď proti vlastnému presvedčeniu - formu Slovenského štátu. V tejto situácii začal Hitler, počnúc rokom 1941, realizovať svoje pekelné roz hodnutie - z územia celej Veľkonemeckej ríše vyhnať všetkých židov, sústrediť ich do koncentračných táborov a vykynožiť. Túto neznabožskú, sadistickú, do podrobností naplánovanú zločineckú akciu začal Hitler realizovať začiatkom roku 1942 v Belgicku, Holandsku a na Slovensku. Hitlerovci a ich prívrženci, masovo roztrúsení po celej Európe, plnili Hitlerove rozkazy bez uvažovania, presne, prísne, otrocký poslušne. Ozývalo sa svedomie Európy, ohnivé protesty prednášali velikáni vedy, umenia i nespočetné organizácie, v prvom rade Cirkev katolícka, jej kňazi, biskupi, kardináli, apoštolskí nuncovia, predstavitelia cirkevných inštitúcií, kláštorov, rehoľných rádov a prevažná časť veriacich. No Hitler sa nezastavil, vo všetkých ním ovládaných štátoch, pokračovali hromadné deportácie židov do východných oblastí Európy, kde, v prvom rade v Poľsku, v predstihu postavené vykynožovacie, spaľovacie zariadenia, stihli v priebehu rokov 1942-1943 usmrtiť takmer 6 (šesť) miliónov židov. V najťažšej situácii bola katolícka Cirkev v samotnom Nemecku a nesmieme trpiaci pápež, Svätý Otec Pius XII. Zástupca Ježiša Krista na Zemi, spolu plakal, spolu trpel so židmi, ale vo vzťahu k Hitlerovi bol bezmocný. Tento uzurpátor krutej, absolútnej krvavej moci

217 FARSKÁ

KNIŽNICA 0 Bíurreniá! ^

1 j Vezcvo

považoval Svätého Otca Pia XII. za židovského zapredanca. Viac ako 1000 (tisíc) nemeckých kňazov uvrhli do koncentračných táborov. Všetci nemeckí kardináli a biskupi verejnými prejavmi, opakovanými kázňami v kostoloch nebojácne chránili persekuovaných židov, ale Hitler ako slepý, hluchý nič nevidel, nič nepočul, len pokračoval svojou hrôzostrašnou cestou vykynožovania židov a každého, koho považoval za priateľa židov. V tejto etape vývoja vznikli na Slovensku dva tábory: tábor katolícky, vedený prezidentom Slovenského štátu a tábor nacistic ký, vedený zaslepencom Dr. Tukom, ministerským predsedom, zástan com návratu Slovenska do obnoveného Rakúsko-Uhorska. Prezident Dr. Tiso, opierajúc sa o celú slovenskú katolícku hierarchiu, v duchu vôle a modlitieb Svätého Otca Pia XII., urobil všetko, čo bolo za existujúcich mocenských podmienok maximálne možné v záujme záchrany naciz mom prenasledovaných židov. (Pritom celá Cirkev na čele so Svätým Otcom Piom XII. presne predvídala historický vývoj, ktorý vznikne po istom víťazstve spojencov: Sovietskeho zväzu, Anglie, USA nad nacis tickým Nemeckom vo východnej oblasti Európy, to jest vo sfére víťaz ného Sovietskeho zväzu a pre katolícku Cirkev nebude oveľa príjemnej ší, spravodlivejší ako za Hitlera).

Vládcovia Európy v období rokov 1939-1945 boli Hitlerom na kolená zrazení. Národní hrdinovia Francie po prvej svetovej vojne, na čele s legendárnym maršálom Petainom a Lavalom plnili protižidovské rozka zy do posledného bodu. Dr. Tisovi sa podarilo svojím citlivým, štátnic kým umením a Bohu verným svedomím katolíckeho kňaza zachrániť životy asi 30 000 slovenským židom. Ďalší osud tohoto prvého občana slovenského národa sme sledovali, celý národ, s nesmiernou úzkosťou a bolesťou. V roku 1947 bol Dr. Tiso postavený pred tzv. národný súd, zložený z ľudí, najvyšších odporcov myšlienky samobytnosti slovenské ho národa, autonómie Slovenska, rímsko-katolíckej religiozity a oddanej synovskej vernosti Slovákov k Svätému Otcovi. A táto skupina sudcov, ako „kamarila”, vyniesla vopred určený rozsudok - po vypočutí vyhliadnutých svedkov obžaloby. Aj keď boli u národného súdu dobro voľne prihlásení svedkovia obhajoby, ako napr. hlavný rabín Slovenska alebo autori tejto dokumentárnej práce, neboli na pojednávanie ani len predvolaní. Postupný rozsudok znel: trest smrti obesením! Rozsudok bol

218

vykonaný, s asistenciou prísnych policajných opatrení, tajne, bez prí tomnosti verejnosti či najbližších, s jedinou výnimkou: čiastočne odpre vádzal odsúdeného kňaz, jeho osobný spovedník. V poslednej minúte života prezident Slovenského štátu pokojným, zvýšeným hlasom sa roz lúčil so svetom slovami: „Boh je mi svedkom, že som nevinný. Odovzdávam dušu Bohu, srdce milovanému národu a telo svojim katom.” Táto justičná vražda ako škaredá čierna škvrna na štíte Československa, skutočné Kainové znamenie, musí byť ako také oficiál ne potvrdené a aspoň formálne napravené. Proces pred skutočným, objektívnym národným súdom obnoviť... a dať potom prezidentovi Dr. Tisovi v československej histórii miesto, aké mu podľa zákonov božích a ľudských právom patrí. Však odišiel, zomrel rukou nepovolanou majestátny syn trpiaceho, Kristu Kráľovi nadovšetko verného slovenské ho národa, nebojácny ochranca práv Hitlerom utláčaných, prenasledova ných a kynožených slovenských židov, opravdivý kňaz, dedič Hlinkovej vyvolenosti, jeho ohnivej lásky k Bohu a národu, humanista, národovec, štátnik, presvedčený zástanca štátnej jednoty národov Čechov a Slovákov v Československej republike, martýr, mučeník za pravdu, viem a vernosť.

Jeho pamiatka v srdciach celého vďačného národa, všetkých pamätní kov spravodlivého srdca, tisícov pred umučením zachránených, tisícov židov, ktorým vrátil ľudskú dôstojnosť Hitlerom anulovanú - bude pev nejšia a trvalejšia ako monument z najušľachtilejšej ocele.

P. S.

DOSLOV

Táto kniha sleduje jediný úzko vymedzený cieľ: Na základe dokladov, dokumentov, listov, zápisníc, diplomatickej korešpondencie pochádza júcich zo štátnych, národných, cirkevných, vatikánskych, krajových, súdnych aj tajných archívov, archívov rôznych hospodárskych a politic kých organizácií dokázať, že katolícka Cirkev na Slovensku, jej zbor biskupov a tisíce kňazov, Hlinková slovenská ľudová strana na čele s jej

219

predsedom - prezidentom Slovenského štátu Dr. Jozefom Tisom urobili maximum, to čo bolo v ich silách v záujme záchrany Hitlerom až na smrť prenasledovaných židov. Hitlerovi a jeho na Slovensku jedinému úplne zaslepenému oddanému spojencovi, Dr. Vojtechovi Tukovi, v postavení ministerského predsedu Slovenského štátu, najzákernejšiemu odporcovi prezidenta Dr. Tisu sa podarilo z 90 000 slovenských židov 60 000 v priebehu roka 1942 vyhnať zo Slovenska. Tukov plán - aj zbý- vajúcich 30 000 židov vyviezť, bol presadzovaný všetkými propagačný mi a mocenskými prostriedkami Nemecka a nemeckými miestodržiteľmi moci na Slovensku, na čele s nemeckým veľvyslancom v Bratislave Ludinom, a predsedom strany nemeckej menšiny na Slovensku Karmazinom, stroskotal! A to na odvážnom a sústavnom odpore členov Slovenského snemu, predsedníctva ústredného výboru Hlinkovej slo venskej ľudovej strany a zboru ministrov Slovenského štátu, s výnim kou, ako sme to už uviedli, Vojtecha Tuku, ministerského predsedu. Osobitný postoj zaujal Alexander Mach, minister vnútra, veliteľ Hlinkovej gardy. Spočiatku uveril hitlerovskej propagande, že zo Slovenska vysťahovaní židia sú vo východnej oblasti Nemecka, sústre dení v pracovných táboroch, kde za ľudských podmienok majú všetky možnosti uživiť seba a svoje rodiny. Stal sa preto, čo sa týka postojov k židom, spojencom Tukovým. Akonáhle sa však dozvedel, že je Hitlerom klamaný, prehlásil, že počnúc týmto dňom, bolo to v roku 1943, ani jeden žid sa nevydá do rúk hitlerovských katov. Svoje slovo dodržal, čomu v rozhodujúcej miere dopomohol húževnatý boj Cirkvi, všetkých katolíckych kňazov, počnúc zapadlou dedinou, v jednote s vysokým klé rom a radovým kňazstvom. Celé toto hnutie v prospech židov sa realizo valo v duchu učenia sv. Cirkvi rímsko-katolíckej o rovnosti všetkých ľudí s plným súhlasom a podporou pápeža Pia XII., a pod maximálnou štátnou a politickou ochranou prezidenta Dr. Tisu, čo viedlo nie raz až k vážnemu diplomatickému konfliktu s Nemeckom s hrozbou puču, štát neho prevratu, pozbavenia funkcie hlavy štátu a dokonca s hrozbou uvrhnutia do koncentračného tábora! A to pod titulom „čierneho žida”, zradcovského zapredanca, zradcu velkej veci Nemcov, Hitlera a Tuku. Dr. Tiso mal všetky tieto eventuality, až po svoje násilné zvrhutie zakal kulované, ale odradiť sa nedal. Židovské transporty do Poľska, do kon

220

centračných táborov, boli v roku 1943 pomocou všetkých rodu, Bohu a Tisovi verných Slovákov, exponentov Slovenskej Hlinkovej Pudovej strany a ďalších ľudáckych hodnostárov, zastavené, znemožnené. O čo bola potom situácia prezidenta Dr. Tisu, jeho krídla, jeho prívržencov ťažšia, až nebezpečná od prvých dní vzniku Slovenského štátu, dokresľu jú nasledujúce skutočnosti:

Tomáš G. Masaryk, politik, diplomat, štátnik, spisovateľ, historik, humanista, vedec, sociológ, estét, zakladateľ československej štátnosti, prvý prezident prvej Československej republiky, v rozhovoroch s Karlom Čapkom odkryl veľmi citlivú stránku svojej duše, keď sa priznal: „Celý život som musel s pocitom hanby sám so sebou ťažko a vytrvale bojovať, aby som sa nestal antisemitom.”

Takáto mimoriadne závažná ušľachtilá autokritika osobnosti celoeu rópskeho významu musí byť pohnútkou a podkladom opakovane sa vrá tiť k prameňom antisemitizmu. Tento spoločenský jav, trvajúci 2000 rokov, poznačujúci dejiny takmer všetkých národov sveta, nadobúda občas v niektorých krajinách, v rôznych časových obdobiach, aj hrozivé, ničivé, neľudské rozmery. Poznáme otrasné programy v Rusku, Nemecku, Španielsku, Maďarsku, Poľsku, v niektorých arabských štá toch atď., ktoré nemožno vysvetliť, zdôvodniť výhradne vražednou túž bou zmocniť sa židovského majetku. Má aj hlbšie, aj keď ničím neospra vedlniteľné príčiny, ktoré logicky súvisia s narodením, životom, činnos ťou a smrťou Ježiša Krista. Poukazujem preto na kapitolu v tejto knihe na str. 257-260 pod názvom „Večný návrat.” Preto „Caveant consules”: Duchovní vodcovia židov na celom svete, velkí, významní učenci, vedci, spisovatelia, filozofi, teológovia a politickí reprezentanti Izraelského štátu mali by s maximálnou dávkou dobrej, čistej a predví davej vôle prorocky prehodnotiť svoj vzťah k Vatikánu, ku katolíckej Cirkvi a teraz v čo najkratšej dobe k pápežovi Jánovi Pavlovi II., požia dať Ho o prijatie, podať Mu zmierlivú, synovskú ruku, veď On s Otcovskou láskavosťou zabudne na celú minulosť, spolu s Ním celá sv. Cirkev a svetové dejiny začnú písať nové stránky rozvoja ľudských vzťa hov - „Ježiš sa vrátil k svojim a svoji Ho prijali.” A tento deň sa stane začiatkom konca antisemitizmu. A tenjo deň, chceme a musíme veriť, sa približuje v záujme našich detí si to želáme, závratnou rýchlosťou. Takto

221

by to malo byť. Nielen z ideálnych vieroučných, teologických a objek tívnych spoločensko-historických dôvodov, ale aj zo záujmov jednodu cho ľudských, ak niekto chce, aj praktických, vypočítavých. Prijatím krstu pred 100 rokmi, Hitler by stratil „oprávnenie” stať sa masovým, najzákernejším hromadným vrahom nevinných. Z toho vyplýva logicky, materialistický myšlienkový pochod: Rodičia sú povinní v záujme svo jich detí, v záujme ich života priniesť aj najvyššie obete. V zmysle toho to príkazu získa osoba židovského pôvodu krstom nielen nový život duchovný, ale i život tu na zemi. Snáď by neexistoval v rokoch 1940-1945 obrovský svetový cintorín preplnený mŕtvolami 5 a pol mili óna židov, Hitlerom popravených. Veď aby k týmto masovým vraždám nedošlo, stačilo by preložiť tomuto beštiálnemu vrahovi krstný list obetí, ich židovských predkov, s dátumom do roku 1840. Krstný list neárijské- ho Hitlerovho predka je len o ďalších 100 rokov starší.

Vráťme sa na Slovensko, aká tu bola situácia v roku vzniku Slovenského štátu. Žilo tu 90 000 židov, to je asi 2 % z úhrnného počtu obyvateľstva. Vďaka svojim všestranným schopnostiam, rozumovej vyspelosti, obchodnému, matematickému, literárnemu, umeleckému, jazykovému nadaniu, ale hlavne životnému štýlu, ktorý nezapadal vždy do životných, pracovných a morálno-etických náhľadov a zvyklostí oko litého ľudu, ostala preto židovská menšina vždy menšinou. Nepodarilo sa jej vytvoriť so slovenským národom porozumenia plnú harmonickú národnú identitu, o čo sa však židia ani nie veľmi usilovali. To sa, žiaľ Bohu, prejavilo tým, že židovské obyvateľstvo národnostne, kultúrne, jazykovo a spoločensky skôr sa prikláňalo k maďarskej, menej k nemec kej menšine. Len malá časť židov túžila po národnej identite so Slovákmi. Aj pri tomto hendikepe podarilo sa židovskej inteligencii už v prvej Československej republike v neprirodzene, neprimerane vysokom počte preniknúť do všetkých sfér života a práce slovenského národa. Kým v robotníckych povolaniach, v poľnohospodárstve, v lesníctve, priemysle, baníctve sotva sme sa stretli s pracujúcim židovského nábo ženstva, veľkoobchod, maloobchod, krčmy, advokácia takmer na 100 % boli doménou židovskej menšiny. Pritom židovskí krčmári, česť výnim kám, vydobyli si veľmi nelichotivé miesto vo vzťahu k životným záuj mom slovenského národa. Na inej úrovni, ale podobne sa hovorilo o

222

väčšine židovských advokátov, ktorí dokázali aj bezvýznamné spory slovenských občanov dokonalo využiť vo svoj vlastný prospech. Aj počet židovských lekárov, inžinierov, žurnalistov, profesorov, bankárov, ďaleko prevyšoval percentuálny podiel Slovákov. A takáto skutočnosť mohla vefrni nepriaznivo ovplyvniť a výrazne sťažiť obranný postoj pre zidenta Dr. Tisu a jeho verných v boji za ochranu židov po roku 1939. Napriek týmto negatívam na strane židovskej menšiny katolícka Cirkev, Slov. snem, politické vedenie Slovenskej Hlinkovej ľudovej strany, zbor ministrov slovenskej vlády a v prvom rade všetci rímsko-katolícki kňazi na 100 % vykonali maximum toho, čo bolo možné v záujme nacizmu kruté prenasledovaných židov. Bolo to možné výhradne preto, že na čele národa stál veľký kňaz, nesmrteľný prezident, Eminencia Dr. Jozef Tiso. A bodkou za touto prácou je konštatovanie, že celý slovenský národ vidiac a poznajúc nadľudské kvality, lásku svojho prezidenta k utláča ným, na druhej strane uvedomujúc si stálu ochranu Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska, postavil sa v každej dedinke na stra nu židov a temer každá slovenská rodina ukrývala, chránila životy aspoň 1-2-3 židovských spoluobčanov - bratov. Alebo aspoň časť ich potreb ného majetku. Je historickou pravdou skutočnosť, že na strane nacistov stál iba nepatrný zlomok pomýlených a podvedených, kúpených tzv. slovenských inteligentov, alebo viacerí z radov slovenského lumpenpro- letariátu, ktorí niekedy zneužili uniformu Hlinkovej gardy a predstavili sa, ako presadzujú a uplatňujú svoje deformované nízke pudy, Slovenský národ, aj podľa svojej tradície Cyrilo-Metodejskej, nemal a nechce mať s nimi nič spoločného.

ZHRNUTIE A ODKAZ

Každé historické dielo, aj keď sa jeho autor snaží písať čo najobjektív nejšie, najpravdivejšie, je poznačené prvkami biologickej a psychickej subjektivity jeho pôvodcu. Platí to viacnásobne na obdobie, v ktorom vodcovskú úlohu zohral človek typu netvora Hitlera a jeho tisíce väčších či menších nohsledov vo všetkých oblastiach sveta, obsadených Hitlerom, či aspoň jeho duchom. Preto, ako to vyžaduje historická prav

223

da, musí byť hrôzostrašné pôsobenie Hitlera popísané kolektívom erudo vaných historikov vo všetkých súvislostiach podľa jednotlivých regió nov.

Je potrebné preto založiť svetový fond, nadáciu, z ktorej by sa hono- rovali historici a ich pomocníci, spracujúci túto tematiku osobitnou metodikou. Takíto historici by mali spracovať napríklad osobitne

1) postoje hláv štátov, najmä kráľov, ktorí sa bez výnimky postavili na stranu prenasledovaných židov. V tejto spojitosti sa hovorí s úctou o kráľoch: Švédska, Nórska, Holandska, Belgicka, Luxemburska, Lichtenštajnska, Španielska, Grécka, Bulharska. Postaviť sa proti Hitlerovi mohli iba silou svojej kráľovskej autority a obľúbenosťou u vlastného ľudu, utajovanou pomocou všetkým občanom, ktorí poskyto vali azyl ukrývajúcim sa židom. O dánskom kráľovi, o jeho nebojácnom hrdinskom, protinacistickom postoji kolujú až neuveriteľné legendy. Oznámil Hitlerovi, že po násilnom vysťahovaní prvého dánskeho žida opustí svoju krajinu a dá sa sám uvrhnúť do koncentračného tábora;

2) historici tohoto strašného obdobia, na rozdiel od zvyklostí, musia si všímať aj drobných ľudí. Napr. na Slovensku obyvatelia nespočetných zapadlých obcí, chudobní maloroMci, aj ich učitelia ukrývali židov, neraz dlhodobé, až do dňa oslobodenia;

3) povolaní historici by mali spracovať postoje židovského veľkokapi- tálu, v prvom rade amerického, k postupne zavraždeným európskym židom. O týchto postojoch a vzťahoch kolujú až neuveriteľné, ale aj kompromitujúce rozpravy;

4) tak isto si zaslúži historické objasnenie problémov, postojov, postu pov vlád, v prvom rade v Európe, v Amerike, čo vlastne pripravilo a umožnilo víťazný pochod Hitlira od r. 1933 do roku 1943 takmer celou Európou;

5) Nakoniec treba historicky overiť fámu, ktorá sa šírila v roku 1944 medzi väzňami koncentračných táborov, že Hitler ponúkol na odpredaj viaceré svoje koncentračné tábory spolu s väzňami, západným mocnos tiam a krajinám za valuty, stroje a motorové vozidlá. Západ ale o takúto ponuku neprejavil osobitný záujem!

Knihu končíme, podľa mnohých určite zbabelou úvahou - poznám kou: „Potomkovia všetkých židov, pokrstených do roku 1850 boli podľa

224

obludných rasových zákonov Hitlera považovaní za „čistokrvných” Árijcov! Potom by bol musel Hitler hľadať svoje obete výhradne medzi seberovnými odporcami 1000 ročnej Velkonemeckej ríše. Pre židov ských rodičov pripomínam ich známu, obrovskú lásku k svojim deťom. V záujme života detí prinášali aj najväčšie obete, aj vlastný život. V tomto zameraní svätý krst teda do akej kategórie „obety” patrí? Ja si myslím: do života zachraňujúcej kategórie. Snáď aj toto je potrebné na záchranu ďalších potomkov.

No ďalej žiť a kráčať starou cestou nemožno, ale výhradne takou, aby sa napravila dvetisícročná krivda, spáchaná na Ježišovi Kristovi našimi židovskými a nežidovskými predkami.

Gabriel Hoffmann

225

Prílohy

Z archívu Ministerstva zahraničných vecí Francúzskej republiky.

Dokumenty, ktoré potvrdzujú, že vznik Slovenského štátu je dielom obrovského nátlaku Hitlera na Dr. J. Tisu.

Francúzsko ako európska vojenská veľmoc už od stredoveku počnúc bolo vždy otvorene zainteresované do kultúrnej, hospodárskej, politickej a vojenskej situácie vo východnej a strednej Európe. Vo zvýšenej miere platilo to na obdobie po prevzatí moci Hitlerom v Nemecku. Prejavilo sa to aj exponovaným záujmom francúzskeho veľvyslanca v Prahe o uda losti na Slovensku po roku 1938. Francúzsky veľvyslanec svojou diplo matickou korešpondenciou sústavne informoval Ministerstvo zahraničia v Paríži, akým spôsobom, akou cestou sa snaží hitlerovská moc dostať do svojich rúk ovládanie existencie Slovenského štátu. Hitler postupo val voči Dr. Tisovi z pozície sily, drsne, bezohľadne, panovačne. 13. 3. 1939 pozval, resp. predvolal Hitler, Dr. Tisu spolu s Dr. Ďurčanským do Berlína - na ihneď! Pri tejto príležitosti prehlásil Hitler, že si želá, aby sa Slovensko úplne osamostatnilo, prerušilo všetky zväzky s Čechmi, aby slovenské orgány vytvorili samostatný nezávislý Slovenský štát. Po tomto rozhodnutí obaja slovenskí štátnici požiadali o stretnutie s ministrom zahraničia Nemecka s Ribbentropom, s nádejou, že sa nájde prijateľnejšie riešenie, ako úplne odtrhnutie sa od českých zemí. Po 4 hodinovom rokovaní Ribbentrop prehlásil, že Hitlerovo roz hodnutie je nezmeniteľné. Vznik Slovenského štátu bol spečatený. Vznikol v tieni ohňa a meča, ako dieťa hitlerovskej zákernej, cieľavedo mej veľkonemeckej diplomacie. Každá snaha zhora riadenej historiogra fie naservírovať Dr. Tisu ako Hitlerovi oddaného vazala a hlavného aktéra vzniku Slovenského štátu je nevedomé, či vedomé zlomyselné, zákerné, sadistické falšovanie dejín slovenského národa, čo slúži výhradne najrafinovanejším, čiernym tendenciám vraziť klin do pokoj ného a porozumenia plného súžitia českého a slovenského národa. Takéto počínanie dávajú mnohí roduvemí Rímu a sv. Cirkvi oddaní Slováci zo všetkých stavov do kontinuity s prvými dňami - týždňami

226

prvej ČSR, kedy na Slovensko prichádzajúce správne, poriadkové, dozorné civilné aj uniformované skupiny a jednotky hľadajúc správnu orientáciu niektorí ich jednotlivci dopustili sa zbytočných a nerozum ných prejavov a činov; z radov pochodujúcich odzneli výkriky - preč od Ríma, Rím musí byť súdený a trestaný. V niektorých lokalitách došlo k násilnému povaleniu Mariánskyh stĺpov. Nie celkom totožné postoje k otázkam viery a náboženského cítenia stali sa po celú dobu trvania prvej Československej republiky zdrojom bratských nezhôd, čo do určitej miery sa prenieslo až do dnešných dní.

Ďalší nezvratný dôkaz o čestnom, Československu vernom postoji Dr. Tisu citujeme z diplomatickej korešpondencie. Francúzsky veľvyslanec v Berlíne píše v marci 1939 svojmu ministrovi zahraničia do Paríža: „Je naprosto nepochybné, že v poslednej chvíli došlo k proklamácii slo venskej nezávislosti pod nátlakom, ak nie pod priamym rozkazom Berlína. Z informácií, ktoré som získal o obsahu pohovorov medzi Msgr. Tisom a Hitlerom, vyplýva výslovná vôľa predstaviteľov nacistic kého Nemecka, aby sa utvorilo naprosto samostatné Slovensko. Nacistickí vodcovia ani sa netajili svojím rozhodným úmyslom vymazať Československo z mapy Európy. Predtým prehlásil Hitler, ak nebude Československo poslúchať, rozpúta proti nemu drtivú akciu. Jasný dôkaz, kto mal rozhodujúci záujem na vytvorení samostatného Slovenského štátu. Pripísať takýto rozhodujúci záujem Msgr. Dr. Tisovi je nečestné, zákerné falšovanie dejín. Nepriateľom Dr. Tisu vyhovuje ale každá lož, každá špina očerňujúca čistý ľudský, kňazský profil preziden ta Slovenského štátu, zástancu myšlienky spoločného štátu Čechov a Slovákov. Toto prehlásenie, svedectvo ministra zahraničia Francúzska o postoji Dr. Tisu k vytvoreniu samostatného Slovenského štátu je pre všetkých zainteresovaných historikov, štátnikov, diplomatov, politikov, pre celý národ jednoznačným rozhodujúcim dôkazom, že takzvaný národný súd vyniesol rozsudok na základe vykonštruovaných sve deckých výpovedí a preto vynesený rozsudok - trest smrti obesením je infámna, primitívna, krutá, nenávistná justičná vražda. Aj keď ničím nemožno vykúpiť, zmierniť obrovské utrpenie a potupnú smrť prvého prezidenta Slovenského štátu musí byť rehabilitovaný. Ide o lacné zadosťučinenie Dr. Tisu. (Za dobu piatich rokov jeho úradovania nepa

227

dol jeden - jediný rozsudok smrti. Tisíce Židov si mohli zachrániť živo ty svoje a svojich rodinných príslušníkov, ani jeden z vyslovených nepriateľov Slovenského štátu, ani jeden z vodcov komunistov nebol usmrtený, o priebežnej príprave slovenského národného povstania bol sústavne informovaný, protiopatrenia boli ale len formálne).

Záverom: V záujme historickej pravdy musia svetské a civilné rozho dujúce orgány, povolaní historici, vedci všetkých styčných odborov a disciplín, aj formou tlačových besied urobiť bodku v spore hodnotenia života a práce na smrť odsúdeného a popraveného Dr. Tisu. Dlhoročným prieskumom a štúdiom pôvodných dokumentov v rôznych archívoch v Bratislave, Prahe, Berlíne, vo Vatikáne, Viedni, Paríži, samotných doku mentov národného súdu, diplomatickej korešpondencie ministerstiev zahraničných vecí v Berlíne s okolitými štátmi v období rokov 1938-1944 bez pochybností dosvedčujú, že Dr. Tiso bol dôsledným pokračovateľom politiky Andreja Hlinku, otca slovenského národa, zakladateľa Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a presadzoval reálnu myšlienku svojbytnosti slovenského národa, ale vždy v rámci spoloč ného štátu Čechov a Slovákov. Do pokojného súžitia škodlivo zasahu jú osoby, ako napr. Samo Falťan, ktorý 11. apríla 1990 uverejnil v den níku Pravda, článok o Dr. Tisovi, „Na margo okiadzania Dr. Jozefa Tisu. Komu o čo ide? v duchu z doby, kedy „historické pravdy” museli byť v plnom súlade s názormi, vôľou a rozhodnutím vládnucej strany. Vydal takto svedectvo nie o Dr. Tisovi, ale o sebe - je vedomým či nevedomým totalitným falšovateľom dejín slovenského národa! Veríme, že do tlače pripravené dielo autorov Ladislava a Gabriela Hoffmanna: „Katolícka Cirkev a tragédia slovenských židov v dokumentoch” defini tívne pomôže zaistiť Dr. Tisovi čelné miesto a postavenie v novodobých slovenských dejinách - ide o národného dejateľa najvyšších mravno- etických, politických, humanistických a ľudských hodnôt pre ktoré blaho slovenského národa, autonómia Slovenska v spoločnej nedeliteľnej Česko-slovenskej republike bolo a navždy ostalo programom a koneč ným cieľom. Hlásal a sa obetoval za samobytnosť slovenského národa skutočnosť, čo sa stalo bežnou, každodennou realitou republiky V. Havla. Osobnou tragédiou nebohého prezidenta Slovenského štátu pána monsignora Dr. Jozefa Tisu je skutočnosť, že vďaka svojej genialite štát nika - vodcu národa, predbehol svoj čas o plných 50 rokov.

228

Odkaz Dr. Jozefa Tisu Slovenskej republike na ďalšiu cestu životom a prácou, o večnej prvotnosti ducha a druhotnosti hmoty.

Viera a veda / verím, či viem. Úvaha - zamyslenie o večnej prítomnosti Svätej Trojice, Trojjediného Boha v svetle viery a neistej vedy. O víťaznej viere.

Príloha

Od začiatku vekov hĺbame a hľadáme cestu, tú pravú cestu žitím, hľadá me zmysel bytia, aj pôvod života.

Vieme, už praveký človek vytvoril si vo svojej mysli a vnútri z neuve- domelých biologických zákonov predobraz Boha.

Áno, Boh je biologickým zákonom, len ten zákon hľadajme v sebe, vo svojom vnútri, v skrýši duše, v hmote, v mozgu. Áno, Boh je v nás, okolo nás, prejaví sa v každom snažení nášho života, života jedinca, národa, štátu a spoločnosti.

I keď nim opovrhujeme, neberieme na vedomie, neuznávame, však Ho nevidíme, nenávidíme, predsa je naším, len jeho hľadáme vo svetle a tme, len po ňom túžime vo svojich neistotách, a o ňom snívame vo svo jich bolestiach. Pretože len On, Boh, je všade, v každej myšlienke, skut ku a dianí. Každou myšlienkou, všetkými skutkami len Jeho chválime, aj keď to popierame.

Každý útok proti Duchu, Bohu je len výrazom hľadania absolútnej Pravdy. Každá filozofia je ako lúč svetla vo tmách, bystrí zrak a zmysel, hľadajúc ukazuje na cestu k cieľu, na dlhú takmer neprekonateľne dlhú cestu. A preto každý tvorca novej filozofie musí uprostred cesty zastať a pred cieľom sa odmlčať. Nestačí jeho krátky vek obsiahnuť hľadanú pravdu. Preto súbor diel filozofov všetkých národov a vekov nemôže zanechať po sebe ucelený, jednotný obraz. Máš tu mozaiku myšlienok a skutkov. Pestrofarebnú zmes krásna a užitočná, ale i zla, tmy a hany. Veky nezjednotili myšlienku a ľudstvo. A predsa vieme, že každý ľud ský tvor túži po jednote myslí a vôle. Každý túži po šťastí a spokojnosti,

229

každý hľadá svojím spôsobom ten základ na ktorom sa Fudia celého sveta zhodnú na spoločnom postupe. Hľadáme ten základ na ktorom môžeme postaviť pevnú budovu, ktorá pojme všetkých ľudí pod svoju strechu v jednote ducha, mysle a pravdy. Ale kdeže je ten zázračný eli xír, zjednocujúci sever a juh, východ a západ, kdeže je tá čarovná myš lienka spojujúca rasu bielu, žltú, čiernu, hnedú, kdeže je tá cesta po kto rej môže bezpečne a dôverou kráčať Germán a Slovan, Žid a Kresťan, Japonec a Číňan, kde je uložený kameň mudrcov správneho poznania, kde je tá pevná reťaz, ktorú tvorí jednota myslí, vôle, rozumu, citu a cieľa.

Tisíce veľkých, geniálnych myšlienok sa zrodilo z rozpadnutých zŕn - ohnivôk tejto reťaze, ktoré strhli ľudí do nadšenia a potom do zúfalstva z poznaného omylu, tisíce veľduchov kráčalo po ceste hľadania pravdy a za ním sa hrnuli za pravdu smädiace zástupy: Stovky, tisíce filozofic kých géniov dali svoju pečať veku a tvorstvu. Veľduchovia nebotyčných myšlienok formovali dejiny a osudy ľudstva, išli cestami, necestami hľa dania pravdy o živote. A stroskotali, pretože musia stroskotať všetci a všetky výplody ľudského ducha, ktoré hľadajú podstatu a cieľ života z prameňov vyvierajúcich z nášho „ja”, z našej telesnej hmoty, i keď oži venej nesmrteľnou dušou.

Áno, telesný substrát, hmota nášho tela, dualizmus nášho bytia, biolo gický subjekt každého diania v mojom živote natolko vtlačí svoje hlbo ké stopy do najkrásnejších výplodov duše človeka, že aj ten najpríťažli vejší kvet duchovnosti, najdokonalejšie premyslená úprimnosť v hľadaní šťastia, pravdy, cesty a zmyslu života, nosí na sebe a v sebe vlastnosti a znaky špeciálnej telesnosti, vlastnosti určované a determinované génmi dediacej hmoty každého človeka, každého autora myšlienky, súboru myšlienok, filozofie. Každá, krásou a bohatstvom čistých, geniálnych myšlienok ovplývajúca filozofia nebude nikdy všeobecná, nemôže byť prijatá celým ľudstvom, nemôže vyhovovať mysli, duši a ostatným potrebám každého človeka. Každá, aj tá najgeniálnejšia filozofia, výtvor, učenie sformulované človekom - autorom, musí nosiť v sebe génmi zákonite charakterizované znaky, špecializované podľa biologic kých zákonov bytia autora, preto niet a nemôže byť filozofického učenia a smeru spojujúceho celé ľudstvo v jeden celok, v jednu reťaz, pozostá

230

vajúcu zo zŕn, ohnivok, z osôb sebe úplne rovných a rovnako zmýšľajú cich.

Aj s najgeniálnejším rozumom a odbornosťou spracované filozofické učenie, ktoré hľadá a mieni nájsť zmysel a cieľ života môže vyhovieť a slúžiť len malej, či väčšej skupine zainteresovaných záujemcov. Len tej skupine ľudí, ktorá svojím hmotným substrátom, zložením rozhodujú cich génov a z toho vyplývajúcim duševným rozpoložením stojí blízko k rozhodnej dediacej hmote pôvodcu toho - ktorého autora filozofického učenia. Však každá telesná aj duševná vlastnosť, znak, fyziognómia, proporcie, krása, duševná dispozícia sú určené vplyvmi vonkajšieho prostredia, a v prvom rade zákonitosťami vyplývajúcimi zo zloženia bio logickej dediacej hmoty. Nemožno substrát myšlienky, či akúkoľvek telesnú a duševnú vlastnosť odmyslieť, izolovať od hmoty. Každá myš lienka ako oživujúci peľ rozkvitne a je najintímnejšie percipovaná a vstrebávaná skupinami ľudí, etnickými celkami, národmi, rasami s intímnou príbuznosťou zhodnej, rovnakej dedičnej hmoty. Rovnaká naladenosť génov u veľkých celkov je predpokladom akceptovania filo zofického učenia určitého zamerania v masovom, či menej početnom meradle.

Niet na svete filozofického smeru, učenia odpútaného od hmotnej danosti, od schránky duše autora filozofického diela. Preto existujú a môžu existovať v každom veku, za všetkých podmienok a okolností len filozofia špeciálna, nie všeobecná, taká filozofia, ktorú môže prijať a akceptovať len určitá časť ľudstva. Tá časť národa, či skupiny národov, ktorých dediaca hmota je blízka, zhodná s dediacou hmotou autora. Z tohoto dôvodu, opierajúc sa o zákony vývoja, biológie, možno s plnou istotou tvrdiť, že nemôže na zemi existovať filozofický smer, idea, ktorá by dokázala zjednotiť ľudstvo na spoločnej duchovnej, ideologickej, filo zofickej platforme. Filozofia, idea prijateľná celým ľudstvom a ho zjed nocujúca musí pochádzať a vychádzať z autora odosobneného od vlast ného „ja”, od vplyvov vlastných génov, vlastnej dediacej hmoty. Existencia takéhoto človeka je nemysliteľná. Iným slovom - všeobecne, generálne platná idea, filozofia, spontánne prijatá celým ľudstvom, ktorá by nás poviedla na pravú cestu poznania zmyslu a cieľa života, neexistu je. Podľa toho idea zjednocujúca celé ľudstvo musí mať pôvodcu, autora

231

nadprirodzeného, nie z tohoto sveta, takáto idea môže pochádzať len od Boha, musí byť zjavená, či ľudstvu tlmočená vhodným, jasným spôso bom. Čo sa aj skutkom stalo.

Tisíce druhov živého tvorstva v prírode je obdarované inštinktívnymi schopnosťami, pomocou ktorých sa vzájomne poznávajú a rozoznávajú a takto sa zoskupujú do osobitných, rôznorodých spoločenstiev, vždy toho istého druhu - mravce k mravcom, včely k včelám atď., atď. Ide v kaž dom prípade o určitú inštinktívnu či hmotnú danosť, podľa ktorej sa vzá jomne poznávajú a približujú. Aj človek hľadá človeka a faktor, čo umožňuje vytvárať kolektívy, väčšie, menšie zoskupovania ľudí, vychá dza z rozumových schopností človeka, z výplodu rozumu a to je myš lienka, plod súzvuku mozgu a ducha. Je logické, že človek ako koruna tvorstva bude vytvárať svoje spoločenstvá výhradne pomocou svojho ducha a mozgu, pomocou rečí a myšlienok, súborom myšlienok, filozo fiou spolupatričnosti ľudí všetkých kontinentov. Hovorili sme, že táto filozofia musí byť všeobecná a jej pôvodcom musí byť autor odosobnený od vlastného „ja”. Len takéto filozofické učenie môže byť spoločným duchovným vlastníctvom všetkých národov a rás a zjednotiť ľudstvo v náhľade na pôvod a cieľ života a byť istým, spoľahlivým kompasom na ceste hľadania večnej pravdy - všemohúceho Boha. A či existuje na Zemi, vo vesmíre človek, autor filozofického diela, odosobnený od svo jej podstaty, od svojej dediacej hmoty, od svojho „ja”. Odpoveď je: áno, a táto odpoveď je konečnoplatná, nezmeniteľhá, a je výsledkom koneč nosti biologických zákonov a nekonečnosti najvyššieho Ducha. Jediný tvor odosobnený od vlastného „ja” a disponujúci s logickou svojou nad- prirodzenosťou je Ježiš Kristus syn Boha - Otca, človek a Boh v jednej osobe. Jeho dielo, Evanjelium Nového zákona, je jediné filozofické dielo napísané človekom a Bohom v jednej osobe je učením určeným a prijateľným všetkými ľuďmi celého sveta. Je ideou nadľudskou, nadpri rodzenou, pochádza od autora Boha a človeka v jednej osobe, slúži člo veku na ceste hľadania Boha, ktorým je Ježiš Kristus, syn Boha Otca, hľadaný a nájdený pomocou Ducha Svätého: ako trojjediný Boh: Otec. Syn a Duch Svätý.

232

OBSAH:

Strana: Predhovor.......................................................................................................3 Ú v o d ............................................................................................. - 9 Hitlerovo „Konečné riešenie” ...................................................................... 10 Dva tábory na S lo v e n s k u ............................................................................ 12 Kto je ž i d o m ............................................................................................... 16 Tragický rok 1942 ............................................................................................ 20 Katolíckej verejnosti..................................................................................25 Ústavný zákon o vysťahovaní židov.................................................. . 3 5 Úspešný boj proti deportáciám......................................................................45 Súpis dokumentov z nemeckých a rc h ív o v ................................................... 65 P.S.................................................................................................................. 99 Poznámky....................................................................................................115 Ivan Kamenec: Štúdie - Snem Slovenskej republiky a jeho postoj k pro blémom židovského obyvateľstva na Slovensku v rokoch 1939-1945 ........................................ 118 Poznámky k uvedenému č l á n k u .............................................................. 152 Vatikán a druhá svetová v o jn a .................................................................... 162 Ďalšie dokumenty k politike Vatikánu za druhej svetovej vojny . . . 1 6 6 Hlas katolíka židovského p ô v o d u .............................................................. 175 List okresného r. k. dekana vdp. Juraja Macáka............................................176 Večný n á v r a t ............................................................................................. 178 Koncil o pomere cirkvi k ž i d o m .............................................................. 180 Portrét pápeža - humanistu...........................................................................183 Ladislav Holdoš: Kapitolky z najnovších cirkevných dejín . . . .185 Rudolf Koštial: Dialóg s C irk v o u .............................................................. 193 Ladislav Hoffmann: Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov . . 195 Ochrana prenasledovaných...........................................................................196 Židovský kódex. ........................................................................................198 Vatikán proti deportáciám.......................................................................... 200 Ludinov telegram.......................................................................................203

Ján Balko: Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov . . . . 207 Otvorený list profesorovi Dr. Joshayahu J e lín k o v i................................ 212 Ivan Marinecký: Ohlas na článok „Operation Odessa” ..........................214 Záver a úvod ku k n ih e ........................................................................... 216 P. S. DOSLOV........................................................................................219 Zhrnutie a odkaz . • ........................................................................... 223 Prílohy....................................................................................................226

Vydalo

Vydavateľstvo G-print, spol. s r. o. Partizánske

v roku 1994

VŠETKY PRÁVA VYHRADENÉ

Vytlačil

G-print, spol. s r. o., tlačiareň GARMOND Partizánske

ISBN 80-85587-03-3

streda 16. marca 2016